„Normálkou“ na Groβglockner - časť prvá
22.10.2009Hovorí sa, že čím viac človek má, tým viac chce. U mňa to platí dvojnásobne. Čím viac času trávim potulkami v horách, o to viac ma to k nim ťahá. Je veľa miest, na ktoré sa chcem ešte niekedy vrátiť, ale ešte viac je tých, ktoré čakajú, kým ich objavím. A tak nosím v hlave kopu snov a niektoré z nich sa mi aj plnia. Tohto roku som si vysnívala Groβglockner (3798m).
Moja príprava pred akciou bola dosť mizerná. Celú organizáciu (spôsob prepravy, výber trasy, rozdelenie vrcholových družstiev) som nechala na starších, skúsenejších členov našej výstupovej partie. Ja som sa zmohla len na to, že som si zohnala zimný výstroj a „vygooglila“ na internete nejaké informácie o tom, čo nás čaká. Po pravde, tie informácie mierne zrazili z nebeských výšin moje predstavy o zdolaní tohto vrcholu, ale keď boli ostatní optimisti, musela som byť aj ja. Ó, sladká nevedomosť!
A tak jedného upršaného škaredého dňa vystupujeme z vlaku v Zell am See a nevieme, čo ďalej. Plánujeme prespať na Franz-Josefs-Höhe (2370 m.n.m.), ktorá má byť naším východiskovým bodom pre výstup. Len ako sa tam dostať?! Hodinky ukazujú 18:00 a najbližší a jediný spoj tým smerom pôjde až ráno o 9:25. Nakoniec teda zjednávame taxíka a frflajúc na drahé služby tlačíme sa do auta. Taxikár nám vysvetľuje, že táto cesta (Groβglockner Hochalpenstraβe) je spoplatnená, myslím 30 € v jednom smere. Jazda je aj napriek hustej hmle a dažďu zážitkom (k čomu určite prispievajú aj kaskadérske jazdecké schopnosti nášho šoféra), zdá sa nám, že nemá konca. Upodozrievame vodiča, že nám za tú cenu robí vyhliadkovú okružnú jazdu a vyloží nás opäť až v Zell am See. Nakoniec však predsa len zastavuje a vyhadzuje nás z auta. Tak toto je tá slávna Franz-Josefs-Höhe...
Predstavovala som si to úplne inak. Zaráža ma hlavne to ľudoprázdno, čo tu panuje. Stojíme pred obrovským 4-poschodovým parkoviskom, je tu reštaurácia, informácie, suveníry - to všetko zatvorené, nikde ani nohy. Pri obhliadke okolia nachádzame dokonca aj vyhliadkovú vežu a chatu - samozrejme, tiež zatvorené. A tak si nakoniec rozkladáme bivak na schodoch parkoviska. Síce tu hučí klíma, ale je tu teplúčko. V noci jedenkrát vybieham von a vidím, že počasie sa umúdrilo. Obloha je posiata hviezdami. Tak zblízka a také jasné som ich ešte nikdy nevidela.
Ráno nás víta modré azúro a výhľad na náš cieľ. Odtiaľto vyzerá famózne a hrôzostrašne zároveň! Všetkých sa nás zmocňujú akési obavy, či sme to predsa len trochu neprepískli. Podľa mapy tipujeme, kadiaľ asi povedie trasa, no s istotou ju určiť nevieme. Spoliehame sa na druhých a striehneme, či nejaká skupinka nevyrazí pred nami, aby sme sa mohli na nich zavesiť. Okolo deviatej vyráža skupina Čechov, kým sa však stihneme spamätať, už po nich niet ani chýru. Potom sa už nič nedeje, autobus z Zell am See dorazil tiež prázdny. Sakra, ostáva to len na nás. Okolo jedenástej teda štartujeme, jedného člena nechávame na parkovisku, necíti sa dobre.
