Gerlach (Čertova veža) a východný Lomničák: Zibrínovci, Tatarka, Banko 1967

Tak to bolo často, že sme liezli bez plánovania, teda bez vlastného. Aj teraz náhoda: stretnem sa so Zdenom, akurát idem do mliečneho baru na pohár smotany a obložené chlebíčky. Zdeno ma zastaví: „Poď, ideme zjesť niečo do krčmy, aj ja mám hlad.“ Tak oproti Barbakanu je jedna, dáme si pečenú klbásu a po pive. Potom príde otázka: „Čo robíte koncom týždňa?“ „Neviem, Vlado ešte nič nepovedal.“ „Tak poďte s nami, Olina chce ísť na Čertovu vežu, Szczepanského hranu ešte nešla.“ Aby teda nebolo nudno. Tak idem najprv hľadať Vlada, sadnem na bicykel a šliapem do Sv. Jakuba na Hornú skalu, tam ho určite nájdem. Nemá nič proti tomu, lebo už je október a viezť sa autom je v októbri príjemnejšie ako na motorke.

Tak sa vydáme na cestu v piatok večer, Zdenova Octavia combi je praktické auto, tým sme chodievali aj na šmelinu do Poľska. Neskoro večer otvára Zdeno nejakým univerzálnym kľúčom rampu na ceste k Velickému plesu a vyjdeme až hore k stavbe nového hotela, kde je vedúcim náš kamoš, Ing. Šaňo Luczy. Dodnes sa hanbí za túto stavbu, ktorú povolili komunisti - on hovorí, že sú to kasárne.

Auto necháme stáť tam a vyberieme sa do bivaku. Vyzerá to tak, že zajtra bude pekne, ale to nás stojí aj studenú noc. Žďaráky nedajú veľa tepla, nezaspíme, tak omieľame tú večnú tému, že kedy Vlado konečne chce ísť do Smokovca a začať sa profesionálne zaoberať lezením. Vtedy sme už všetci vedeli, aký talent sa v ňom skrýva a bola by večná škoda, keby to nevyužil. To je úplne zbytočné zabíjanie času, aby chodil ďalej s nami na takéto nedeľné výlety. Nakoniec sme takí unavení, že nám ostáva trochu času na spánok. Ráno sa ukazuje krásny slnečný deň a našu Čertovskú hranu máme pred nosom a pred očami.

Olina si to vymyslela, musí ísť dopredu, hneď sme vo vstupe do Krčmárovho žľabu, tam doľava k prvým skalnatým stupňom. Nie je to žiadna superťažká cesta, ale zľadovatelá kolmá stienka odoláva jej prvým pokusom, je to klzisko. Zdeno začína hrešiť a ja si myslím, len zo srandy: „Are You a Gentleman?“ A rehoceme sa, veď utekáme do hôr pred tými normami, čo platia tam dole. Najkrajšie je ale to, že skúša teraz on a končí tak isto! Skúsi to Vlado a o pár minút stojí hore, pre nás je to už hračka. Tu začína to rebro, tak Olinka má svoju príležitosť.

Bol to dobrý výmysel, skala je pevná, cesta za 4, kúsok 5. Slnko svieti na nás skoro ako na Riviére. Prišli sme si všetci na svoje, len Vlado musel brzdiť, ale som mu vravel, nech sa neopováži predbehnúť. Ako to na jeseň býva, bolo hore oveľa teplejšie ako v doline, tak sme  si v pohodlí užívali panorámu okolia.

Zostup? Ako vždy, Vlada odviazať z lana znamenalo, že sa vidíme zase až dole. Tak to bolo aj teraz, cez Sedielko do žľabu na Velickú próbu. Za ním Zdeno, Olina a ja s mojou boľavou, dolámanou nohou posledný. Kým som došiel, spal už Vlado pol hodinu pri Velickom plese. Deň je ešte pred nami, boli sme rýchli, tak sadneme do auta a presunieme sa na Hrebienok.

Po magistrále sa flákame pokojne na Skalnaté pleso a vďaka Zdenovým kolegom môžeme prespať v observatóriu, kde majú veľkú nocľaháreň. Máme dosť toho pochodovania. Vystierame si hnáty, Zdeno donesie hrnčeky s kávou, dáme si večeru z ruksaku a tentokrát nemáme žiadnu tému, lebo chrápeme ako medvede.

No ale načo sme tu? Zdeno už cestou rozprával, že nám ukáže jeho zimnú cestu na Lomničák. Celkom to nejde, lebo teraz tu nie je žiadny sneh ani ľad, ale je to približne tá stará Motykova cesta z roku 1929. Zdeno ju robil v zime 1957 s Juzekom Psotkom ako zimný prvovýstup, ale s variantom. Porovnať sa to nedá.

Tak máme času, tu sa môžeme kultivovane umyť, máme fajnú horúcu kávu a pomaly sa vyberáme do kotla pod stenou. Ľahký terén, ideme bez lana, teraz sa už nachádzame pod lanovkou a to je vidieť aj na zemi. Odpadky, ktoré vyhodia turisti z okna, sú tu všade roztrúsené. Kde je TANAP?

Naviažeme sa a začneme v spádnici, Zdeno vedie. Olina fučí za ním, lebo Zdena odteraz zaujíma len to, kedy sme hore, aby si dal čerstvé pivko. V podstate sme aj my zainteresovaní. Zdeno nám ukáže, kade to asi liezli. V polovici steny to začne byť ťažšie, tak držíme radšej hubu. Vlado síce ľahko mašíruje, ale ja potrebujem čas, nie je to tu bársaké. V hornej časti sa už Zdeno odviaže, asi zaňuchal, že hore otvárajú čerstvý sud. Olina za ním a my na konci. Vidíme Zdena preskočiť zábradlie a keď dojdeme, stojí už dnu s fľaškou piva v rukách a víta nás: „Kde ste? Čakám na vás už hodinu.“ Päť minút? Samozrejme, sme traja proti jednej, tak je odhlasované, že Olina vedie auto domov. Poslednou lanovkou zídeme na Skalnaté a motáme sa magistrálou dole na Hrebienok. Mne síce stačili tieto dva dni ako kondičný tréning, ale v mojich trénerských očiach zabíja Vlado veľmi vzácny čas na jeho ďalší vývoj s takýmito srandičkami. To boli výlety do prírody a nič iné.

Sem sme išli cez Donovaly, nazad cez Čertovicu, stáli sme totiž ešte u Zdena v Brezne. Vlado potom už začal byť samostatnejší, zohnal si aj vážnejších partnerov, napríklad Michalka, a zdalo sa mi, že bude na správnej ceste. Tak som bol zvedavý, čo lezieme nabudúce.

Jano Banko

 viac info o spomínaných lezeckých cestách nájdete tu: www.nfo.sk