Grossglockner ne-normálkou: Stüdlgrat

          Jednou z možností ako dobyť najvyšší vrch Austrie je trasa z dedinky Kals am Grosglockner. Aj z tejto  časti vedie spoplatnená horská cesta „Kalser Glocknerstrase“. Suma je ale vcelku prijateľná - 9e. Narozdiel od tej z Heligenblutu alebo z Fushu, kde sa cena mýta šplhá k 30e.

    Prázdna a vcelku krátka cesta vedie na megaparkoviskový pľac vo výške 2000m .n.m. Parkovisko pojme okolo 200 áut, pár stanov a pri autespiacich húseníc. Šikovnejší si rezervujú ubytovanie na chate Stüdlhütte 2801m n.m. Napešo od parkoviska k chate je to 2,5 hodinky po ceste a horskom chodníku suchou nohou. Na Alpenverein je zľava z ceny ubytovania. Krásna dolina - potok hlboko zarezaný do kameňa, turisti,  kozorožce, kravy a pred Vami celou cestou Grossglockner a hrebeň, ktorý stojí za to.  Pri chate sa chodník rozdvojuje. Jedna varianta je normálka cez ľadovec Kodnitzkees, ferratkou na Erzherzog-Johann-Hütte, Malý Glockner a Veľký Glockner. My túto cestu využijeme na zostup, aby sme túru pekne zokruhovali.

    Stüdlgrat je ďalšia možnosť výstupu na vrchol. Z časti po ľadovci, zvyšok po lezeckom teréne obtiažnosti 3, 4. Od chaty je výstup naprv na prvý kopec po suchu, potom nasleduje ľadovec. Cez víkend a za pekného počasia tu nájdete o pol piatej cez 1OO svetlušiek s cinkajúcimi mačkami na batohu. Toto leto (2010) boli v ľadovci nenápadné ale hlboké pukliny.

Pomalý krok, východ Slnka, fotenie. O pol 7 sa pod nástupom uhýbame prvým padajúcim skalám. Masa horolezcov a sólolezcov v prvom úseku sa borí v šotoline, my za nimi, uhýbame, aj oni. Rozdrolený úsek trvá asi prvých 1OO výškových metrov, potom je to omnoho lepšie. Hrebienkom sa postupne preliezame až k miestu Frühstücksplatz 3 55Om n.m. Sme tam o pol 9, takže spĺňame časový limit na tabuľke, ktorá posiela lezcov nad 3 hodiny späť na chatu

.
Človek by povedal že odtaľ to bude čoby kameňom dohodil. Nie nie! Tu práve tá pravá sranda začína. Náročnosť sa zvyšuje. Hneď na raňajkopľacom visí lano, neskôr sa objavujú aj kramle, ferratove úseky (2), železné tyče a iné podporné prostriedky pri prekonávaní ťažších miest. Čo sa musí uznať, celý Stüdlgrat je perfektne odistený: nity, železné tyče s okami – radosť sa cvaknúť. Aj napriek pokročilému augustovému dátumu (21) je na skalkách firn alebo čerstvý sneh spred 5 dní. Uhýbame sólolezcom, ujovi v botaskách a kraťasoch...domáci neriešia a driapu. Taliani a Slovinci postupujú pekne za nami v zástupe vrcholuchtivých. Je pekný víkendový deň – už nikdy viac na Glockner cez víkend a ešte k tomu keď je jasno.

Celý výstup spočíva vlastne v tom, že po ľadovci človek vystúpa pod hrebeň, od nástupu sa na ten hrebeň vyštverá a potom ho zprava zľava obchádza. Fakt krásne miesta na vychutnanie si skalky, platne, exponovaná cestička ba veru.

Na vrchole o jednej naozaj pomalinkým tempom. Nejaké to foto, obed, celý deň pred nami. Nenaháňame sa, však dole to bude už len formalita. No haha. Zostup volíme tak ako všetci – cez Malý Glockner. Tu začína najzdĺhavejšia časť túry. Poľsky hovoriaci kolegovia sa boja obehnúť maďarsky hovoriacich kolegov, ktorí majú značné ťažkosti s VHT. K tomu nervózni domorodci, pár čechov, my, a tlupy iných skupín valiacich sa na-alebo z Glockneru. Strašný galimatiáš, nervozita, nuda stáť hodinu na jednom mieste... Dávame s čechmi laná dokopy a zlaňujeme, a tak obchádzame, čo sa dá. Keď o šiestej konečne prichádzame k chate, človek sa aj poteší. Celý úsek z Malého Glockneru sa dal zlaniť, až na krátke serpentíny tesne nad chatou Erzherzog-Johann-Hütte. Tam treba mačky a čakan alebo paličky, je to zmes blata, skaliek, snehu, ľadu a vody.

Okružnú jazdu završujeme zostupom po ferrate a ľadovci Ködnitztal. Naspäť na chatu Stüdlhütte a chodníkom na parkovisko k autu. Je desať hodín, na dnes vari stačilo.


Martina