Skialp: Hrebeňom Západných Tatier Nonstop

Skialpinizmus ako jeden z najkrajších horských športov ponúka počas jednej túry silné zážitky. Tým najväčším závislákom však "jeden vrchol" často nestačí. Ich túžba po neobyčajných zážitkoch v "prirodzenom životnom prostredí" ich vedie aj k takým skialpovým akciám, nad ktorými "tí ostatní" len krútia hlavou.

Hrebeň Západných Tatier svojimi parametrami priam vyzýva na akciu štýlom nonstop. Oproti hrebeňu Nízkych Tatier, ktorý je určite tiež podobnou výzvou, sú však Západné Tatry podstatne drsnejšie a počas prechodu na vás nikde nečaká žiadna civilizácia a možnosť občerstviť sa a doplniť zásoby jedla a vody. Samozrejme nerátam Kasprov vrch, ktorý už je v závere hrebeňa.

O jednom z prvých prechodov Západných Tatier na lyžiach sa dočítame aj v horolezeckom sprievodcovi od Arna Puškáša. V desiatom dieli je kapitola, venovaná aj prechodom Tatier rôznymi štýlmi.

25-29.2.1972 urobila trojica Vlado Tatarka, Milan Marenčák a Edo Záhor prechod na lyžiach hrebeňom v smere Jalovec, chata na Červenci, Nižné Jamnícke pleso, Pyšné sedlo, Kasprov vrch, Podbanské - na svoju dobu to bola určite priekopnícka činnosť. Podobné akcie mali v minulosti na svojom konte aj Pavol Rajtár a Stano Melek.

Až takmer o 30 rokov neskôr sa už s úplne iným výstrojom vydali na svoj prechod dvaja domáci borci, ktorí chceli využiť svoju znalosť terénu a dobrú trénovanosť.

Milan Madaj a Dušan Trizna vyrazili skoro ráno o 3:15 z dedinky Jalovec, o 5:45 sa dostali na Sivý vrch, pokračovali hrebeňom cez Pachoľa 8:45, Volovec 11:00, Končistú 12:15, Klin 13:00, Tomanove sedlo 15:30, Temniak (traverz po hrebeni v zľadovatenom a nebezpečnom teréne), Kondracký vrch, Kasprov vrch 18:00.

Po takmer 15 hodinách driny v silnom vetre, keď bolo treba dlhé úseky hrebeňa ísť peši, čakal na oboch ešte zjazd do Tichej doliny pri svite mesiaca a nekonečné korčuľovanie dolinou až na Podbanské.

Na hrebeni nastúpali cca 6000m a prešli 60 kilometrov. Obaja boli v tom čase nielen slovenská špička v pretekárskom skialpinizme, ale stabilne patrili medzi svetovú špičku v tomto športe. Tento prechod je o to cennejší, že bol urobený 3. februára. To je čas, keď dni sú ešte krátke a zima na horách drsnejšia ako na jar.

Milan Madaj a Milan Pisarčík, rok 2013. Tentoraz už profesionálny člen Horskej služby Miňo so svojím pretekovým parťákom Pisom sa rozhodli využiť dobré snehové podmienky tejto zimy a v polovici apríla sa rozhodli tento výnimočný prechod zopakovať.

Vyrazili tentoraz z Hutianskeho sedla, kde hlavný hrebeň Západných Tatier oficiálne začína. Štart mali o 4:00 ráno a ako povedal Milan Madaj, využili výborné podmienky na to, aby už o pol piatej po poludní boli na Kasprovom vrchu. Popadané lavíny im tentoraz neumožnili zlyžovať na Podbanské, a tak zlyžovali do Zakopaného.

Takto o celej akcii napísal Milan Pisarčík (www.skialpinista.sk):

15.4.2013
Hrebeň Západných Tatier- dvaja Milanovia - 28 kopčekov - 47km - prevýšenie 5906m - 12 hod. 37 min.
 
O tomto prechode som sníval niekoľko rokov. Parťáka do dvojky som nemusel hľadať dlho, v tom som mal úplne jasno, s Milanom som čosi vo dvojiciach odpretekal, vždy sme si v kopcoch rozumeli a Milana tiež potešilo, že by sme to mohli zopakovať.

