John Bachar - čakanie na tieň

      Bolo teplé slnečné poobedie vo Valley, čakal som v závesnej sieti v Campe 4 a Cookie Cliff pomaly prichádzal do tieňa. Skúsil som sa uvolniť. Vhĺbil som sa dovnútra a bol som o tom jednoducho presvedčený, že s cestou, ktorú som chcel liezť, nebudem mať žiadne problémy - čakala na mňa pozdĺžna línia medzi životom a smrťou a bola tenšia ako hocičo iné, o čo som sa kedy pokúsil. Ak by som urobil iba jednu malú chybu, bolo by moje meno ďalší deň v novinách. Pritom som už mal na svojom konte nejakú sedmičku v Yosemitoch free sólom vylezené, pomaly som si začal zvykať na jedinečnosť takéhoto podnikania. V Joshua Tree som už vysóloval Dutzende 5,11er, vo Valley však iba jednu - Nex Dimensions (VII+/5,11a). Teraz som sa sústredil iba na ,,Nabisco Wall", skoro 100m vysokú kombináciu troch na seba nadväzujúcich ciest: Waverly Wafer (VII/5,10c), Butterballs (VIII-/5,11c) a Butterfingers (VII+/5,11a). Rovnako ako pri free sóle New Dimension, poznal som túto cestu do najmenších detailov, najviackrát som bol v nej s Ronom Kaukom a trénovali sme na nej. Až sa mi raz v hlave zrodila taká ,,smiešna" myšlienka vysólovať Butterballs. A keď už Butterballs, tak už celé ,,Nabisco Wall".

      Pomaly padal tieň cez Camp 4, čo znamenalo, že posledné hodiny dňa prikryje tieň aj Cookie Cliff. O svojich plánoch som rozprával svojim dvom priateľom: Markovi Chapmanovi a Rickovi Accomazzovi - a tí sa pýtali, či by mi nemohli urobiť pár fotiek. Zavesili by sa do lana vľavo od Butterballs a snáď by urobili pár senzačných fotiek do mojej zbierky. Jeden obrázok je viac ako tisíc slov, pre mňa by však znamenala jedna fotka free-sóla minimálne 1001slov!

      Prišli sme z Cookie Cliff a už som bol v tom ,,inom stave". Moje vnímanie sa presunulo do tváre, nemohol som s nikým hovoriť. Plná koncentrácia! Značne nervózny si začínam obúvať lezečky, potom ale skúšam „ubrať plyn“, aby som sa dostal do stavu, ktorý je pred naliezaním do free sóla potrebný. Pomaly a obozretne nastupujem do „Waverly Wafer“, a po dobrých desiatich metroch som tam, vo vnútri tej magickej zóny... Lezenie mi pripadá ľahšie, ľahšie než by som očakával. Netrvá dlho a „Wafer“ už je tiež za mnou. Stojím na lavici a hľadím na perfektnú prstovú špáru „Butterballs“. Mark a Rick visia bez slova na svojích pozíciách. Sedím na lavici, zadkom k stene hľadím dole do údolia a pokúšam sa sústrediť na seba.

    Zdvíham sa, zobliekam si tričko a háďžem ho dole stenou. Potom sa otáčam, ešte raz sa zhlboka nadýchnem, beriem prvý prstový chyt a vyrážam... Teraz sa plne sústredím, v miere, ktorú by som sám považoval za nemožnú. 30 metrov nad zemou liezť bez lana „Butterballs“ je ako prechádzať sa po Mesiaci! No mans land! (Zem nikoho) :-) Dávam prsty do každej dierky, pokiaľ po jednej všetky neprejdú. A svoje lezečky ukladám s takou precíznosťou ako chirurg svoj skalpel. To je ono! Kľudný a plne sústredený postupujem pomaly ale plynule po ceste hore. Ako sa tieň tiahne po 20-metrovej špáre uprostred zrkadlovo hladkej žuly okolo mňa, aj ja sa dostávam k poslednej fáze – kľúčovému miestu, ktoré už striaslo toľkých predo mnou. Bez váhania vkladám svoje prsty do posledných špárok, prekonávam ich a stojím pred treťou úlohou, pred „Butterfingers“.

    „Butterfingers“ sú v zásade ľahšie než „Balls“, na druhú stranu však majú tvrdší charakter. Treba liezť na jeden záťah. Ďalší výlez z lavice, navrch k prvému chytu tej poslednej špáry. Nechám si chvíľku čas, aby som sa ešte raz dostal do kľudu. Posledná prekážka, kľúčové miesto všetkých miest. So združenou energiou vchádzam do neho. S energiou, která je uvoľnená jedine vtedy, keď si konfrontovaný so smrťou, pretancujem cez ňu, visím v prvej špáre na ruke tej následujúcej Headwall. Teraz som voľný, trochu relaxujem, vychutnávam ten moment. To je to, čo v „Údolí“ nazývajú „hero climbing“: 80 metrov nad zemou liezť tutovo istú špáru uprostred superkolmej a inak úplne hladkej žulovej steny. Som zelektrizovaný!