Trasa začína paradoxne klesaním. Musíme klesnúť k ľadovcu Pasterzenkees asi 300 výškových metrov. Môj batoh mi dokonale dáva pocítiť svojich 18 kg. Aj tu je vidieť podnikavosť Rakúšanov - tento úsek je možné absolvovať aj zubačkou. Tá chŕli množstvá „turistov“, ktorých kroky však končia tesne za hranicou ľadovca. Ďalej pokračujeme len my. Ľadovec Pasterzenkees tu má len mierny sklon a málo trhlín, preto mačky a laná ostávajú v batohoch a my si vychutnávame ich ťarchu na chrbte. Trasa je tu značená kruhovými bielo-červenými značkami na stojanoch, nedá sa zablúdiť. Po necelej polhodine značka bočí doľava k severnému svahu Groβglockneru. Stúpanie naberá na intenzite, pod nohami máme miesto ľadu protivnú suť, ktorá sa pomaly mení na stále väčšie skaly. Miestami je trasa istená oceľovými lanami. Značenie sa tiež mení (ale stále sa dá podľa neho dobre orientovať) z bielo-červených značiek cez oranžové tyčky až po červeno-modré a červené krúžky na skalách. Nasledujú prudké serpentíny s prvými výhľadmi na ľadovec Hofmannskees zblízka.
Jeho sklon naháňa bežným smrteľníkom, ako sme my, hrôzu. Ďalší dvaja členovia výpravy to otáčajú. Vraj majú doma malé deti, ktoré ešte treba vychovať... Ostávame už len traja. Paľa chytá hrôza pri predstave, že bude mať na krku dve ženy. Ani sa mu nečudujem. Čoskoro prichádzame k smerovníku, kde si môžeme vybrať z dvoch výstupových trás na Groβglockner. Jasné, že volíme normálku Hofmannsweg a točíme to doľava smerom k už okukovanému ľadovcu. Na jeho okraji sa stretávame so skupinkou Čechov z dnešného rána. Aj napriek smelým plánom a skúsenostiam na tomto kopci to otáčajú späť, ale stihnú nám dať ešte pár orientačných rád a navigovať nás ďalej. Neviem, či bolo ochromené v tejto nadmorskej výške naše chápanie, alebo zlyhal prenos informácií niekde inde, ale trasa, ktorou sa podľa pokynov ďalej vyberáme, sa dosť odlišuje do tej oficiálnej, udávanej na mapách.
Ale to sme ešte v tom momente nevedeli. Nasadzujeme plnú poľnú a vyrážame zasneženým traverzom k neďalekému skalnému rebru. Popri ňom si to hodláme šibnúť priamo hore. To, že to je riadne blbý nápad, sa presvedčujeme až dosť neskoro. Vrátiť sa už nedá, aj keď by mi v tomto momente bola tá myšlienka najmilšia. Svah nabral dosť povážlivý sklon (vo vzťahu k našim skúsenostiam), ľad je nechutne tvrdý a (nečakane) klzký. Pokúšame sa dostať na skaly, tie však od ľadovca delí široká trhlina. Neostáva nám iné, len sa škrabať po čoraz strmšom ľade hore. Prichádzajú na rad predné hroty mačiek a cepíny. Ruky mám od ľadu zodraté do krvi, z huby sa mi práši od smädu a do zadku by mi nevopchali ani zastrúhaný vlas. Fakt mi lepí! Tento pocit ešte vyšpičkuje Paľo, ktorému sa v prudkom teréne odopína mačka a nechýba veľa, bola by elegantne zletela do doliny. Pri troche šťastia by ešte cestou stihla zanechať krvavé stopy na mne alebo na Monike.
V tejto situácii sa vytešujeme z každého sebemenšieho štandu, z každej pokrčenej plechovky piva, ktorá dokazuje, že tadiaľto predsa len prešla ľudská noha. Po asi dvoch hodinách trápenia prichádzame do miernejšieho terénu. Odtiaľto už vidíme na horizonte chatu, ale je stráááášne ďaleko. Podľa českých pokynov sa šinieme priamo k nej. Opäť chyba! Cestu nám skríži obrovská trhlina. A za ňou ďalšia. A vedľa nej tiež. A ani nezbadáme ako, ocitáme sa v obrovskom trhlinovom bludisku. Pobehujeme hore-dole, preskakujeme, chvíľu napredujeme a chvíľu sa zase vraciame späť. Už sme značne unavení, slnko zašlo za horizont, ozýva sa chlad a zúfalstvo.
