Rozhovor s Mirom Peťom

Zimná sezóna sa blíži a aby sme navodili atmosféru pred novou skialpovou sezónou, vyspovedali sme asi najvýraznejšiu postavu extrémneho lyžovania na Slovensku v posledných rokoch – slovenského reprezentanta v horolezectve Mira Peťa (28r.).

Ako si sa dostal k lyžovaniu/lezeniu? Aké boli tvoje začiatky?

Už od malička ma rodičia brávali do hôr – v zime na lyže, v lete na turistiku, neskôr aj na skaly. Lyžovať sa som učil v Jasnej ešte niekedy v predškolskom veku a prvý strmší žľab (Meteorologický žľab z Chopku) som zlyžoval ako 7-ročný. Horolezecký krst v Tatrách som absolvoval ako 9-ročný na pilieri Volej veže a o dva roky neskôr som zdolal svoj prvý alpský štít – Grossglockner. K extrémnemu lyžovaniu som sa dostal ako 14-ročný, kedy som spolu s Mišom Wolfom zlyžoval Červený žľab v masíve Hrebeňa Bášt. Približne od svojich 16 rokov som sa začal systematicky venovať ako skialpinizmu a extrémnemu lyžovaniu, tak aj skalnému lezeniu. Za športové výkony som od roku 2008 členom reprezentačného družstva Slovenského horolezeckého spolku James.

To bol raketový štart. Nebojíš sa, že stratíš v neskoršom veku chuť chodiť do hôr?

Myslím si, že nie. Skôr naopak – láska k horám u mňa postupom času rastie, pretože čím som starší, tým viac si uvedomujem, čo pre mňa svet hôr a Prírody znamená. Je to svet, v ktorom sa cítim vnútorne slobodný, v ktorom dokážem naplno žiť v prítomnosti a tešiť sa z detailov, ktoré sa iným ľuďom môžu na prvý pohľad javiť ako nepodstatné. Hory ma skrátka nabíjajú nejakou ťažko opísateľnou pozitívnou energiou. Sú pre mňa istou formou meditácie, počas ktorej vypínam časť svojej mysle a sústredím sa len na prítomný okamžik. Žiadne spomienky na minulosť, žiadne myšlienky na budúcnosť. Iba prítomnosť. Pretože iba v prítomnosti sa dajú naplno prežívať všetky tie pocity ako radosť a šťastie. Alebo aj strach, smútok, hnev či obavy. V horách však v prevažnej miere pociťujem najmä pozitívne emócie a to je jeden z hlavných dôvodov, prečo sa do sveta hôr neustále vraciam a prečo tam trávim toľko času. Športové výkony na hranici mojich fyzických a psychických možností sú pre mňa len akési nástroje, ktoré niekedy dokážu tieto pozitívne pocity znásobovať a napomáhajú ich intenzívnejšiemu prežívaniu. Tým nechcem povedať, že by mi istú mieru spokojnosti neprinášal aj samotný športový pohyb, napríklad lezecký pohyb či lyžovanie a s tým spojené prekonávanie samého seba, hľadanie nových výziev. Ale bez kontaktu s Prírodou by to nebolo ono. Vidím to napríklad pri tréningu na bouldrovke - baví ma to, ale keď leziem niekde v horách, vytváram si hlbší, komplexnejší zážitok. Do akej miery dokážeme tieto zážitky prežívať, závisí od nás samotných, od našej schopnosti vnímať Prírodu a všetky jej krásy. U seba mám pocit, že toto vnímanie a otvorenosť smerom k Prírode rokmi postupne rozvíjam a pevne verím, že tomu tak bude i naďalej.

Ktoré tvoje lezecké výstupy si ceníš najviac?