Pozreli sme nejaké okno a vyšlo to na 15.apríla. Vyrážali sme presne o 4:00 ráno z Hutianskeho sedla od horárne, na pešo sme šli max. 500m potom sme už obuli lyže a mali sme super podmienky. Celý Sivý vrch sme vycupkali na pásoch, zjazd zo Sivého bol nádherný - spodok tvrdý a na vrchu troška poprášeného prašanu. Brestovú a Salatín sme takisto prebehli komplet na pásoch. Ďalej Skriniarky, Spálená, Pachoľa, Baníkov, Hrubá kopa, Tri kopy, Plačlivé, Ostrý Roháč - kde sme kombinovali hodne mačky s lyžami, aby sme boli rýchli a čo najmenej sa narobili.

Celá táto časť je hodne exponovaná - boli aj veľké preveje, miestami od severu bolo tvrdo, na Ostrom Roháči sme si vytiahli z batohov aj cepínik. Pohľady z tejto časti hrebeňa boli nádherné a lepšie podmienky a počasie sme nemohli ani vystihnúť, bola neskutočná viditeľnosť a mierne pofukoval vetrík. Na Volovci sme boli o 9:50 a kedže pofukovalo, tak sme zlyžovali po hrebeni kúsok smerom do závetria na Deravú, kde sme si dali prvú 10-minútovú pauzu na doplnenie energie. Zjedli sme po chlebíku so šunkou a silu sme doplnili ešte medvedím cesnakom od Madajka.

Ďalej sme časť Deravej prebehli na pešo bez mačiek, ale hneď za skalným oknom opäť na pásoch, ďalej nekonečné cikicaky na Hrubý vrch, Končistú, Klin (relatívne tvrdo, ale tiež sme to vycupkali na pásoch). Zjazd do Gáborovho sedla jemne povolený. Stúpame na Blyšť, ale po 10 otočkách na pásoch sa zhodujeme, že je relatívne tvrdo, tak obúvame mačky a cupkáme na hrotoch priamo hore. Zjazd do Pyšného sedla si vychutnávame, dáme si po doboške a ťaháme stopy a kreslíme oblúky cez Veľkú Kamenistú, Hlinské sedlo, Smrečiny, Smrečinské sedlo, Poľskú Tomanovú až do Tomanovho sedla. Je 14:00, vietor medzitým prestal úplne fúkať a slnko poriadne opiera. Zo snehu sa od juhu začína tvoriť poriadny hnoj a tak sa aj na lyžiach poriadne prepadávame, snažíme sa striedať v ťahaní stopy.

Nekonečný Temniak - vyše 500m prevýšenia z Tomanovho sedla nám dáva poriadne zabrať - miestami musíme ísť aj na pešo, ale poriadne sa boríme... Celé Červené vrchy cez Malolučniak, Kondratovú kopu, Suchú kopu, Goričkovú až po Kasprov vrch sme sa doslova prebrodili na pásoch v rozmočenom snehu. O 16:37 (po 12 hod. a 37 min. šliapania) sme celí šťastní pri zvonci na vrchole Kasprovho vrchu. Ešte asi hodinu tam len tak sedíme v absolutnej eufórii, vyhrievame sa na slniečku a dožúvame chlebík, ktorý nám zostal. Zlyžovali sme po zjazdovke cez Goričkovu dolinu až do Zakopaného skoro až ku kruháču, kde na nás čaká s autom kamarát.
 
Celý hrebeň sme poctivo prešli, každý vrchol - malo by ich byť 28. Nastúpali sme 5906m, prešli 47 km - zaznamenané cez Garmin Forerunner 910 XT.

Na celom hrebeni sme zjedli po dva chlebíky so šunkou a medvedím cesnakom, po dve energetické tyčinky a po jednej doboške - viac nám akosi nebralo... Ja som mal 2 litre čistej vody a 2 litre jonťáku, Madajko mal 1,5 litra zeleného čaju a 1,5 litra jonťáku.

M.Pisarčík

Zážitky sú neprenosné - ako sa hovorí, a tak tie pocity, ktoré spomínaní borci mali, musíme nechať im. Jedno je ale isté, že dnes v časoch civilizačnej letargie a pohodlia to boli zážitky výnimočné. Obidva tieto prechody patria určite medzi tie najcennejšie akcie tohto typu u nás na Slovensku.

M.Bartoň