Tajomná Pyramída: Piz dal Teo 3049m.

Švajčiarsko, Val Poschiavo, Val di Campo

 "Čísla nie sú ten najlepší spôsob ako opísať dobrodružstvo!" povedal raz Reinhol Messner. V okolí Berninských Álp s ich najvyššou a jedinou štvortisícovkou Berninou sa nachádzajú hory na všetky strany. Véééľa kilometrov dlhých horských hrebeňov.

Prvý krát mi udrel do očí už pred pár rokmi keď som okolo prechádzal na bicykli. Neskôr, keď som sa mu priblížil na dostrel a svoju základňu som rozbalil vo Val Rosegu som už k nemu vždy pozeral plánovane a z rôznych uhlov. Vždy dominoval pozadiu.

Trvalo to ešte pomerne dlho, kým plán dostal reálnejšiu podobu ale ako hovorí Paolo Coelho: "Predtým ako vystúpiš na horu je treba chodiť okolo nej a dôkladne spoznať jej chodníčky..."

Minulý rok som jeden celý upršaný letný deň sa motal práve v jej okolí a vďaka tomuto výletu som tento rok už bol teoreticky perfektne pripravený.

Piz del Teo (3049m.)

Vyrazil som v príjemnú doobedňajšiu hodinu zo známeho parkoviska Sfazú (1630m.), ktoré slúži ako východiskový bod pre túry do Val di Campo. Tentoraz si to na bajku nemierim tým smerom ale spúšťam sa po hlavnej ceste smerom Poschiavo ešte asi 500 metrov a až tu odbočujem na kvalitnú štrkovú cestu.

Po serpentínach si to na bajku s ruksačikom na chrbte mierim až ku usadlosti Aurafreida (2120m.). Tu zamykám bajk a skryjem ho za malú šopu. Dnes idem úplne naľahko. Bundička, tyčinka, trošku vody, foťáčik... a to je všetko.

Po značkovanom chodníčku prichádzam k jazerám s rovnakým názvom ako kopec. Tu som sa minulý rok v daždi otočil. Jediná informácia ktorú som som o nasledujúcej túre vedel bola: západným hrebeňom hore cca III. zostúpiť treba do sedielka za vrcholom a potom žlabom dole. Stačilo to. Zvyšok už bol o hľadaní správnej cesty, rozhodovaní sa, lezení, preliezaní, prieskumných výpadoch a vracaní sa späť.

Samotný hrebeň bolo divoké a miestami aj veľmi pekné trojkové lezenie. Len jednu skobu som našiel. Na ostrý vrchol som doliezol s tým, že predsa len by bolo lepšie zostúpiť inou trasou ako sa vraciať naspäť.

Pri pohľade na druhú stranu mi ale nebolo všetko jedno. Pozrel som do žľabu, ktorým som mal zliezať a  zbadal som skupinku ovcí. To ma ukludnilo. "Keď to dajú oni tak musím aj ja!" :))

Zliezanie nebolo o nič ľahšie ako výstup, sem-tam ma sprevádzali nejaké kamene ale podarilo sa. Poklusom som sa prepravil k bajku. Tu som stretol prvého človeka dnešného výletu. Stará babka z vedľajšej usadlosti sa prišla vykecávať, a vraj sú Švajčiari chladní a neprístupní... nie všetci.

Zjazd do doliny ku autu na bajku bol parádny. Keď som nakladal bike do auta tak som si uvedomil,: "Však nie som ani unavený!" :)

celkové prevýšenie: 1500 v.m.

Martin Bartoň