Skialpový hrebeň Nízkych Tatier: nonstop sólo

Už dlho mi v hlave mátala taká myšlienka - skúsiť prejsť na pásoch z Telgártu na Donovaly nonstop. Taká súkromná zimná Nízkotatranská stíhačka. Podpichla ma aj Pachova spoveď o prechode z roku 1992 (tu na Vetromagu). Isto to dal aj niekto ďalší, škoda že o tom neviem. Hádam to dám tiež, len musia byť podmienky. Pred dvoma rokmi sme to skúsili traja a „nenalepili sme“, vlani bola zima zrušená. No po tohoročnej snehovej kalamite nastalo obdobie pekných dní, dokonca s teplotami nad nulou, pritom v noci mrzlo – to je dosť času, aby som mal stopu dokonale vyleštenú nie? A „valentínska“ sobota mala byť krásna, bezoblačná, len s miernym vetrom z juhu a teplotami tesne pod nulou. Všetko sedí - ide sa upevňovať láska k pohybu :-)

BB 22:00 Tlakujem rožky syrokrémom, balím. Pochod nočným mestom v lyžiarkach - podpité pohľady od barových dverí, cítim sa divne a nie veľmi bezpečne... Na stanicu prichádzam zároveň s autobusom, šesť minút pred jeho odchodom. Nakladá nás troch čo tam stojíme a odchádza - päť minút skôr ako má, nerieši... Uff, hádam som si diel šťastia nevybral hneď na úvod...

Šumiac 00:00 Naopak prípoj do Telgártu ku koncu cesty trocha mešká, je to posledný spoj a celkom dosť ľudí vezie. Nakoniec štartujem zo Šumiaca – čítal som, že na červenej z Telgártu na viacerých miestach ešte zavadzia májová veterná kalamita. Lyže zapínam na začiatku chodníka presne o polnoci, aspoň sa to bude dobre počítať :-) Áno, vedome sa chystám porušiť návštevný poriadok, ale v tomto prípade túžba víťazí nad zodpovednosťou. Hádam tej prírode až tak nezvratne neublížim. Prípadnú pokutu zahrniem do nutných nákladov.

Kráľova hoľa 1:30 Chodník je vyleštený, nižšie chrapčí pod lyžami zmrznutý firn, vyššie vrždí ulyžovaný prašan, v lese to vyzerá ako v snehovom raji, ale to len akože – žiadny základ, len jedna „kalamitná vrstva“ a kamene trčia. Nad lesom musím miestami hľadať cestu pomedzi trávu a balvany – tam kde nie je sneh udupaný, slnko a vietor vylízali južné svahy. Ale to je všade – ak nepripadne, táto zima rýchlo skončí po prvých dažďoch. Hore fúka taký mierny, ale štipľavý z JZ. Nevadí, osviežuje a v ľavom uchu mi hvízda meluzína :-) Stopa je viditeľná, čelovku na minimum a ide sa. Krásna, tichá, jasná hviezdnatá noc a padajú hviezdy! V dolinách naľavo – napravo oranžové mapy nočných dedín a miest. Pod nohami „šindľový sneh“ všetkých foriem, tak ako ho vyfúkalo do vzoriek. Na svahoch pevná krusta, väčšinou rovná, zatiaľ v pohode. Lyžovačka dolu z Bartkovej celkom fajn (čelovku naplno), aj trocha prašanu sa nájde medzi stromami.

Ždiarske sedlo 2:30 Odtiaľto je to celkom iná lyžovačka – posúvanie v presne narysovanej hlbokej stope širokým lesným priesekom, v tichu, bez vetra. Sneh iskrí ako posypaný diamantmi, nad hlavou iskria hviezdy, krása. Len sem – tam sa pozriem okolo, kedy miniem útulňu na Andrejcovej, zatiaľ nič. Začínam stúpať dajakým polomom. Podľa času by to mal byť začiatok stúpania na Priehybku, ale veď tu bol dobrý chodník v lete??? A tá koliba tu bola? Nad lesom prvé čo ma zarazí, prečo fúka od severu, keď doteraz z juhu? Aj známe „oranžové mapy“ veľkých horehronských dedín sú na opačnej strane, to čo? Štartujem GPS - ukazuje, že som na červenej, nezablúdil som, ale stúpam zas na Bartkovú! Tak toto nechápem, kde som sa na rovnej stope mohol otočiť o 180 stupňov :-) Až keď druhý raz prechádzam okolo smerovníka v Ždiarskom sedle, zisťujem pravdepodobnú príčinu. Tesne nad klesaním k útulni asi tí, čo naťahovali stopu, mierne zmätkovali a spravili okruh smerom na juh, vrátiac sa nazad na červenú, a ja za nimi. Lenže oni pri napojení na chodník išli správne doľava a ja, mysliac si, že len vchádzam na širšiu stopu, doprava, čiže nazad :-) No a čo? Aspoň to celé bude mať viac ako 100km, super nie? :-)