Paľo vlastným telom skúša šírku a hĺbku jednej z trhlín. Našťastie z tých menších. Pri jeho ratovaní si pripadám ako v rozprávke „Ťahal dedko repku“. Nakoniec aj tento úsek šťastne zdolávame a na súmraku vybiehame na skalný hrebienok, vedúci priamo k chate. Výhľady, aké sa nám tu naskytujú, sa nedajú ani opísať. Vrcholky alpských štítov, zaliate farbami zapadajúceho slnka, obklopené ružovými obláčikmi. Mám pocit, že je to len fatamorgána, výsledok vyčerpania organizmu, ale foťák ma presviedča o opaku. Vyzúvame mačky a pomaly sa vlečieme k chate Erzherzog-Johann-Hütte (3454 m.n.m.).
Je osem hodín večer, keď ju konečne dosiahneme. Paľova kontrolka zvyškových síl hlási dno. Nadmorská výška a podaný výkon robia svoje. Bolí hlava, nechutí jesť ani piť, žalúdok sa všemožne snaží oboznámiť nás so svojím obsahom a navyše nemôžeme zaspať. Som veľmi zvedavá, ako takýmto štýlom chceme zdolať vrchol. No predsa, ráno je múdrejšie večera...
Text: Jana Jaraba
Foto: Jana Jaraba, Paľo Orság
Moja príprava pred akciou bola dosť mizerná. Celú organizáciu (spôsob prepravy, výber trasy, rozdelenie vrcholových družstiev) som nechala na starších, skúsenejších členov našej výstupovej partie. Ja som sa zmohla len na to, že som si zohnala zimný výstroj a „vygooglila“ na internete nejaké informácie o tom, čo nás čaká. Po pravde, tie informácie mierne zrazili z nebeských výšin moje predstavy o zdolaní tohto vrcholu, ale keď boli ostatní optimisti, musela som byť aj ja. Ó, sladká nevedomosť!
A tak jedného upršaného škaredého dňa vystupujeme z vlaku v Zell am See a nevieme, čo ďalej. Plánujeme prespať na Franz-Josefs-Höhe (2370 m.n.m.), ktorá má byť naším východiskovým bodom pre výstup. Len ako sa tam dostať?! Hodinky ukazujú 18:00 a najbližší a jediný spoj tým smerom pôjde až ráno o 9:25. Nakoniec teda zjednávame taxíka a frflajúc na drahé služby tlačíme sa do auta. Taxikár nám vysvetľuje, že táto cesta (Groβglockner Hochalpenstraβe) je spoplatnená, myslím 30 € v jednom smere. Jazda je aj napriek hustej hmle a dažďu zážitkom (k čomu určite prispievajú aj kaskadérske jazdecké schopnosti nášho šoféra), zdá sa nám, že nemá konca. Upodozrievame vodiča, že nám za tú cenu robí vyhliadkovú okružnú jazdu a vyloží nás opäť až v Zell am See. Nakoniec však predsa len zastavuje a vyhadzuje nás z auta. Tak toto je tá slávna Franz-Josefs-Höhe...
Predstavovala som si to úplne inak. Zaráža ma hlavne to ľudoprázdno, čo tu panuje. Stojíme pred obrovským 4-poschodovým parkoviskom, je tu reštaurácia, informácie, suveníry - to všetko zatvorené, nikde ani nohy. Pri obhliadke okolia nachádzame dokonca aj vyhliadkovú vežu a chatu - samozrejme, tiež zatvorené. A tak si nakoniec rozkladáme bivak na schodoch parkoviska. Síce tu hučí klíma, ale je tu teplúčko. V noci jedenkrát vybieham von a vidím, že počasie sa umúdrilo. Obloha je posiata hviezdami. Tak zblízka a také jasné som ich ešte nikdy nevidela.
Ráno nás víta modré azúro a výhľad na náš cieľ. Odtiaľto vyzerá famózne a hrôzostrašne zároveň! Všetkých sa nás zmocňujú akési obavy, či sme to predsa len trochu neprepískli. Podľa mapy tipujeme, kadiaľ asi povedie trasa, no s istotou ju určiť nevieme. Spoliehame sa na druhých a striehneme, či nejaká skupinka nevyrazí pred nami, aby sme sa mohli na nich zavesiť. Okolo deviatej vyráža skupina Čechov, kým sa však stihneme spamätať, už po nich niet ani chýru. Potom sa už nič nedeje, autobus z Zell am See dorazil tiež prázdny. Sakra, ostáva to len na nás. Okolo jedenástej teda štartujeme, jedného člena nechávame na parkovisku, necíti sa dobre.
