Žltá stena ako spomienka (Korosadovicz 1962, Parákova cesta 1966, Tatarka - Banko)

Kto vystupuje prvýkrát v živote do Malej Studenej doliny, musí sa opticky stretnúť s touto síce malou, ale impozantnou stenou. Nebol som tam prvýkrát kvôli lezeniu, ale na výlete cez Baranie sedlo na Zelené pleso. Vtedy som o tom ani nesníval, že tu budem niekedy liezť. Že je za ňou Prostredný hrot som zabudol, ale stena mi ostala v pamäti.

Takže keď sme začali s Tatarkom spolu liezť a on navrhol, že tam musíme ísť, vedel som si presne predstaviť, čo ma čaká.

Čakala nás ako vždy obligátna jazda na Nortone cez Donovaly do Tatier, kde sme už poznali každý kúsok asfaltu na ceste. Odložiť mašinu na Bíličke do drevárne a výstup hore popri Zamke (vtedy Chata kpt. Nálepku).

Vlado, ako obdivovateľ Cagašíka, hneď začal bežať po tých žulových platniach na chodníku, Cagašík to robil tiež. Mne povedal len to, že budeme niečo liezť na Žltej veži. Idem síce rýchlo, ale Vlada hore na serpentínach nevidím, ten už sedí na skale pod Cagašíkovou cestou a študuje výstup. Keď som si to pozrel, bolo mi jasné, že na toto dobrodružstvo sa nedám. Možno by to on vyšiel, ale ja isto nie, to mi bolo jasné. Cagašík to urobil za 10 hodín a my? Odmietol som, Vlado bol veľmi sklamaný, okrem toho sme mali v pláne zajtra robiť Ľadový štít. Ostala alternatíva ísť niečo na rozlezenie. Tak poznáme len Korosadovicza, zídeme kúsok nižšie, ruksaky ostanú v šutrovisku pod stenou, naviažeme sa a Vlado začne tempo, že ledva stačím popúšťať lano. Táto cesta sa ukáže naozaj len turistická. Je to síce exponované, ale neposkytuje to žiadne vážne lezenie, o 45 minút stojíme hore na hrane a sme trochu sklamaní. Zbehneme po trávach a šutri dole, vezmeme ruksaky a o chvíľu sedíme pred chatou. Mne to ale nevadí, zajtra si dáme riadne zabrať. Vlado sníva ďalej, že s kým pôjde Cagašíka, ale má pech, ja som lyžiar a nie lezec (Vlado ho išiel celého, aj Prostredný hrot, v roku 1969 s Olinou Zibrínovou. To som bol už v Bavorsku).

Druhá návšteva na Žltej veži bola už v tréningovom pláne pre náš plánovaný Balkán Trip. Počuli sme, že Parákova cesta je delikátna záležitosť. Keby bol Vlado teraz navrhol Cagašíka, možno by som sa bol nechal nahovoriť, ja som to ale radšej nespomenul. Kvôli robote sme prišli neskoro večer na Térynku, pokecali sme trochu pri pive, čo kto zajtra ide, a spať. Ráno je pekne, ale chladno, máme času, veď nemáme žiadny nástup ku stene. Čakáme kým všetci zmiznú, v kľude sa umyjeme a niečo zjeme. Berieme len jeden ruksak s pitím a trochu jedenia. Keď sa človek na túto ani nie 200-metrovú stenu pozerá z chodníka na Térynku, tak má dojem, že stojí pred kompaktnou, hladkou skalou. Tento dojem sme si so sebou doniesli aj my, ale naše sny o krásnom lezení v pevnej skale boli vymenené za celkom inú realitu, ktorá nás prekvapila. Prečo si tento Parák našiel tento prvovýstup neviem, ani prečo sme si to my vyhľadali. Ani tu nejde o tú obtiažnosť, je to leziteľné, ale trávy som tu vôbec neočakával, tie nenávidím. Okrem toho len v druhej tretine steny máš dojem, že lezieš v stene, je tu málo možností zabiť skobu a lezenie je mimoriadne namáhavé. Potom sa tu striedajú samé komíniky, kde je skala často nepevná. Vlado hrešil, nedalo sa liezť v rytme, musel skúšať každý chyt a stup. Malo to tú výhodu, že v komíne sa stratil ten pocit exponovanosti. Za tri a štvrť hodiny sme boli hore a nie veľmi spokojní. Ešte sme posedeli pod stenou a debatovali, že sme mohli kľudne nájsť aj niečo nové, možností je dosť a môžeš zabiť v stene kľudne aj celý deň. Len to Vlada predtým nenapadlo. Sedeli sme trochu pred chatou, Vlado podozrivo dlho sledoval Hrot a tuším, že niečo zase plánoval. Aj záver túry bol taký, že Vlado bežal dole a čakal ma pred Bíličkou, kedy prídem. Boli sme komická dvojka.

Naša forma sa ukazuje byť celkom v poriadku, tak sa tešíme na náš prvý zájazd do cudziny. Čo ale spoločne radi prežívame, je jazda domov na Nortone, na plné pecky. Prežili sme to.

Jano Banko, spomienky na túry s Gipsym