Horolezectvo

Prológ: Vedel som, že naši rodinní príslušníci holdovali horským športom, ale nemyslel som na to, že by bolo treba udržať v rodine túto tradíciu. Ale pravdepodobne som geneticky zaťažený, tak ma to samé tlačilo touto cestou. Otec sa rád túla po horách, aj niečo polezie a ujo Jano prežil pol života v horách. Je v tom nejaká automatika, že som si vybral zamestnanie v prírode, v horách, ako vedecký pracovník v oblasti fauny. Takže to túlanie 24 hodín denne v horách patrí do mojej pracovnej náplne. Som niečo ako lesník v národnom parku Jasper v Alberte. Ale

  Moj priateľ Alojz-Lojzo Krkoška, bývalý spolulezec slávneho Tomaša - Toma Grossa.   Tomasa Grossa nasej generácii netreba predstavovat. Bol vychýreným extrémnym horolezcom. Jeho častým partnerom vo Švajčiarsku sa stal Slovák a my ostatní - emigrant Lojzo Krkoška. S ním som mal aj ja možnosť mať mnoho spoločných zážitkov v horách. Lojzko bol ako Tom antikonformistom par excellence. Nebál sa ničoho, ani pána Boha. Nemal v láske kapitalistov a klerikálov, ale vždy fandil tmavočerveným ľavičiarom. S ním som sa naučil zmeniť okamžite tému diskusie,

Aby sme dostali obraz o možnostiach prelezenia steny Rozsutca, ktorá už 20 rokov odolávala náporu Horskej služby vo Vrátnej doline, dostal som taký nápad, že vylezieme na vežičky, ktoré sa nachádzajú skoro priamo pred stenou, odfotíme stenu po úsekoch z rôznych uhlov a necháme to zväčšiť u kamaráta Frica Sztankaya – profifotografa z HS Veľká Fatra. Dostali sme také dobré podklady, že po vyhodnotení bolo možné nechať vyhotoviť rôzne kliny z bukového dreva, ktoré sme tam mohli výborne použiť.  Samozrejme nie na istenie, ale na postup hore stenou.

 Po upršanom lete nabitom pracovnými povinnosťami sa nám zachcelo konečne poliezť aj nejaké skalky. Novembrové počasie na stene domácej skaly Tomašovského výhľadu nám pustilo ešte jeden teplý víkend na rozlezenie sa, no ďalej sa predpoveď viac približovala typickému novembru. My sme v tom čase už mali kúpené letenky z Viedne na Mallorku. Niektorí známi nás ešte odhovárali aby sme šli radšej do inej oblasti, kde bude „viac lezenia“ ako napríklad El chorro. Sami sme síce nevedeli čo nás presne čaká, no lezecký sprievodca nám sľuboval pekné lez

 Západná stena Lomnického štítu (2632) priťahovala horolezcov od samého počiatku lezenia v Tatrách. Nie je sa čomu čudovať, veď táto stena patrí k tomu najkrajšiemu čo môžu Tatry lezcovi ponúknuť. V čase lezeckého objavovania Tatier sa medzi prevážne Poľskými horolezcami vyvinulo niečo ako súťaž, kto spraví prvý cestu v ktorej stene. Ak už v stene cesta spravená bola tak bola výzva spraviť v nej cestu novú, svoju vlastnú. Opakovanie výstupov nebolo zaujímavé. Treba povedať, že podmienky nato vtedy boli. V histórii lezenia v Západnej Lomnici sa p

Medzi narodením a smrťou je niečo čo sa volá život, no a v tom sa dejú veci, ktoré sa často nedajú plánovať ani predvídať. Tak sa stalo v Banskej Bystrici, že som ja, Jano Banko, uvidel svetlo sveta 23.3.1937 a Vlado si zmyslel, že príde tiež v marci za mnou. Tak som už ako osemročný vídaval jeho mamu chodiť s bruchom bez poňatia, že to bude Vlado. Nedotiahol to do 23., ponáhľal sa von 13.3.1945. Tak som ho potom vídaval v kočíku s plienkami a možno už vtedy sníval o lane a lezení. Toto len na úvod o nás, ďalšie v konkrétnych popisoch, ktoré

Švajčiarsko - Berninské Alpy - Pontresina - Val Roseg  Pri ponuke túr, ktoré sa dajú uskutočniť z chaty Tschierva (2584m.) má táto túra povesť tej najťažšej klasiky v okolí. Výstup na Piz Scerscen cez Eisnase je túra, ktorá vedie len neďaleko od frekventovaného Biancogratu na Berninu a z druhej strany zase len kúsoček od známejšieho a častejšie navštevovaného  Rosegu.   Oproti dvom spomínaným túram je Scerscen oveľa menej navštevovaný, pričom si táto túra svojou krásou a pestrosťou v ničom nezadá oproti obom spomínaným. V obtiažnosti však j

  Článok, ktorý som túžil napísať už dlhšiu dobu je predovšetkým recenzia na jednu fantastickú knihu, no tak trochu aj náhľad do sveta ľadu a žuly v jednej z najkrajších častí Álp.   The Mont Blanc Massif s podtitulom The 100 Finest Routes je kniha od legendárneho francúzskeho horolezca, horského vodcu, spisovateľa a fotografa- Gastona Rébuffata. Na jeho najznámejších knižkách Medzi nebom a zemou, či Hviezdy a búrky, vyrastali celé generácie horolezcov. Rébuffatove cesty patria ešte aj v dnešnej dobe medzi najvyhľadávanejšie klasic

