Vidlový hrebeň - najkrajšia hrebeňovka Tatier

Vysoké Tatry:

Jednou z najlepších možností ako v našich "Veľhorách" zažiť nádherný deň plný ľahkého lezenia, úžasných výhľadov na neustále sa meniacu krajinu, potešenia z pohybu namiesto mrznutia na štande, sú hrebeňovky. V Tatrách je týchto možností neúrekom a sú to všetko túry, ktoré ozaj stoja za to. Aj napriek relatívne nízkej obtiažnosti ich však neradno podceňovať, často nezaistený pohyb v exponovanom teréne a vzdušné zlaňáky si vyžadujú celého človeka.

Takou Tatranskou TOP túrou medzi hrebeňovkami je nepochybne Vidlový hrebeň. Táto túra, vedúca medzi Lomnickým a Kežmarským štítom cez tri Vidlové veže, patrí vďaka svojej vysokej polohe, expozícii, náročnosti a úžasným výhľadom k tomu najkrajšiemu, čo v Tatrách máme. Prejsť cez Vidlový hrebeň je preto určite cieľom, pre ktorý sa oplatí vynaložiť nejakú tú námahu.

Keď sa nám pred 12 rokmi podarila táto úžasná túra čistým štýlom a partia štyroch mladých Lomničanov prešla peši z Tatranskej Lomnice Vidlový hrebeň v smere od Lomnického štítu a zostúpila zase peši až do Lomnice, nebol by som si pomyslel, že to bude až tak dlho trvať, kým sa tam dostanem znovu.

Úžasné babie leto, aké nám bolo darované tohto roku, bolo tou jedinečnou šancou na návrat na miesto činu. Po týždni strávenom na horách sme s Matúšom už nenechali nič na náhodu a využili sme maximálnu podporu lanovky. Vedeli sme, že chceme ísť liezť aj na druhý deň...

Vyviezli sme sa prvou lanovkou na Skalnaté pleso a vzápätí prvou sedačkou do Lomnického sedla. Odtiaľ sme si to už nasmerovali plní energie po ľahko nabratej výške smer Lomničák. Matúš využil dokonca túto energiu na to, aby vyniesol hore veľkú tabuľu, ktorú našiel v žľabe. Vietor ju musel z vrchola strhnúť a nikto tu o ňu nejavil záujem.

Na vrchole fúkal silný nárazový vietor. Lanovka na Lomničák nepremávala a aj bar bol zatvorený. Obliekli sme si všetko čo sme mali, vrátane rukavíc a s nádejou že pod vrcholom to bude lepšie, sme vyrazili.

Zliezli sme cez "Botanickú záhradu" ľahkým terénom do Medenej štrbiny. Tu začína hrebeňovka ostrým hrebienkom. Vietor ale fúkať neprestal. Rukavice sme si nechali na rukách a začali sme liezť. Na prvom úseku sme dali len jeden krátky zlaňák cez skalný zub, ináč sme liezli bez lana.

Vzhľadom na silný ľadový vietor sme Západnú Vidlovú vežu traverzli asi 10 metrov pod vrcholom zo severnej strany. Podarilo sa nám zostúpiť do Vidlového sedla. Tu som si spomenul, ako sme sa tu pred 12 rokmi mojou chybou zbytočne zapráskali a teraz sme už na istotu postupovali zľava komínom hore. V sedielku sme sa nabudení pekným trojkovým terénom rozhodli predsa len natiahnuť dĺžku pilierikom a trošku si aj zaliezť. Až na fotkách som si potom uvedomil: "však som to liezol v rukaviciach!" :)

Vidlová veža 2522m.

Prichádzame na tento hlavný končiar na hrebeni. Počasie ešte stále nie je to, čo hlásala predpoveď. Dokonca nás postraší pár kvapiek. Vyťahujem vrcholovú knižku a začínam v nej listovať. Je to ešte stále tá istá, čo tu bola pred rokmi. Vyniesol ju sem Vlado Tatarka (Gipsy) v roku 1996. Študujem zápisy: sú tu mnohé známe mená, kamaráti. Niektorí už s krížikmi na Symbolickom cintoríne...

Zápisov v knižke nie je veľa. Vzhľadom na to, že drvivá väčšina ľudí tadiaľto ide v zhone a rýchlosti, lebo sa ponáhľajú na lanovku, tak sa asi viacerí nestihnú zapísať. Nachádzam náš zápis v knižke spred 12 rokov. Sú to pekné pocity. Čítam čo sme vtedy napísali a uvedomujem si, že sa za ten čas sa na mojich prioritách a zásadách nič prevratné nezmenilo...

Ideme ďalej. Čas tlačí aj nás. Čaká na nás ešte jedna vežička. Východná Vidlová veža je vrchol, ktorý sme vtedy pred rokmi obišli. Ponáhľali sme sa. Keď som pár dní nato sedel v Lomnici s Gipsym a chválil sa mu, tak mi povedal: "Ale tú vežu ste nemali obísť!"

Sme pod ňou. Štandujeme a ťahám štvorkovú dĺžku na vrchol. Paráda! Cieľ je splnený! Maličká pozdĺžnosť splatená. Obloha sa vyjasňuje a nastávajú fotoorgie.

Krásny hrebienok pod vežou zliezame. Sme v Kežmarskej štrbine. Odtiaľto sa dá vyjsť na Kežmarák suťovým žľabom vľavo, ale my sa rozhodujeme pre krásne lezenie pilierom vpravo. Lezieme bez lana. Je to krásne ísť takto hore, ničím neobmedzovaný. Je to tu ľahké. Expozícia nie je až taká strašná.

Fotíme pod vrcholom. Pozeráme na hodinky. Z Lomničáku nám to trvalo rovné 4 hoďky. Pri zostupe ešte odkladám batoh a odbieham na Malý Kežmarák a na Huncovský štít. Matúš fotí. On tu už tento rok bol. Schádzame na pohodu dole žľabom z Huncovského sedla. Vyčasilo sa a v Skalnatej dolinke fotíme celý hrebeň.

Naše pohľady sa ale stále viac upierajú do mohutnej južnej steny Kežmaráku... jeden sen sme si dnes splnili a vynárajú sa hneď ďalšie.

Lanovku stíhame v pohode. Už sedíme v nej, keď sa radíme, kam pôjdeme zajtra. Ďalší nádherný ďeň v prirodzenom životnom prostredí je za nami.

M.Bartoň

foto: Matúš,Martin