Trasa začína paradoxne klesaním. Musíme klesnúť k ľadovcu Pasterzenkees asi 300 výškových metrov. Môj batoh mi dokonale dáva pocítiť svojich 18 kg. Aj tu je vidieť podnikavosť Rakúšanov - tento úsek je možné absolvovať aj zubačkou. Tá chŕli množstvá „turistov“, ktorých kroky však končia tesne za hranicou ľadovca. Ďalej pokračujeme len my. Ľadovec Pasterzenkees tu má len mierny sklon a málo trhlín, preto mačky a laná ostávajú v batohoch a my si vychutnávame ich ťarchu na chrbte. Trasa je tu značená kruhovými bielo-červenými značkami na stojanoch, nedá sa zablúdiť. Po necelej polhodine značka bočí doľava k severnému svahu Groβglockneru. Stúpanie naberá na intenzite, pod nohami máme miesto ľadu protivnú suť, ktorá sa pomaly mení na stále väčšie skaly. Miestami je trasa istená oceľovými lanami. Značenie sa tiež mení (ale stále sa dá podľa neho dobre orientovať) z bielo-červených značiek cez oranžové tyčky až po červeno-modré a červené krúžky na skalách. Nasledujú prudké serpentíny s prvými výhľadmi na ľadovec Hofmannskees zblízka.
Jeho sklon naháňa bežným smrteľníkom, ako sme my, hrôzu. Ďalší dvaja členovia výpravy to otáčajú. Vraj majú doma malé deti, ktoré ešte treba vychovať... Ostávame už len traja. Paľa chytá hrôza pri predstave, že bude mať na krku dve ženy. Ani sa mu nečudujem. Čoskoro prichádzame k smerovníku, kde si môžeme vybrať z dvoch výstupových trás na Groβglockner. Jasné, že volíme normálku Hofmannsweg a točíme to doľava smerom k už okukovanému ľadovcu. Na jeho okraji sa stretávame so skupinkou Čechov z dnešného rána. Aj napriek smelým plánom a skúsenostiam na tomto kopci to otáčajú späť, ale stihnú nám dať ešte pár orientačných rád a navigovať nás ďalej. Neviem, či bolo ochromené v tejto nadmorskej výške naše chápanie, alebo zlyhal prenos informácií niekde inde, ale trasa, ktorou sa podľa pokynov ďalej vyberáme, sa dosť odlišuje do tej oficiálnej, udávanej na mapách.
Ale to sme ešte v tom momente nevedeli. Nasadzujeme plnú poľnú a vyrážame zasneženým traverzom k neďalekému skalnému rebru. Popri ňom si to hodláme šibnúť priamo hore. To, že to je riadne blbý nápad, sa presvedčujeme až dosť neskoro. Vrátiť sa už nedá, aj keď by mi v tomto momente bola tá myšlienka najmilšia. Svah nabral dosť povážlivý sklon (vo vzťahu k našim skúsenostiam), ľad je nechutne tvrdý a (nečakane) klzký. Pokúšame sa dostať na skaly, tie však od ľadovca delí široká trhlina. Neostáva nám iné, len sa škrabať po čoraz strmšom ľade hore. Prichádzajú na rad predné hroty mačiek a cepíny. Ruky mám od ľadu zodraté do krvi, z huby sa mi práši od smädu a do zadku by mi nevopchali ani zastrúhaný vlas. Fakt mi lepí! Tento pocit ešte vyšpičkuje Paľo, ktorému sa v prudkom teréne odopína mačka a nechýba veľa, bola by elegantne zletela do doliny. Pri troche šťastia by ešte cestou stihla zanechať krvavé stopy na mne alebo na Monike.
V tejto situácii sa vytešujeme z každého sebemenšieho štandu, z každej pokrčenej plechovky piva, ktorá dokazuje, že tadiaľto predsa len prešla ľudská noha. Po asi dvoch hodinách trápenia prichádzame do miernejšieho terénu. Odtiaľto už vidíme na horizonte chatu, ale je stráááášne ďaleko. Podľa českých pokynov sa šinieme priamo k nej. Opäť chyba! Cestu nám skríži obrovská trhlina. A za ňou ďalšia. A vedľa nej tiež. A ani nezbadáme ako, ocitáme sa v obrovskom trhlinovom bludisku. Pobehujeme hore-dole, preskakujeme, chvíľu napredujeme a chvíľu sa zase vraciame späť. Už sme značne unavení, slnko zašlo za horizont, ozýva sa chlad a zúfalstvo.
