Emocionálne pocity horolezca

08.07.2015
emocionalne-pocity-horolezca

Na túto tému nie sú žiadne paušálne návrhy ani cesty, ktorými sa dostaneme k činnosti s veľkými emóciami. Môžem to podať ďalej len z vlastnej skúsenosti. Mnohí sa mi vysmejú, lebo poznajú len svoj vysoký športový cieľ a v tom momente sú schopní zablokovať všetky mozgové bunky, ktoré by ich pri jeho dosahovaní rušili. Tak sa dosahujú mimoriadne výkony. Nemám nič proti tomu, ale v praxi jesto viacej horolezcov strednej úrovne, ktorí emocionálne prežívajú dosahovanie svojich cieľov. Horolezci sú považovaní za tvrdých chlapov, sú vraj aj egoisti a málo vnímajú reálny svet okolo seba. Vždy sú zafixovaní len na jeden pól dovtedy, kým ten bod nedosiahnu. Keď emocionálne prevažujú pozitívne zážitky, tak tvrdia, že sú šťastní. Je v tom trochu pravdy, ale v podstate sme indivíduá a prežívame to každý podľa vlastnej mustry.

 

Slovo láska nepadne v lezeckých kruhoch často, ale je tu a je extrémne emocionálne prežívaná. Na lásku treba dvoch, v našom prípade je to lezec a kopec. Povedal by som, že toto spojenie je niekedy až „sexistické“. Lezec radšej vynechá stretnutie s dievčaťom, ako by vynechal možnosť zaliezť si krásnu cestu.

 

Nikto nemôže písať o emocionálnych zážitkoch druhého, jedine o svojich vlastných. Ako príklad vezmem Weberovku na Kežmarský štít. Partner: Vlado Tatarka, akurát 15-ročný, napriek tomu už zrelý a dosť skúsený lezec. Museli sme začať liezť ťažké cesty, lebo jeho cieľom bol lezecký profesionalizmus. Táto cesta patrila začiatkom 60. rokov ešte k špičkovým prielezom. Vlado si nerobil žiadne starosti, bol absolútne presvedčený, že to bez problému vylezieme. Mne ale táto vec ležala na srdci, bojoval som s pochybnosťami. Cestou na Brnčalku sme o tom už nehovorili, ale bavili sme sa o dievčatách a prišli sme na iné myšlienky. Keď sme prišli pod stenu, naviazali sme sa a začal som liezť prvú lanovú dĺžku. Mal som skalu pod rukou, naraz zmizli všetky pochyby a začal som byť presvedčený, že onedlho to máme za sebou. Keď Vlado vybehol ku mne, ani sa nezastavil a ťahal to hneď ďalej. Keď som videl jeho isté a rýchle pohyby, spadlo zo mňa aj to posledné olovo a začal som sa pohybovať tak voľne ako na rovine. To boli emocionálne vplyvy, keď som sa začal cítiť šťastný a spokojný. Pri jaskynke (kľúčové miesto) som navrhol Vladovi, že to prejdem s rebríkmi – on sa len zasmial a vyliezol to bez problémov voľne. Tu som zacítil trochu strach, že to neprejdem, ale pomaly a pozorne som to zdolal. Vtedy som bol na môj výkon pyšný. Ďalej až po Nemecký rebrík sme nemali žiadne ťažkosti. Odtiaľ už Vlado bežal na vrchol, bolo to tak dohovorené z tréningových dôvodov. Ja som si zasóloval hrebeň na Kežmarák aj s ruksakom a materiálom a až na vrchole, sediac osamote, ma chytili skutočné emócie. Nechcelo sa mi veriť, že som vyliezol takúto cestu a mal som pri tom pocit, že to nebolo nič zvláštne.

 

Emócie sa ale môžu otočiť aj na negatívnu stranu, lebo si môžeš aj nahovoriť, že tú a tú vec ovládaš, skúsiš niečo ešte ťažšie a bude to posledný raz. Vedieť udržať emócie v správnych koľajach je tiež umenie, ktorému sa treba naučiť.

 

Jano Banko

 

Diskusia

RE: Emocionálne pocity horolezca
alex luczy 08.07.2015
krasny clanok janko, zdravim ta sano

RE: Emocionálne pocity horolezca
Karol 09.07.2015
Vďaka za pekný článok. Karol.

RE: Emocionálne pocity horolezca
Jano 09.07.2015
Sanko, to je len nahoda, ze som vybral tento kopec, nechcel som ti ozivit spomienky. SORRY.

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk JM SPORT Eshop davorin.sk

Podpor Vetroplacha

Fórum

Odporúčame vidieť

Partneri