Andrejcová 4:15 Tak som si polhodinový úsek zo Ždiarskeho sedla k útulni predĺžil o viac ako hodinu, som ja ale navigátor :-) Nevadí, nie som na pretekoch. Pri stúpaní nad les smerom k Priehybke už mi zase fučí správne do ľavého ucha, aj Mesiac vyšiel za chrbtom – škoda že až teraz, ten by ma skôr upozornil, že idem zle. Mohutné preveje pomedzi kosovku musím prekonávať cik-cak, snehu nie je moc.

Priehybka 5:00 Je čas na „prvé raňajky“ v závetrí za kameňom. Vyzúvam sa z lyží - aj kvôli troche strečingu, dobre padne! Na Veľkú Vápenicu zase cik-cak, dole do Priehyby v lese rozlyžované, ale mäkké, miestami až prachové, je kde brzdiť. Vidno, že slnko ešte nemá veľa sily – v tieni sypký sneh, len v južných orientáciách krusta. Ale zato hnusná, prepadne sa hlavne vtedy, keď chce človek zatočiť :-) Triafam rúbanisko okolo potoka, koryto je vysnežené, čo je super, lebo okolo zavadzajú kríky.

Priehyba 5:50 Po „pristátí“ v sedle zrazu začujem spod stromu zlostné mrmľanie. Žiadny medveď! Len som škrabotom lyží po kruste zobudil partiu, ktorá si užíva hrebeň na snežniciach. Ospravedlňujem sa a odtiahnem kus nabok, naliepam a „teším sa“ na strmák za cestou. Na rozdiel od Stíhačky dnes mi dajako nechutí. Že by to bolo tým, že sa tu teraz nedá najesť? :-) Vyššie nad lesom ma zastihuje svitanie, nádherné, žlto – oranžové. O kus ďalej, v stúpaní riedkym lesom na Kolesárovú, otvára sa pohľad na ranné Tatry.

Kolesárová 6:50 Stopa parádna, načatá lyžami a čerstvo "upravená" snežnicami. V lese je asi 20cm hlboká, v prachu, nad lesom tvrdá, hrboľatá, po úprave vetrom. Ranný les je do oranžova. Všetko super, len jeden pás štrajkuje a ostáva za mnou v stope. Primrzol? Musím dať náhradný pár, s pracovným názvom „koberce“. Kvôli ich nulovému sklzu, aj dole kopcom! Cítim sa ako na snežniciach a riadne ma to brzdí.

Zadná hoľa 7:50 Hodina kráčania stačila, odliepam koberce a snažím sa aj o nejaké oblúky lesom dole z Homôľky. Ale snehu málo, veľa vývratov a konárov trčí, pomedzi kosovku sa tiež zle kľučkuje, ešte zo meter na dobrú lyžovačku by to chcelo.

Havrania poľana 8:30 Skúšam, či pás už prestal trucovať - drží, to mi odľahlo! Zas môžem zrýchliť. Ale ide sa na „preliezačky“ v strmých južných traverzoch záveru Bacúšskej doliny. Už som nižšie, tak tu sa slnko vyblblo, stopa je po noci rýchla, ľadová, špinavá z toho, čo pri odmäku napadalo zo stromov. Len si treba dávať pozor na oči, konáre striehnu. Pred Ramžou využívam kus zvážnice, hneď sa ide lepšie, lebo tu je stopa priam exkluzívna:

Ramža 9:30 Je čas na desiatu. Využívam slnko, ktoré hreje akurát tak, že mu môžem nastaviť chrbát, ale sneh pod pásmi ešte nie je mokrý. O chvíľu ďalej: z Jánovho grúňa sa otvára výhľad na panorámu „mesačnej krajiny“, ktorá je v bielo-čiernej zimnej kombinácii oveľa výraznejšia ako v lete. Na rúbaniskách, vystavených slnku, už sneh trocha namoká. Prvých ľudí od rána (ak nerátam spáčov v Priehybe) stretám až v Sedle za Lenivou, čo sa dosť divím, keď je tak pekne.