Cením si každý lezecký výstup, ktorý ma dokáže nejakým spôsobom vnútorne obohatiť, každú lezeckú túru, ktorá predstavuje dobrodružstvo a vytvára zážitok. Ak otázka smerovala k výkonovému aspektu, zo športového hľadiska považujem za svoj doposiaľ najlepší výstup cestu Erectissima v severnej stene Cima Grande (klasifikácia 10-). Cením si aj prelez cesty 40 rokov pre Falier v južnej stene Marmolady (9) a výstup na Aiguille du Fou Americkou cestou (ABO 7c). Z prvovýstupov má pre mňa vysokú hodnotu cesta Dionýzos v západnej stene Petit Jorasses (7b/c, 750 metrov). V Tatrách bol mojím doposiaľ najlepším lezeckým výkonom prelez cesty VO2max (9) vo východnej stene Mlynárika štýlom OS a druhé opakovanie jednej z najťažších tatranských ciest – Jet stream (10-/10). Z extrémnych skalkárskych ciest považujem za svoj doterajší top cestu Les Brutales (10+) v Demänovskej doline. Ale ako som už naznačil v odpovedi k predchádzajúcej otázke, samotné športové výkony a úspechy pre mňa nie sú primárnou motiváciou pre pôsobenie v horách.

Kedy a ako vznikol nápad spraviť skialpového sprievodcu?

Nápad s on-line skialpinistickým sprievodcom vznikol, keď som mal približne 15-16 rokov. Niekedy v tom čase som chcel ísť lyžovať jeden z náročnejších zjazdov vo Vysokých Tatrách (už si presne nepamätám, ktorý konkrétny) a potreboval som k nemu podrobnejšie informácie. Nikde som sa však nevedel dopátrať k detailnejším informáciám a fotografiám. Doma som mal len knižočku Extrémne lyžovanie od Bohuša Štofana a na internete som k tomu nenašiel nič. Niekedy vtedy som si povedal, že všetky zjazdy, ktoré sa mi podarí zlyžovať (hlavne tie náročnejšie, ktoré sa až tak často nelyžujú a nie sú o nich dostupné informácie), začnem zakresľovať a publikovať na internete, aby ostatní mali neskôr jednoduchšiu situáciu so zháňaním informácií. A tak sa to postupne rokmi rozvinulo na celkom slušnú databázu zjazdov z rôznych oblastí Slovenska. Aj keď ma tvorba skialpového sprievodcu stojí veľa voľného času, podľa reakcií ľudí vidím, že všetka tá robota okolo toho má zmysel, takže ak mi časové možnosti dovolia, chcel by som v aktualizácii sprievodcu pokračovať i naďalej.

Ktoré tvoje skialpové túry/zjazdy ťa najviac potešili? Ktoré majú pre teba najväčšiu hodnotu?

Poteší ma každá lyžiarska túra v peknom horskom prostredí, počas ktorej všetko klape, ako má. Pri zjazdoch ma dokáže najviac fascinovať estetická krása vrcholu a lyžovanej línie. Náročnosť zjazdu pre mňa nie je prvoradá, hoci zo skúsenosti môžem povedať, že pekné línie zo spektakulárnych vrcholov sú zvyčajne náročné. Najviac si cením zjazdy, ktoré v sebe dokážu kombinovať estetickú krásu línie a zároveň sú náročnou výzvou z hľadiska technickej náročnosti a expozície. Z takýchto zjazdov si najviac cením prvozjazdy v Nórsku (najmä východnú Sunnmorslaurlægda), zjazd Aiguille Verte cez kuloár Couturier a prvý súvislý zjazd Kežmarského štítu s narovnaním do Cmitera.

Pôsobil si v Nórsku. Ako si sa tam dostal? Pracoval si tam?

