Ponitrianska stovka 2012

Do stáda slovenských terénnych stoviek a kilometricky podobných šialeností pribudla vlani táto, z Nitry do Handlovej, ktorá sa ide po červenej Ponitrianskej magistrále. Inak je trošíčku nadmierečná – má 105km. 22.-23.9.2012 mala naplánovanú svoju prvú reprízu. Minulý rok 2 „chrti“ a niečo vyše 30 normálnych diaľkoplazov, ktorí si chceli aj krajinu v pokoji poobzerať - tento rok sa pomer výrazne zmenil, vraj tak pol na pol z tých vari 130 ľudí na štarte. No proste šialenci...

Neviem či je dobré v sobotu ráno o 7 strieľať zo štartovacej pištole medzi domami, ale budiž... :-) Vpredu sa hneď po štarte utrhol vlaňajší víťaz a už ho nebolo, až v cieli. Problém bol odfotiť ho, kým zmizol v lese. Už na K1 v Žiranoch mal asi 10 minút a do cieľa si doniesol dobrých 30 minút náskoku. Chcel mu jeden síce sekundovať, ale potom vraj radšej zahol v Zlatne (K4) na kofolu :-) Nasledovali traja prenasledovatelia v malých odstupoch (jeden sa kamsi stratil už po K1) a horda asi šiestich „vlčiakov“. Tá sa roztrhala tiež v Zlatne. Asi to tam do krčmy (do škôlky) dosť lákalo. Ďalej sa to už presýpalo vo dvojiciach a skupinkách.

Prvá polovica trasy po Jedľové Kostoľany je krajinársky pestrejšia, aj bolo času sa poobzerať po koňoch, lúkach, hradoch a štáloch. Lebo väčšinou to bolo po hladkých poľných a lesných cestách, dosť bolo aj asfaltu (vraj 18km). Nebolo treba tak pod nohy kukať. Ale na cedule hej, lebo sa našiel aspoň jeden taký, čo nenašiel označenú kontrolu (K2) v Kostoľanoch pod Tríbečom :-) Ale vraj mu to prepáčia – čo už, keď je pena u huby, zapnuté nohy  a vypnutý mozog. V ceste stáli tri výrazné kopce – Zobor na utvorenie hada, aby nebola zápcha na chodníku, Žibrica a Tríbeč. Ale väčšinou to bolo také mierne hore-dolu.

Druhá polovica trate bola väčšinou po lesoch bez výraznejších výhľadov, okolo Vtáčnika sa o kamene za tmy výborne potkýna. Ani tie rujné jelene tak nehulákali, ako keď si niekto nakopol palec. Trochu divná bola asfaltová vložka Penhýbel – Veľké Pole (K6) po hlavnej. Škoda že značka nejde vedľa, po lúčnej ceste. Dalo by sa. Stúpanie Veľké Pole - Rúbaný vrch je výživné a nekonečné a hneď na začiatku v dedine cesta ako do neba strmá. Tam (po 70. kilometri) sa už asi každý bil len za seba a kto sa dotrápil cez Vtáčnik až na Veľký Grič, na poslednú kontrolu, za odmenu ho čakal bonbónik v podobe „nádherného“ chodníka do doliny :-) Kto toto prežil, môže sa prihlásiť na maratón do amazónskeho pralesa. A keď sa pred ôsmou večer spustila prvá prehánka na tie klzké skaly a konáre a potom na hrebeň Vtáčnika sadla s tmou aj hmla, len vtedy to začalo byť zaujímavé a hore sa kufrovalo jedna radosť :-)

"Obrovským nedostatkom“ boli len samoobslužné kontroly na Tríbeči a na Vtáčniku (K3 a K7) – také suché jednoslovné heslá? Fantázia došla? :-) Veď nech sa potrápia ľudia pri tom nie? A cudzinci zvlášť :-) Niečo podobné by to chcelo ako lanské „Ľaľa ho papľuha, ogrcau mi krpce“ :-) A doznačovať trasu ešte vlastnými značkami??? To sú čo za spôsoby? Veď tí masochisti si radi poblúdia, načo im to zľahčovať, bláznom... A kontroly v krčmách? Veď to boli švédske stoly! Potom sa divia organizátori, koľkí končia predčasne – prejedeným sa ťažko kráča. Viem si predstaviť, že tie párky z K5 nie všetci v sebe udržali. (To zas bude v álejích nablito...).

Inak ale počasie ako na objednávku, aj vietor do chrbta zo začiatku, organizácia na jednotku, no parádny masochizmus. Ak vlaňajšie časy prvých dvoch boli slušné, tento rok ich podliezlo až 11 účastníkov – a prvá žena dala šancu len 4 chlapom, piaty došiel s ňou, klobúk dolu! Celkovo vďaka organizátorom za skvelo odvedenú prácu – lebo spraviť podujatie, kde v cieli treba od prvého po posledného čakať 15 hodín a vyhovieť turistom aj „chrtom“, to chce riadnu dávku skúseností! Napríklad kombinácia jonťáku s omasteným cibuľovým chlebom sa ukázala ako recept na ozaj vrcholné výkony :-)

Poriadne informácie aj s výsledkami nájdete na stránke P100 a fotky si môžete stiahnuť TU.

Rišo Pouš