Jánošíkov skok: tréningový deň, keď ešte meno Tatarka nič neznamenalo

No, kým Vlado dosiahne jeho vysnívané ciele, pretečie ešte veľa vody. Keď som ale raz povedal áno, tak tú vec musíme dotiahnuť do konca. Pre mňa to bol často stres, pre Vlada potešenie. Tréningový cieľ vyberal Vlado, organizácia cesty pod skalu ostala na mne. Vlado raz povedal: Jánošíkov skok, ten som už raz s chlapcami skúšal, ale skončili sme v polovici. Nechal som si to vysvetliť a bolo mi jasné, že túto stenu bolo treba hore klincovať a oni na to nemali materiál.

Vlado to tam poznal s prístupom cez Gaderskú dolinu, ale mne sa nechcelo ísť cez Malý Šturec na druhú stranu, keď sme mohli vyjsť na motorke na Kráľovu studňu a odtiaľ zbehnúť za 30 minút pešo priamo ku skalám. V Gaderskej doline sme už boli, ale len skúmať skalné útvary na lezenie.

Východiskom je Blatnica a dolina sa ťahá pod Krížnu v dĺžke asi 16km. Sú tam prekrásne scenérie, ale to Vlado až tak nevnímal. Ja o to viacej. Jaskyne vedľa potoka, nádherné skalné brány, popri ceste skalné ihly, na ktorých sa dá liezť aj traverzovať. Jednoducho raj na vandrovačku. Aj s deťmi, cesta je dobrá až na koniec doliny.

My sa na túto túru vyberieme zjazdnou cestou cez Bystrickú dolinu. Zavčas rána, dobre vybavení lanami a železom, na náš prvý pokus zdolať toho slávneho Jánošíka. Podľa Vladovho popisu som si ho vedel dosť dobre predstaviť, ale bol som zvedavý, kde Vlado s partnerom skončili. Nakoniec mi ešte povedal, že ten mu tam vypadol a on mal strach, že sa mu niečo stalo. No mali šťastie.

Do Harmanca prdkal ten môj motor ešte statočne, ale po odbočke do Bystrickej doliny som už len šaltoval a hral sa s plynom. Úbohých šesť koníkov nestačilo na dvoch plno napakovaných lezcov. Sem – tam sme nechali motorček vychladnúť, lebo už viditeľne strácal na výkone. Nakoniec sme predsa len skončili pri malej chatke pod hotelom, ktorá slúžila Horskej službe Veľká Fatra. No, poznáme sa všetci a my s Vladom robíme zápis do knihy, kam sa vyberáme na túru. To bolo vtedy obvyklé. Dali sme si u nich čajík a pochodovali sme ku Kráľovej studni, kde sme pred skalným útvarom odbočili doľava, dole do Gaderskej doliny. O chvíľu sme uvideli náš cieľ a mne prebehlo hlavou „veď toto nie je žiadna sranda“. Celý skalný útvar aj jednotlivé jeho veže žiadajú od návštevníka poriadnu úctu. „Tak tu hore, Vlado?“ Len tak sa pýtam. „Áno tu, ale zato tu hore ešte nik nebol.“

Zbalíme matroš, ktorý budeme potrebovať. Samozrejme dve laná, klasicky to tam hore nepôjde. Ten vrch pôjdem ja, tak sa pýtam, či máme dosť železa a karabín. Vlado vraví, že na toto to musí stačiť. Rebríky som si hneď vzal ja, horný úsek budem klincovať, to bolo jasné. A bez vrcholu sa odtiaľto tiež nejde domov, to bolo tiež jasné. Inak nás vysmeje celá HS. Vedel som, že keď sme pokus zapísali do knihy a nepochodíme, tak to o pár hodín bude vedieť celá Bystrica. Tak sa ide. Vlado to už pozná, tak lezie prvú dĺžku až do sedielka. Je to za IV, tak za pár minút bez istenia, prakticky to vybehol, ako bolo jeho zvykom. Ja som si sem – tam očistil stupy od prachu a skaliek, boli panenské, veď tu ešte nikto neliezol.

V sedielku sme sa uložili a začali polemizovať, kade by to išlo ďalej. Ja som videl jednu pomerne dlhú špáru, ktorá, zdalo sa mi, pokračovala až nad brucho steny, takže by mala byť s dvoma lanami zdolateľná. Dohodli sme sa teda na tom. Pre Vlada začali najdlhšie hodiny dňa, lebo len sedel dole a popúšťal lano, ako som mu kričal. Že som niekde zabil dve skoby vedľa seba (len na postup, nie na istenie), to som mu ani nekričal. Pri výpade by nič neudržali.

V rebríkoch som sa cítil ako hasič, ale v tých časoch sa nik nepýtal, akou technikou si niečo vyliezol. Za bruchom bolo ďalej už klasické lezenie, asi za V, takže až po vrchol nebol už žiadny problém. Spustil som Vladovi na repšnúre dole rebríky a o chvíľu stál už hore pri mne na vrchole. Len trochu bohoval pri vybíjaní skôb. Hore bola plošina s veľkým balvanom v strede, spravili sme tam zo skaliek malú pyramídku ako dôkaz, že tam už niekto bol.

Obzerali sme sa po možnostiach zlanenia – železo bolo vzácne, ostávala len možnosť zviazať sľučky a hodiť ich okolo tej skaly na vrchole. Hoci aj tých nám bolo ľúto. Kto ešte pozná Dülfera bez istenia, ten vie ako nebezpečne sa vtedy zlaňovalo.  Ale v Jakube sme si to dobre natrénovali. Dole sme sa pobalili a terigali sme sa pomaličky hore ku Kráľovej studni a kúsok dole k hotelu. Na HS nám nechceli veriť, že sme boli hore, ale dali sme do knihy oficiálny zápis ako prvovýstup.

Po pive sme sa dali doslova na zjazd po prašnej ceste dolu Bystrickou dolinou. Dvojtaktový motor nebrzdil skoro nič a brzdy s dvoma naloženými chlapmi boli hneď horúce, s nulovým účinkom. Tak sme skoro driftovali v zákrutách, ako dnes na mtb. Tak padol Jánošíkov skok do našich rúk, ale s typicky slovenskou dohrou. O dva týždne sme išli s Vladom na Kráľovu studňu na tréning a zastavili sme sa zas na HS. Pozreli sme sa na náš zápis v knihe a tam čo stojí? „Len tak ďalej chlapci, nabudúce sa vidíme na Nanga Parbate“  Žiadny komentár!

Jano Banko, spomienky