    Doliezol som hore, skoro omráčený tým, čo som práve spravil. Idiotská blbosť, alebo v pozitívnom zmysle vypočítavé šialenstvo? Do dneška to neviem! Pozerám sa do údolia a pýtam sa, čo príde ďalej? Cesta, ktorá ma priviedla na miesto, o ktorom ešte nikto ani nesníval, sa práve vystupňovala . A ja som bol pri nej navždy premenený, stal som sa niekým, kto už nikdy nebol tým istým, ako pred cestou.

John Bachar

Alex Huber:
    Týchto 80 metrov „Nabisco Wall“ so známou prstovou špárou „Butterballs“ (VIII-/5.11.c), ktorá je jej srdcom, je míľnikom v histórii lezenia. Komplikovaný, delikátny prelez, extrémne exponovaný a podľa Johna Bachara bezpochyby v „zóne smrti“. V roku 1979, rovnako tak ako dnes, stále na samej hranici (možností). „Ľudia si mysleli, že som sa prvý teraz úplne zbláznil.“ A možno ešte omnoho viac, pretože Bachar vtedy začal odmotávať svoju dennú dávku Free sóla. Stále a stále dookola. Podľa chuti a nálady liezol raz viac, potom menej ciest. Ale vždy v ťažkej stene. Sám. Bez istenia. Iba lezečky, maglajz a inak nič. Bolo jasné, že toto spútanie s oným svetom Johna Bachara bolo o tom, čo si normálny človek nemohol a ani nechcel predstaviť. Z toho dôvodu vyvolal na širšej úrovni nielen uctievanie, ale ešte v omnoho väčšej miere i nechápavé krútenie hlavami. Ale možno to bolo práve to krútenie hlavou, čo z neho časom učinilo takmer kult osobnosti.

    Principiálne bol John Bachar vždy o svojom lezeckom umení presvedčený a vysvetľoval ho tiež vysokou úrovňou sústredenia. „Je obdivuhodné, koľko energie, sily a sebadôvery v tebe prepukne, keď v sebe bezprostredne pocítiš tento strach zo smrti. Potom okamžite prepneš na iný chod a skočíš do toho ultranabitého stavu mysle! Potom ťa už nemôže nič zastaviť. Nič sa nemôže pokaziť, lebo všetko máš pod kontrolou.“ Aby sa nakoniec predsa len uskutočnila myšlienka, ktorú si človek v sebe vybudoval, musel i John Bachar bolestne zakúsiť.

 Pete Livesey a Trevor Jones, dvaja Briti, po prvýkrát roku 1975 voľne preliezli „Moratorium“ (VIII-/5.11b), jednu z nejťažších ciest vo Valley. Teraz si vzal túto cestu na mušku nekorunovaný kráľ Yosemitov. S osudovým chybným odhadom, že Briti v lezení značne pokrivkávali, povedal si, že to, čo títo mladíci po sebe zanechali, nemôže byť skutočne ťažké. A tak do toho logicky, so svojou obvyklou suverenitou, nakráčal. V tomto prípade: free sólo a onsight. Keď už, tak už.

    Nastúpil bez predchádzajúceho študovania a v prvej lanovej dĺžke potvrdil presne to, čo očakával. Krásne lezenie, ale nič, čo by kráľa naozaj vyzývalo. Nič, čo by aspoň vzdialene zodpovedalo danej obtiažnosti. Potom ale prišlo nenápadné prekvapenie. Doprava roztvorený zárez. Pokračoval ďalej, všetko iba strmé, náhle sa zužujúca špára, v ktorej iba končeky prstov ťažko nachádzali miesto, až ich ani v krátkom dosahu nebolo kam vtlačiť. Neľútostne hladká žula, čisté vzpieranie na neexistujúcich chytoch a stupoch. Bachar, najprv ešte celkom suverénne cupotajúc do steny, bol v okamžiku na hrane, nemôžuc už späť. Na krátky okamžik sa ocitol mimo kontrolu. Zúfalstvo. Stav vo vákuu času. Lezečky kĺžu, ale predsa ju ešte dostal: dierku na prst na znovu začínajúcej špárke na dne kúta. V spätnom pohľade videl John Bachar túto akciu s veľkou skepsou. Iba na krátky čas sa teda vymkol kontrole a s tým sa vytratil i jeho dobrý pocit, ktorého mal inokedy v takom dni na rozdávanie. Zastrašiť sa však jednou takouto skúsenosťou rozhodne nenechal. Ďalej si žil svojim nekompromisným lezeckým štýlom.

    5. júla 2009 sa John Bachar (52r.) zabil pri free sóle preliezania Dike Wall v kalifornskom Mammoth Lakes. A spolu s ním zomrela i veľká ikona free-sólo lezenia.

z knižky Alexa Hubera - Free Solo

preklad Lenka Lozáková