Gaston Rébuffat: Sloboda lezenia

Tento článok od francúzskeho horolezca a horského vodcu Gastona Rébuffata vyšiel už dávno. Dávno som už čítal aj jeho knižku Hvězdy a bouře, v ktorej novšom vydaní bol po dlhom čase znovu zverejnený. Bola to náhoda a hlavne môj neporiadok, že som si ju po rokoch znovu otvoril. Otvoril a začítal som sa do nej práve na tomto mieste...

Gaston Rébuffat: Sloboda lezenia 

Toto leto sa stalo v horách opäť veľa nehôd, aj s tragickým koncom. Stalo sa tak aj napriek tomu, že podmienky neboli nejaké mimoriadne zlé. Nehôd bolo príliš veľa, ale z iného uhla pohľadu ich zas až tak veľa nebolo. Hlavne keď si človek uvedomí dve veci: počet ľudí v horách rok od roka stúpa a predovšetkým - horolezectvo je činnosť, pri ktorej sa aj za najmenšiu chybu môže draho zaplatiť.

Okrem iného, personifikovať horu ako "horu, zabíjajúcu ľudí", prisudzovať jej úmysel ("pomsta hory" alebo dokonca "bohyňa, ktorá si žiada obete") je detinské, chybné a zavádzajúce. Takto je šikovným spôsobom horolezec zbavený viny a zodpovednosti. Naviac sa alpinistický slovník vyznačuje veľmi často vojenským podtónom ("útok na...Himaláje") a vrchovatou mierou ješitného sebapreceňovania ("víťazstvo nad tým či oným vrcholom") s nevyhnutnými vlajkami na vrchole, s nezmyselnou a neúčelnou demonštráciou, ktorá tu jednoducho nie je na mieste.

Či a kedy to asi skončí? Ešte nikdy nezvíťazil človek nad žiadnou horou. Vystúpil na ňu, čo je určite výkon, naozaj nádherná vec. Človek pobudne na vrchole v čase večnosti len na okamih. Keď stojí na vrchole, získa na krátku chvíľu prístup do sveta, ktorý je preňho inak uzavretý.

Horolezec je vystavený objektívnemu nebezpečenstvu, ktoré pochádza z hôr: padajúce kamene, lavíny, zlé počasie, búrky, blesky. Taktiež je však vystavený subjektívnemu nebezpečenstvu, ktorého zdrojom je horolezec sám. Tieto nebezpečenstvá a každodenný život s nimi by však nemali horolezcov doviesť k tomu, aby na ne zabudli a nemysleli.

Naopak, je dôležité aby si horolezci uvedomili rozdiel medzi pojmami obtiažnosť (prekonávanie prekážok) a nebezpečenstvo (nerozumné riskovanie).

Tieto dva pojmy, svojou podstatou také odlišné, sa v horách často a mylne zamieňajú.

O opatrnosti som nemal nikdy obzvlášť dobrú mienku. Tento pojem je taký nepresný, že nehovorí takmer nič a v mnohých prípadoch je len zástierkou zbabelosti. Na čom naozaj záleží, to je bdelosť, zdravý rozum, pochopenie a predstavivosť.

Bol som viackrát pri veľkých akciách vo veľkých stenách, ako sú Jorasses, Matterhorn, Annapurna, Eiger, Bonnatiho pilier na Drus a bol som konfrontovaný s extrémnymi obtiažami a nebezpečenstvom. Práve v takýchto situáciách záleží na vyššie menovaných vlastnostiach.

V takýchto situáciách sa v nás prebudili vlastnosti a sila, ktoré v nás v hĺbke driemali. Bolo to prirodzené a prišlo to samé od seba. Samozrejme to sa môže stať len za predpokladu, že krížové ťaženie za bezpečnostným myslením, ktorému sme dnes viac-menej všetci vystavení, celkom nezadusilo tieto krásne sily, dané každému z nás do vienka.