Čertovica 11:00 No myslel som si, že sem prídem skôr. Blúdenie a „koberce“ za to môžu len čiastočne. Je tu na môj vkus príliš živo, tak ani nestojím - len lyže do rúk, cez cestu a ide sa ďalej. Vlek pod Lajštrochom neťahá, tak môžem využiť tvrdú a rovnú zjazdovku – trocha pomoc na tej úvodnej strmine. Dáko sa mi zle stúpa, žeby už únava? Ani Králička do kopca mi nejako nechutí, žeby to bolo tým vetrom, čo dajako silnie? To už nie sú predpovedané nárazy do 10m/s, to už je slušný víchor. A just z JZ, čiastočne oproti a začína ma to fest brzdiť. Už viem, že celá sranda bude dlhšie trvať, ako som plánoval, treba šetriť jedlo. Ale aj dáku vzpruhu treba. Takže na Štefáničke velím: veľkú kofolu a dve horalky prosím, na stojáka :-) Pomáha a na Ďumbier (aj s podporou vetra) to už celkom ide.

Ďumbier 14:00 Smerom hore to bolo pod lyžami príjemné, mäkké, ale ďalej je sneh pretavený slnkom do ľadu a vytvrdený vetrom, v stúpaniach je to stále viac na haršajzne, ktoré samozrejme so sebou nemám. Tak veľa ťahám rukami. A protivietor sa mení na protivíchor. Pri zjazdoch ma brzdí, čo mi vyhovuje, do kopca ale tiež, niekde to prestáva byť sranda... V Demänovskom sedle hádžem rybičku za lyžou, čo sa mi snaží ujsť. Asi má toho už tiež dosť :-)

Chopok 15:00 Zaliezam do rotundy obliecť všetko čo mám, lebo keď slnko zájde, bude riadna Arktída. Už viem, že posledný bus z Donovalov nestihnem ani zázrakom (ide o ôsmej), ostáva mi len „príbuzný na telefóne“. S tým, že presný čas dohodneme neskôr. Plánujem volať zo Sedla pod Skalkou, tam je trocha závetria medzi stromami. Inak kvôli vetru nepočujem na hrebeni ani svoj hlas, v Krížskom sedle ma aj o zem šmarí. Na Kotliská sa bez haršajzní na lyžiach nedá, lyže idú na chrbát, ale tam sú zas dobrou hračkou pre vietor :-) Miestami mám problém vôbec udržať rovnováhu, už to nie je ani víchor, ale seriózny uragán. Bojujú tu so mnou aj dvaja chalani, na ťažko naložení, musia sa dostať na Ďurkovú. Hádam to dobojovali v pohode, lebo keď sa neskôr obzerám spod Chabenca, nejako ich niet. Aspoň medzi Kotliskami a Chabencom je to pod hrebeňom trochu lepšie a ľadový povrch je rýchly. Pásy dostávajú zabrať.

Chabenec 17:00 Zlatá hodinka v plnom prúde, slnko zapadá, ale ja fičím čo to dá, nech využijem zvyšky svetla na čo najrýchlejší presun. Vyťahovať foťák mám čoraz menšiu chuť, napriek neskutočným scenériám, podfarbeným západom slnka. Chvíľu sa pohrávam s myšlienkou prenocovať na Ďurkovej. Ale moje nádeje sa plnia, v nižších výškach fučí menej. Stále je to však morda, akú som na pásoch ešte nezažil. Začínam premýšľať, ako budú na hlave spolupracovať lyžiarske okuliare s čelovkou. O chvíľu zisťujem, že im to celkom ide. Zo Sedla pod Skalkou nevolám ako som sľúbil, aj plne nabitý telefón od zimy skapal. Tiež som ho nemusel nechávať vo vonkajšom vrecku na batohu...

Veľká Chochuľa 20:00 S tmou dosahuje úroveň tohto masochizmu zase vyšší level :-) Táto noc už zďaleka nie je tichá, víchor hučí ako rýchlik v tuneli - ale to ma už neodradí ani náhodou. Aj keď som zvedavý, ako prežijem na Prašivej, kde mi bude duť priamo oproti. Že mám toho už dosť, o tom svedčí pocitovo nekonečné stúpanie na Košarisko. Na priamu stopu už sily nemám a tá časť serpentín, ktorá je oproti vetru, to sú dva kroky vzad a jeden vpred. Aspoň že hore je to lepšie, ako som si myslel – predsa len, pri sile vetra hrá úlohu aj reliéf. Preto asi práve hrebene a sedlá nad závermi severo-južne orientovaných dolín boli na tom dnes najhoršie. Začínam sa pre zmenu obávať lyžovačky z Prašivej, na jej južných svahoch isto „čarovalo“ so snehom slnko a za tmy a s unavenými nohami to bude chuťovka. V závetrí konečne štartujem telefón a dohadujem si „poslednú pomoc“.