O návšteve Nórska som sníval už dávnejšie. Hory, fjordy a v mnohých aspektoch vyspelá mentalita severanov boli to, čo ma do Nórska dlhé roky magicky priťahovalo. Odvahu som však nabral až na konci inžinierskeho štúdia v roku 2010, kedy som si cez Erasmus vybavil študijný pobyt na University College v Molde. Výber miesta pobytu nebol náhodný – mestečko Molde je obklopené nádhernou Prírodou a počas piatich mesiacov jarného semestra som mal popri študijných povinnostiach dostatok času na pôsobenie v tamojších horách. Hneď po návrate na Slovensko som začal rozmýšľať, ako sa dostať naspäť. Ďalšia príležitosť sa vyskytla až o tri roky neskôr počas doktorandského štúdia, kedy som si cez Erasmus vybavil na Molde University College stáž ako doktorand. Opäť som v Nórsku pôsobil päť mesiacov počas jarného semestra, a hoci som mal plno práce súvisiacej s mojím doktorandským výskumom, stále mi popri tom zostávalo dosť času na sebarealizáciu v prekrásnej nórskej Prírode. Zároveň som sa počas druhého pobytu v Molde utvrdil v tom, že Nórsko je krajina, kde by som v budúcnosti chcel žiť dlhodobejšie.

Najobľúbenejšia skialpová túra na Slovensku?

Ťažká otázka, pretože na Slovensku máme veľa pekných oblastí, v ktorých sa dajú podnikať rôzne zaujímavé lyžiarske túry. Ale keby som už musel vybrať jednu najobľúbenejšiu, bola by to asi Žiarska dolina a túra na Baníkov, s ktorým sa mi spája viacero pozitívnych spomienok z mojich skialpinistických začiatkov. V Žiarskej doline je mojou srdcovkou aj Baranec, na ktorý nechodievam len v zime a na jar na lyžiach, ale často aj v lete a na jeseň na pešo, keď sa podvečer potrebujem ísť niekam prebehnúť, nadýchať čerstvého vzduchu, dobiť batérie života pozitívnou energiou Prírody. Z tohto hľadiska je pre mňa Baranec takmer ideálny kopec.

Tvoje výkony vyrážajú dych. Takže si nájdeš čas aj na pohodové túry?

Samozrejme. Niekedy sa dokonca pristihnem pri tom, že pohodové túry mi v konečnom dôsledku dokážu sprostredkovať viac pozitívnych pocitov než vrcholové športové výkony. Pohodovým túram totiž nemusí predchádzať náročná príprava, sú viac spontánne, menej stresujúce, sú skrátka pohodovejšie. Na druhej strane, náročné podujatia vo mne dokážu vytvárať intenzívnejšie zážitky, ktoré doznievajú dlhšie a posúvajú ma niekam ďalej. Navyše, možno aj vďaka náročným túram si potom dokážem viac vychutnať tie pohodové, ktorých počas roka absolvujem niekoľkonásobne viac než tých pár „úderných“ akcií, ktoré tvoria vrchol sezóny (či už lezeckej alebo skialpovej). No ako pri ľahších, tak i pri ťažších túrach vždy je pre mňa podstatné v prvom rade to, že môžem byť v prostredí hôr, že sa aspoň na chvíľu môžem stať súčasťou Prírody.

Spomínal si, že v Tatrách si asi najviac ceníš prvý súvislý zjazd z Kežmaráku Gipsyho cestou s narovnaním do Cmitera. Mohol by si k tomu povedať niečo viac?

Zjazd Tatarkovou cestou v JZ stene Kežmarského štítu ma lákal už odvtedy, ako som si o tejto peknej línii prvýkrát prečítal v Štofanovej knižočke Extrémne lyžovanie. Zároveň mi bolo jasné, že chcem Tatarkovu líniu skúsiť napriamiť a zlyžovať súvisle (t.j. bez vyzúvania lyží a zliezania niektorých pasáží, ako tomu bolo u prvozjazdu a pri následných opakovaniach). Vzhľadom na špecifickosť zjazdu som vedel, že budem musieť byť trpezlivý, a tak som rok čo rok sledoval stenu a vyčkával. Nakoniec sa zadarilo trochu nečakane na jar 2012. Nečakane preto, lebo v tú zimu vo všeobecnosti neboli vo Vysokých Tatrách dobré podmienky na lyžovanie skiextrémov, no zrovna Tatarkova cesta sa už začiatkom marca zdala byť lyžovateľná. Spolu s bráchom Rasťom sme vytušili, že deň D sa blíži, takže sme denno-denne sledovali vývoj počasia a vyčkávali na ten správny deň. A ten nastal 17. marca, kedy hneď na prvý pokus klaplo všetko presne tak, ako malo. Kľúčovým bola, tak ako tomu býva u väčšiny extrémnych zjazdov, schopnosť vedieť vystihnúť vhodné podmienky.

