"Chlapi v prechode" - Tri najväčšie prechody Tatier

Tento článok bude o histórii. O tom,čo kedysi spravili ľudia. Ich cieľom bolo aj to, aby nás inšpirovali. Aby posunuli hranice možného, aby nám ukázali, že sa to dá...

Bude to spomienka na troch ľudí, ktorí svoj život zasvätili horám. Bude to o ich horách najmilších: o Vysokých Tatrách.

Vysoké Tatry sú svojím spôsobom jedinečné hory. Nie nadarmo bývajú niekedy nazývané aj "najmenšie veľhory na svete." Na pomerne malom území sa tu ponúkajú naozaj veľké možnosti.

Reinhold Messner svojho času povedal:

"Urobiť v horách nejaký ťažký prvovýstup je ako namaľovať obraz alebo napísať báseň."

Tak tu máme našich troch umelcov, básnikov:

Pavel Pochylý (Pavúk)

Kontroverzná osobnosť slovenského horolezectva. Mal 5 žien a 7 detí. Počas svojho života strávil 17 rokov v rôznych väzeniach. V priebehu svojho najaktívnejšieho lezeckého obdobia bol vodcom skupiny lezcov, ktorú Poliaci nazývali pavúci. Zanechal po sebe vo Vysokých Tatrách nezmazateľnú stopu v podobe množstva prvovýstupov tej najvyžšej obtiažnosti.

Neslávne sa zapísal aj do slovenskej expedície na Everest, kde sa odmietol zapojiť do tímovej spolupráce a s pomocou anabolík sa chcel pokúsiť o svoj sólový projekt.

Bol kontroverznou osobou, vzhľadom na nečisté spôsoby pri zaobstarávaní peňazí na lezenie mal problémy zo zákonom. U množstva lezcov z tej doby nie je zapísaný v dobrom svetle. Jeden z pamätníkov však naňho spomína: "Keď v jeho direttissime na Malý Kežmarák spadol lezec a vytrhol skobu, bol Pochylý jediný, kto dokázal natraverzovať do steny a riskujúc svoj život pomôcť postihnutého zachrániť. Bedákal pritom: sakra, tú skobu som tam zabil ja!"

 " Pri svojom opätovnom návrate do horolezeckého života som po rozhovoroch s mladými lezcami dospel k názoru, že zotrvávajú do istej miery na zastaralom stupni vývoja — hlavne v horolezeckom myslení." - Pavol Pochylý

Medzi jeho najväčšie výkony je považovaný na tú dobu supervýkon v severnej stene Eigeru a samozrejme jeho sólo prechod celým masívom Tatier. Ako on sám k tomuto výkonu hovorí: "Chcel som len ukázať cestu ďalším lezcom!"

Jeho výkon nebol dodnes zopakovaný a keď si dnešní lezci uvedomia, aký mal vtedy výstroj, mali by sa prinajmenšom jemne zapýriť... :)

Jeho podrobná správa o prechode by mala byť povinným čítaním pre každého, o horolezectvo sa zaujímajúceho človeka:

Podrobná zpráva Pavla Pochylého o prechode

Z množstva vecí mi nedalo nevybrať Pochylého úvahu na tému sólového podnikania v horách:

Pavel Pochylý: Prečo sólo?

V príprave i pri štúdiu materiálov som nepočítal s tým, že pôjdem sám. V súčasnej dobe však sa sólovýstupom pripisuje väčší význam, než aký v skutočnosti majú. Podliehajú laickej i nelaickej glorifikácii a sú nadraďované nad výstupy v družstve. Ja osobne som kategorickým odporcom takéhoto prístupu k sólovýstupom, ale v súčasnej situácii som si dovolil s chladnou vypočítavosťou zneužit obecné povedomie, a preto som sa rozhodol prechod urobiť sólo.

Ja sám považujem za vrcholné výkony výkony podávané v družstve. Tieto výkony sú psychicky náročnejšie. Pri sóle je lezec zodpovedný len za seba...

Pavel Pochylý bol rok po svojej smrti v ankete JAMESu vyhlásený za slovenského horolezca storočia.

Vlado Plulík

V podstate práve vďaka Vladovi môže generácia lezcov po Pochylého ére kľudne spávať. Tento všestranný "horský atlét" po dosiahnutí svojho stropu na skalkách a po vybúrení sa v Tatranských stenách zobral do svojich rúk maliarsky štetec a po niekoľkých rokoch úsilia sa mu podarila vec naozaj nevídaná:

Jeho Sólo Nonstop hrebeň Vysokých Tatier v zime v smere od Kopského sedla je výkon, na ktorý dnes asi nikto ani len nepomyslí, nie ešte, že by ho aj zopakoval...

Vlado po svojom neskoršom výstupe na Everest bez kyslíka povedal: "Ten Tatranský hrebeň bol ťažší a má pre mňa aj väčšiu športovú hodnotu!"

Keď som si svojho času prečítal v Jamesáku Vladov článok o hrebeni, tak môžem kľudne povedať, že nič z množstva knižiek a literatúry o horách ma neovplyvnilo viac ako táto skromná správa akoby o výlete od chlapíka, ktorého som stretával na bajkových pretekoch.

 Vlado Plulík: Pre staré vrece a nový mech

O týchto dvoch prechodoch Tatier by bolo zbytočné viesť polemiku, ktorý výkon bol väčší. Každý bol jedinečný.

Vlado Tatarka (Gipsy)

A do tretice trošku z iného súdka: K dvom lezeckým prechodom hlavným hrebeňom Tatier som pridal skialpinistický prechod od človeka, ktorý v Tatrách pobudol zo spomínanej trojice asi najviac.

Porovnávať extrémne lyžovanie s lezením nebudem, ani sa v žiadnom prípade nebudem pokúšať porovnávať a merať jednotlivé výkony.

Vladov trojdňový prechod na lyžiach netradičnými sedlami dnes mnohým znalcom nepripadá ako nejaký strašný extrém, ale: ani po 24 rokoch od jeho realizovania nebolo spravené žiadne seriózne opakovanie tohto výkonu. Jediné známe opakovanie celej trasy z prvého dňa spravil Róbert Gálfy, ktorý sa ako špičkový skialpinista vyjadril: "Geniálna trasa, nič krajšie som v Tatrách nešiel!"

Sám Gipsy sa o tomto prechode vyjadril: "Ozajstná výzva by bola spraviť to nonstop!"

Lyžovanie žľabu so sklonom nad 40 stupňov si vždy vyžaduje kvalitný sneh a prijať určitú dávku rizika. V Tatrách sú podmienky často iné v každej doline, prípadne sa menia s orientáciou svahu. Otázka znie: Aké veľké riziko by bolo zlyžovať zjazdy, orientované do cca 20 rôznych smerov, v priebehu takého krátkeho času?

Podrobné info o prechode nájdete tu:

Gipsyho prechod

Niečo teda predsa len majú tieto tri akcie spoločné a preto sa aj nachádzajú v tomto článku vedľa seba:

Žiadna z nich nebola nikdy zopakovaná...

Všetci traja protagonisti tohto článku strávili vo Vysokých Tatrách veľkú časť svojho života. Tieto výkony boli len akousi čerešničkou na torte ich tatranského pôsobenia...

Pavel Pochylý zahynul spolu so svojim bratom, keď ich po prelezení cesty v severnej stene Malého Kežmarského štítu strhla snehová doska na Nemeckom rebríku do steny.

Vlado Plulík je nezvestný za nevyjasnených okolností na Broad Peaku.

Vlado Tatarka zahynul pri lezení reťazovky vo Vysokých Tatrách.

text a foto: M.Bartoň