Paľo vlastným telom skúša šírku a hĺbku jednej z trhlín. Našťastie z tých menších. Pri jeho ratovaní si pripadám ako v rozprávke „Ťahal dedko repku“. Nakoniec aj tento úsek šťastne zdolávame a na súmraku vybiehame na skalný hrebienok, vedúci priamo k chate. Výhľady, aké sa nám tu naskytujú, sa nedajú ani opísať. Vrcholky alpských štítov, zaliate farbami zapadajúceho slnka, obklopené ružovými obláčikmi. Mám pocit, že je to len fatamorgána, výsledok vyčerpania organizmu, ale foťák ma presviedča o opaku. Vyzúvame mačky a pomaly sa vlečieme k chate Erzherzog-Johann-Hütte (3454 m.n.m.).
Je osem hodín večer, keď ju konečne dosiahneme. Paľova kontrolka zvyškových síl hlási dno. Nadmorská výška a podaný výkon robia svoje. Bolí hlava, nechutí jesť ani piť, žalúdok sa všemožne snaží oboznámiť nás so svojím obsahom a navyše nemôžeme zaspať. Som veľmi zvedavá, ako takýmto štýlom chceme zdolať vrchol. No predsa, ráno je múdrejšie večera...
Text: Jana Jaraba
Foto: Jana Jaraba, Paľo Orság
Fotky „Normálkou“ na Groβglockner - časť prvá
Súvisiace články:
Diskusia
RE: „Normálkou“ na Groβglockner - časť prvá
Martina 24.10.2009
Dobrá story :)
RE: „Normálkou“ na Groβglockner - časť prvá
Martin 24.10.2009
Nadšenie,"ťah na bránku" a perfektné "dramatické" spracovanie...
Čo si si vysnívala nabudúce??
RE: Martin
Jaraba 04.11.2009
Nooo, som realistka, takže moje sny sú silne podmienené vhodnými príležitosťami... Uvidím, čo prinesie budúci rok :o)
Podpor Vetroplacha
Top Články - za 30 dní
- Štrbský štít 2385m. JV žlabom z Mlynickej doliny (927x)
- Malý horolezecký manifest Ta33 (868x)
- Človečina, kl. V+, Zadný Popradský zub - Veľká Kôpka 2354m (792x)
- Koruna Turca (210km, +10981m): nonstop sólo (772x)
- Koruna Zeleného plesa podľa Jančiho Matavu (718x)
- Pobeh hrebeňmi nad Brnčalkou (710x)
- Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska (670x)
- 12 chát tatranských podľa Vetroplacha (659x)
- Ochutnávka druhého snehu na Martinských holiach (640x)
- Poludnica: zo Závažnej Poruby do Iľanova (635x)
Fórum
- Crna Gora turisticky: Vrsuta
12.12.2024 - príspevok k diskusii
Len tie zmijom kde nič - tu nič :-D - Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
15.11.2024 - príspevok k diskusii
Vetroplach chodí v Tatrách po stopách Jarabej, tu už naozaj nikto nič negarantuje!!! - Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
12.11.2024 - príspevok k diskusii
Mám rada túto tvoju sériu článkov, už ma namotivovali viackrát :-) Popod kvočku sme šli vlani a po daždi tá polica nebola veľmi príjemná. Pri zostupe... - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
A to nevieš, čo mám ešte v zásobe! - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
takto si predstavujem bicyklovanie v raji. mrazi z predstavy, hreje z nadsenia. farby cez oci priamo do mozgu namiesat ten zivy koktejl pre dusu. musi... - ŠUPka 2024
28.10.2024 - príspevok k diskusii
Viac fotiek na stiahnutie na Zonerame: https://eu.zonerama.com/Vetromag/Album/12345584 - Spomienka...
17.10.2024 - príspevok k diskusii
Miro sa zvykol občas u nás zastaviť a porozprávať o svojich nových túrach. Vždy s obrovským nadšením, radosťou rozprával svoje zážitky z túr – vtedy s...