Hiadeľské sedlo 21:30 Nakoniec som akosi prežil aj ten posledný zjazd. Nad lesom to nakoniec bolo celkom pohodlné - po zmrznutej síce, ale nie ľadovo klzkej kôre. V lese už o dosť horšie, striedanie závejov sypkého snehu, tenkej odpornej krusty a ľadu, napadaného zo stromov. Aj som na chvíľu špekuloval, či to radšej nezbehnúť s lyžami na chrbte, ale otlačené chodidlá v značnom štádiu rozpadu ma odradili. Dole v sedle som s vďakou odmietol lákanie odrazky pod lesom, ktorá ma vyzývala pokračovať po červenej cez Kozí chrbát. Mal som dojem, že ani chodník nie je prešliapaný, ale aj tu pri predstave pešovania hore kopcom s lyžami na batohu posledné slovo mali otlaky. Traverzom po žltej to bolo o dosť príjemnejšie, stopa prechodená. O tom, že meliem z predposledných síl, svedčili zas pocity - o nekonečnosti a strmosti lúk medzi Hadľankou a Kečkou, ktoré inak považujem za príjemnú prechádzku. Takéto pocity som mal naposledy pri prvej Stíhačke. Ale potom už len zošup na Špongu, posledné malé stúpania lesom a už sa veziem po lyžiarskej ceste v ústrety cieľu.

Donovaly – Polianka 23:15 Rampa je otvorená, tak nemôžem brzdiť o ňu :-) Treba len poslednú bolesť pretrpieť pri hamovaní na hrboľatom snehoľade. Lyžiarky za to nemôžu, treba v nich len viac šliapať. Tak sa to predsa podarilo! Aj keď vďaka víchrici medzi Čertovicou a Prašivou som o tom miestami pochyboval. Síce žiadny svetoborný výkon (Pacho to dal pod 15 hodín, keby šiel zdola ako ja, bolo by to za 16 a to mal tiež veľmi zlé podmienky), ale rekordy nech trhajú tí, čo na to majú. Každopádne mám priestor na zlepšenie, lebo blúdenie, "kobercové" pásy a víchrica mi výlet predĺžili o pekných pár hodín. Záchranca našťastie prichádza presne - toto sme dobre načasovali. Takže posledným problémom po hodine jazdy autom je dostať sa po schodoch domov :-) Ak bude nejaké "nabudúce", okrem striehnutia na lepšie podmienky mal by som byť aj lepšie rozchodený. Ako vravia Amíci, „objem nenahradíš“ :-) Ale s jedlom rastie chuť. Sám som zvedavý, čo na seba vymyslím nabudúce. :-)

Rišo Pouš

Komentár Vetroplacha:

Niekedy pred tromi rokmi, keď sme s Rišom dávali na stránku článok Janka Banka o prvom prechode Nízkych Tatier na lyžiach som to Rišovi nadhodil: "NTSku dnes už chodí kadekto ale vieš, že na lyžiach to celé ešte nonstop nešiel nikto?" Pachov úžasný a zatiaľ jediný známy úspešný pokus viedol z Kráľovej Hole, čo je o 1000 v. m. menej.

Rišovi nebolo veľa treba a popri usilovných účastiach na NTSke (ako jediný sa zúčastnil všetkých ročníkov) a bežeckom maratóne Trangoška - Donovaly začal poškulovať aj po lyžiarskom prechode. Dve zimy sústredeného snaženia sa minulý víkend naplnili. Na Rišovom pokuse neohromí výsledný čas, na tejto akcii išlo o to, že ani po úvodnom blúdení, problémoch s pásmi a nakoniec po boji s výchricou si nenašiel zámienku odložiť to nabudúce... Taký detail, že to celé absolvoval v tvrdých topánkach s malým kĺbovým ohybom a so starým viazaním dynafit TLT už ani nehovorím...

Kedysi som sa tiež zúčastnil dvoch pokusov spraviť tento hrebeň nonstop v opačnom smere. Blúdenia, otlaky, víchrice ale hlavne nedostatočná vytrvalosť nám vtedy nedovolila prísť do cieľa. Rišovi sa tiež nič z toho nevyhlo ale do cieľa prišiel. A ja sa veľmi teším že dlhých 14 rokov po Pachovom prechode tu máme ďalšiu parádnu, tzv. celodennú túru :) z Nízkych Tatier a výborne spracovanú.

Martin Bartoň