Aké máš plány do budúcnosti?

Čo sa týka plánov, striktne nič neplánujem, pretože ako jeden múdry človek kedysi povedal, život je to, čo sa deje, keď to nejde podľa plánu. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že čím viac niečo plánujem, tým zriedkavejšie to vychádza podľa plánu. V živote však mám istú víziu, ku ktorej sa snažím priblížiť. Mám smerovanie života, od ktorého sa odvíjajú moje priority, sny a ciele. A od toho sa následne odvíjajú konkrétnejšie aktivity, ktorým sa venujem. Z aktivít, ktoré by som chcel v blízkej dobe realizovať, je najväčším projektom expedícia do Himalájí na jeseň budúceho roku s cieľom zlyžovať Dhaulágiri. Ide o väčšiu expedíciu, na ktorú som dostal spolu s bratom Rasťom pozvánku od Jana Matláka, hlavného organizátora. Moja účasť na expedícii však stále nie je istá a závisí predovšetkým od toho, či v najbližších mesiacoch dokážem zohnať dostatok finančných prostriedkov na pokrytie nákladov. V tejto súvislosti by som chcel koncom roka rozbehnúť finančnú zbierku prostredníctvom mojej webstránky www.miropeto.sk. Takže tí, ktorí by chceli moju účasť na expedícii podporiť, budú mať možnosť urobiť tak priamo alebo prostredníctvom dvoch percent z daní. Podrobnosti budú uvedené v najbližších týždňoch na mojej webstránke, prípadne ma potenciálni darcovia môžu kontaktovať priamo na email miroslav.peto@gmail.com. Ďalším dlhodobejším projektom, s ktorým som začal minulý rok, je kurz horských vodcov. So začatím tohto kurzu som z viacerých dôvodov váhal a ešte stále si nie som istý, či to bol na mojej životnej ceste správny krok. Pevne verím, že v budúcnosti budem spätne vnímať toto rozhodnutie ako správne. Ako som však už spomínal, fixné plány do budúcnosti si nerobím. Snažím sa žiť hlavne v prítomnosti a tešiť sa zo všetkých pozitívnych emócií, ktoré so sebou prítomnosť prináša.

Keď sme už sa dotkli aj práce horského vodcu, čím sa vlastne živíš? Čo je momentálne tvojím povolaním?

Momentálne som v poslednom ročníku denného doktorandského štúdia na Fakulte riadenia a informatiky Žilinskej univerzity. Ako interný doktorand dostávam štipendium, čo síce nie je veľa peňazí, ale na pokrytie základných existenčných potrieb to pri mojom nízkonákladovom živote zatiaľ postačuje. Čo sa týka financovania výjazdov do zahraničia, ako členovi reprezentačného tímu mi výrazne pomáha dotácia zo Slovenského horolezeckého spolku JAMES a tiež podpora od Horolezeckého klubu Jasná Liptovský Mikuláš. Outdoorový život a športy v Prírode, ktorým sa venujem, sú materiálne náročné, preto ma teší, že sa mi v posledných rokoch darí získavať aspoň časť materiálu v rámci sponzoringu od firiem Sportrysy.sk, Icebreaker, Marmot a K2. Bez tejto podpory by som mnohé zo svojich snov zrejme nemohol realizovať. Aj preto sa chcem touto cestou poďakovať všetkým, ktorí ma na ceste životom akýmkoľvek spôsobom podporujú.

Vyššie spomínaného skialpového sprievodcu nájdete na Mirovej osobnej stránke: www.miropeto.sk 

Za rozhovor ďakuje a veľa ďalších krásnych dní v horách želá M.Bartoň