Spomenúť si na niečo, čo bolo pred pár dňami, nie je žiadne umenie, ale spomienky spred 50 rokov znova oživiť nie je ľahké. Ale stojí to za pokus, lebo ide o už legendárny výstup na Kežmarský štít vtedy slávnou cestou, zvanou Weberovka. Vlado Tatarka, môj partner, to vymyslel, lebo chcel testovať našu formu pred odchodom na veľké steny v Julských Dolomitoch a v Bulharsku v Rile.   Mali sme vyhľadaných viacero stien na testovanie ako Hokejku na Lomničáku, Galériu Ganku, Žltú stenu, Baranie rohy. Nešli sme autom (vtedy sme mali Fiat 850), lebo sme chceli

Piz Roseg patrí k najdominantnejším vrcholom Berninských Álp nachádzajúcich sa v juhovýchodnom cípe Švajčiarska na hraniciach s Talianskom. Aj keď v návštevnosti výrazne zaostáva za susednou Berninou 4049m. a neďalekou ďalšou dominantou Berninských Álp Piz Palú 3900m., považuje sa výstup na tento kopec za Top túru v tejto oblasti. Najčastejšie sa horolezci vydávajú na Piz Roseg práve cez hrebeň zvaný Eselgrat (Oslí hrebeň). Ako východisko na túru slúži chata Tschierva rovnako ako pri výstupe na Berninu cez Biancograt. Aj keď z druhej strany v smere od c

Vo svetle lokálpatriotizmu: mnohí čitatelia Vetroplachmagazínu si isto dávajú otázku, prečo sa tu objavujú články od autora, ktorý žije v Mníchove a nie na Slovensku. Je to isto nepochopiteľné, keď niekto žil len 31 rokov na Slovensku a 46 rokov v cudzine. Dovolím si tu aspoň naznačiť moje pohnútky. Nemôžem hovoriť za druhých, ale u mňa platí pravidlo „raz Bystričan, navždy Bystričan“ a keby bolo treba, „tak by som mohou vravet aj po bystricki“. Narodil som sa síce v Radvanskom zámku, ale neskôr som bol doma na Fortničke v Bystrici. Môj lok�

Švajčiarsko - Graubunden - Engadin - Albulapass Alpy v okolí švajčiarskeho turistického centra St. Moritzu 1800m. ponúkajú neprieberné množstvo cieľov. Aj keď pozornosť väčšiny návštevníkov sa upiera na oblasť Berniny, zaujímavé kopce sa týčia na všetky strany. Cesta cez Albulapass 2312m. slúži nielen na spojenie údolia Engadinu so zvyškom Švajčiarska ale výškové metre pohodlne vystúpané v aute nás priblížia aj k pekným vysokohorským túram. Najvýraznejšou dominantou spomedzi kopcov týčiacich sa nad Albulapassom je práve Piz Üertsch 3267m., t�

Olperer 3476m. je hlavným vrcholom Tuxerského hrebeňa. Nachádza sa v Tirolsku v Zillertálskych Alpách. Na jeho severnom úpätí leží lyžiarske stredisko Hintertux. Ešte sme sa v Bavorsku ani riadne neusadili, pendlujeme medzi Mníchovom a Garmischom, a už sa zas túlam po kopcoch. Stal som sa hneď po úteku členom DAV Oberland, sekcia „Alpiner Skiclub“. Členom bol aj Benno Stampfl a okrem iného bol aj šéfom mojej ženy Prisky na patológii univerzitnej nemocnice Harlaching. Tak to náhoda chcela, že sme sa stali partnermi pre vysokohorské a lyžiarske túry. Ben

Val Roseg, hotel Roseggletscher 2000m.n.m., 9.9.2014 Z hotela vyrážam 7:50 s nabaleným batohom smerom Tschiervahutte. Ráno je pekne, ale poobede sa má počasie zhoršiť. Mám dnes jeden deň voľna.   "Ľudia chodia do prírody stále viac. Cítia, že ich to uzdravuje. Príroda lieči rany, ktoré napáchala naša civilizácia..." Peter Habeler   Kráčam svižne hore. V batohu ma ťažia plastové boty. Idem sa zrelaxovať. Na chatu som vyšiel v pohodovom tempe za 1:10. Také zahrievanie. Snažil som sa nespotiť. Párkrát som si aj posedel. Nad Berninou sa prehá�

Aj keď smutná predohra, ale musím ju tu spomenúť. Nebol som sám, odišlo nás asi 800 000 v roku 1968 z ČSSR. Pre republiku to bolo kruté pustenie žilou. Prísť do normálnych koľají nebolo ľahké, ale v roku 1970 plánujeme ísť na Korziku, trocha vandrovať a aj si oddýchnuť. Na lezenie tam ešte nemyslím. Odišli aj horolezci, aj lyžiari a nejakými cestami pomaly každý vedel o niekom, kto je „vonku“. Jedného dňa u nás niekto zvoní a pred dverami stojí Jano Beneš. On je teraz tiež v Mníchove a ja pendlujem medzi Mníchovom a Garmischom. Vedel som,