Obdivujte extrémnych športovcov, obdivujte horolezcov, ktorí posúvajú hranice nemožného, ale vy sami zostaňte prosím rozumní, vegetujte ďalej, buďte bdelí len natoľko, aby ste mohli z kresla pred televíziou sledovať skvelé výkony iných, ktorí bežia za vás.

Smutné, poľutovaniahodné bezpečnostné myslenie - škaredé slovo, ktoré zavrhuje nadšenie. Nadšenie - to najkrajšie, čo v živote vôbec existuje.

Netreba žiť, ale stačí uspokojiť sa s existenciou! To je jednoduchšie a bezpečnejšie! Radšej životu pridať niekoľko rokov ako naplniť roky životom...

Hory sú rovnako ako moria, rieky, lesy, púšte naším ihriskom (prirodzeným životným prostredím - pozn. prekl.) Hlboko dole sú dvaja ľudia (lanové družstvo) nepatrne malinkí. Vysoko hore - vrchol. Keď potom nakoniec stojíme na vrchole (aby nedošlo k nedorozumeniu), nezvíťazili sme nad horou. Nie je to skôr víťazstvo nad sebou samým?

Myslím si, že je to ešte jednoduchšie: od narodenia máme telo, svaly, srdce, dušu. Máme tiež  (či sa nám to páči alebo nie) túžbu, rozlet, vitalitu. Hory sú miestom, rozhodne nie jediným, kde môžeme tieto krásne dary prírody použiť. Vari to nie je v nás, v našom najhlbšom vnútri, táto túžba po hraní, dýchaní, behaní, skákaní, plávaní a lezení? A radosť z týchto činností...

Pred desiatimi rokmi pristál človek na Mesiaci, na sekundu presne. Skvelý výkon. Komentáre v tlači, rozhlase a v televízii pôsobili dojmom, ako keby bol človek odteraz pánom všetkého diania. A napriek tomu, len čo kabína raketoplánu pristála v rozbúrenom oceáne (v tom oceáne, ktorý Magalhaes nazval v roku 1522 Tichým, Pacifickým), vylovenie kabíny a kozmonautov z rozbúreného mora trvalo dve hodiny. To ma vnútorne pobavilo a potešilo by ma keby Armstrong, ktorý sa počas letu viackrát zmienil o vznešenosti tvorstva, povedal niečo ako: "Sme unavení, tešíme sa domov!"

Človek pristane na Mesiaci na sekundu presne, ale rozbúrené more si nepodmaní a asi je to tak dobre. Rovnako ako neovládne lavíny, búrky, blesky. Pokiaľ je výstup v horách sprevádzaný ťažkosťami, ktoré mám na svedomí ja - hnevám sa na seba. Keď však o osude túry rozhoduje nepriazeň počasia, je to určite nemilé, ale nehovorím nič, rešpektujem to. Mám povolanie, ktoré je závislé na prírode. Akceptujem ju.

Horolezectvo nie je vecou predpisov a nariadení, ktorými by nás chceli pod zásterkou bezpečnostného myslenia postupne zavaliť. Nie je to ani vecou súdov a zákonov. Ide tu len o prebudenie porozumenia a pochopenia. Všetko ostatné sú len márne slová a nezmyselne popísaný papier.

 Gaston Rébuffat (1921-1985)

Prežil svoj život v horách ako horolezec a horský vodca. Zúčastnil sa francúzskej expedície na Annapurnu, v rámci ktorej vystúpili ľudia prvý raz v histórii na osemtisícovku. Bol prvým vodcom v histórii, ktorému sa podarilo vyliezť šesť veľkých severných stien v Alpách pri výkone svojho povolania (Eiger, Jorasses, Drus, Badile, Cima Grande, Meije). Tieto výstupy s klientami považoval za svoj najväčší úspech v horách. Okrem toho počas svojho života vyliezol vyše 1000 ciest, z toho množstvo prvovýstupov.