Baranie rohy 1960: Šádkova cesta (Šádek – Renerová 1949)

Boli ste už na Téryho chate? Ak áno, tak ste boli aj na Baraních rohoch. Tento ľahko dosiahnuteľný kopec dominuje v doline od prvého pohľadu. Bohužiaľ ale hrá u lezcov len podradnejšiu úlohu. Kto príde na Térynku, má v pláne iné veci: Žltú stenu, Prostredný hrot, Ľadové štíty s ťažkými a dlhšími výstupmi. Rohy sa musia uspokojiť s tým, že na druhý deň si tam idú ľudia len „zaliezť“. Ja som tam bol niekoľkokrát, tak to náhodou vyšlo, ale som napríklad nikdy nebol na Kriváni, čo ma mrzí.

V tom čase sme boli s Vladom ešte tatranskí zelenáči, čo sa týka lezenia, hoci Vlado už liezol extra klasu. Z dôvodov neznalosti sa ale tentokrát veľmi podcenil a ja som vôbec nevedel o čo ide. Nahlásil mi v Jakube na tréningu „Jano, musíme už viac chodiť do Tatier, ideme Barany“. Vedel som kde sú, aj v sedle som bol x-krát, ale stenou? Pre mňa boli tieto lezenia novým dobrodružstvom. Našiel Šádka, čo mne nič nehovorilo. Dobre, ideme.

Pýtam sa, len či to ja vyleziem? On nevie, lebo nemá o tom predstavu, ale asi áno. Poznám to z lyžovania, z pretekov vo Veľkej Zmrzlej doline, aj z tréningového behu Lomnica – Šalveják – Brnčalka – Baranie sedlo – Térynka – Filmársky žľab – Lomnické sedlo – zjazdovka – Lomnica.

Obligátna príprava: jazda na motorke k Bíličke a mám pred sebou samotársky výstup na Térynku, lebo Vlado podľa Cagašíkovho príkladu hore bežal. Trvalo to dlhšie, tak mi išiel serpentínami, dole Hangom, naproti. Sedel som asi v druhej zátačke, lebo ma chytil hlad a mal som od Šaňa Telgarského (lyžiar) čerstvo zaúdenú prerastanú slaninu. Tam ma objavil a zjedli sme ju tam celú. Pokukali sme Žltú stenu a sme na chate.

Chata bola plná, pekné počasie, spali sme pod stolom. Vlado zahlásil, že ideme ráno Šádka. Začali sa na nás kukať, Vlado ako 15-ročný zasran nevyzeral na skúseného lezca. A tých ciest vtedy tak veľa ešte na Barany nebolo.

Ráno sme boli radi, že vypadneme, kosti nás boleli, len ruksak pod hlavou. Hneď sme odišli, zastavili sme sa radšej pri plese, tam sme sa umyli a najedli, čajík sme mali v termoske ešte z domu. Stúpame ďalej, Vlado už hľadá očami cestu, má jej plánik, ale sme si vôbec nie istí, kde sa začína. Potom špekulujeme podľa popisu a asi sme to trafili dobre. Ja sa kukám ešte hore, čo ma čaká. Vlado chce už začať. Vidíme druhé dvojky, ako idú v doline ku svojim nástupom, ale teraz sa už začneme starať o seba.

Vlado skoro beží hore stenou, pomaly je naštvaný, veď tu nieto nič na lezenie, dokonca aj ja som to považoval za rekreačné lezenie. Ale on to vyhľadal. To je tak, keď dvaja zelenáči začínajú. Za hodinu a pol stojíme hore. Zostup je pre ľudí zo starobinca, a čo teraz? Tak sme sa dohodli, Vlado si vyhľadal nejakú štvorku na pravej strane Baranov. Krátke, išiel si zasólovať, aby sa unavil. A ja som sa vyzliekol pri plese a opaľoval som sa, kým prišiel. Takúto chybu už nikdy viacej nespravil. Neboli sme sami, ktorí takto ohodnotili túto cestu. Dvaja českí horolezci ju ohodnotili drasticky tak, že je na riť, a to doslova, ako vidieť.

To najlepšie príde ale teraz, náš vtedajší výlet sme odhákovali, Vlado ho ale nikdy nezabudol, lebo v tom čase sme mohli liezť aj niečo iné. No ja som túto cestu šiel ešte dvakrát!!! Raz som bol na letnom tréningu na lyžiach pod Ľadovou priehybou, tam je pekný pás snehu na slalom. Bol som pár dní hore na Térynke. Trénovať sa dá tak do 13. hodiny, potom je zlý sneh. Lyže som nechal vždy hore a zbehol som na chatu, tam obiehal jeden DDR Nemec a hľadal niekoho na lezenie na Barany. Nikto nevedel po nemecky, tak som sa ho opýtal, čo chce liezť. Nevedel, chcel ísť len hore na lane, mal všetky krámy. Vravím mu „ja ťa vezmem, vieš liezť?“ Že áno. Ja ako majster sveta, poznal som len Šádka, ináč nič. Vibramky som mal, požičal som si od chlapcov len kladivo a išlo sa. Išli sme po obede, zbieralo sa pár mrakov. Bol nervózny, pýtal sa koľko hodín na to potrebujeme. Robil som pred ním veľkého machra, že poznám každú skalu.

Tak začneme a vidím, že nevie ani riadne istiť. Bojuje s lanom ako s nepriateľom. Bolo mi jedno, pokiaľ neprší, vyjdem to aj sólo. Vliezol do steny a neviem, či to nebola jeho prvá túra. Ťahal som ho na doraz lanom hore, bojoval o život a pohľad dole nemohol zniesť. Tri a pol hodiny trvalo toto mučenie a ešte aj pri zostupe, kade prejde celé stádo kráv, bol by išiel najradšej na lane. Pod Baraním sedlom ma začal objímať, že aký fantastický zážitok som mu umožnil. Zaplatil večeru a dve pivá a ja som len dúfal, že sa už žiadny Nemec z roviny sem nezatúla. Bol z Drážďan.

A ešte raz som mal tú česť ísť túto Šádečku. Ale som tomu bol sám na vine, lebo som bol zbabelý nájsť inú cestu, ktorú by som zvládol. Nechal som si šiť šaty u jedného krajčíra, čo bol vysokohorský turista, prišiel práve od Elbrusu. Pýta sa ma pri skúšaní: „Jano, ja by som si rád niečo zaliezol, nepoznám ten pocit, išiel by si so mnou? Dostaneš lacnejší ancúg.“ V tom momente ma napadol Šádek, už ho naozaj poznám. Vlado sa mu vyhýbal, mňa priťahoval, ale len zhodou okolností. S krajčírom som to vybehol za dve a pol hodiny, išiel celkom dobre. Ale ostal radšej pri túrach.

Aj od Veľkej Zmrzlej doliny som ľúbil Barany, po lyžovačke hrebeň s Ottom Krajňákom, popri tréningu sólovačky stenou, vpravo od sedla, no a aj zjazdy zo sedla na lyžiach patria k tomu. Aj keď sú Barany nie tým vážnym kopcom v Tatrách, obísť ich sa nedá a to je pekné.

Jano Banko