Ronda Extreme - traily troch krajín

Cez passo Stelvio.(2757m.)
      Je nádherný deň a ja som sa rozhodol využiť nečakané voľno, ako je u mňa zvykom - "do mŕtva". Cesta na passo Stelvio je dosť frekventovaná, ocitám sa v zápche. Rýchlo odbočujem k hotelu Franzenshohe a parkujem. Namiesto zo Stelvia vyrazím odtiaľto, takto mi k pôvodnému plánu pribudne nejakých "smiešnych" 500 výškových metrov. Na Stelvio dorazím už na biku, príjemne zohriaty. V zjazde k sedlu Umbrail je ešte cítiť chlad, spôsobený výškou a včerajším snežením.
Bocchetta di Forcola.(2768m.)
      Prechádzam hranicu zo Švajčiarskom, nikto tu nie je a za ňou asi 200 metrov odbočujem vľavo na úzky chodníček smer sedlo Bocchetta di Forcola. Traverzom sa dostanem až pod sedlo, záverečný výšvih musím tlačiť. Je to len kúsok a už som hore. V sedle sú viditeľné zvyšky opevnenia z prvej svetovej. Za ním je vidieť ruiny budovy, pravdepodobne kasárne. Je to záruka toho, že nasledujúci trial bude zjazdný - tí vojaci sa tu museli predsa nejak dostať.

Lago di Canncano.(1884m.)
      Čaká ma nádherný zjazd asi 1000 v. m., na jeho konci sa mi otvorí výhľad na Lago di Cancano. Vápencové horniny dávajú vode azúrovú farbu. Pokračujem po pobreží z pravej strany. Míňam dvoch starších Talianov. Chlapík za mnou kričí, počujem len slovíčko Galeria. Šlapem ďalej, nie je veľa času na zastávky. Rozmýšlam, čo tým chcel povedať, keď prichádzam pred neosvetlený tunel. Hneď mi je jasné, čo to kričal. Vyťahujem z batohu čínsku diodovku a - nesvieti sakra. Nakoniec ju presvedčím, aby svietila a vydám sa do tmy. Tunel na mape 1:50 000 nebolo dobre vidieť a tak som ho úplne prehliadol. Čelovku musím stláčať prstami, aby kontakty priliehali a takto trasúc sa od strachu, že prestane svietiť prechádzam tunelom.

Passo di Val Alpisella.(2268m.)
      Po priehradnom múre prejdem na druhú stranu a druhé, menšie jazero už obchádzam zľava. Pôvodný plán cez Val Alpisella prísť až do Livigna musím zmeniť, keď však prichádzam k ústiu doliny a zbadám značku miestneho bikového maratónu (celoročne značená trať), tak neodolám a vydám sa po nádherných serpentínach do doliny. Rozhodnem sa, že vyjdem po sedlo a tam sa otočím. Pred záverom stúpania zbadám na opačnej strane doliny úzky chodníček. Dostávam hneď zákerné myšlienky spustiť sa naspäť po ňom, namiesto cestou po ktorej som prišiel. Hore hodím ešte kontrolný pohľad do mapy a už zjazdujem po nádhernom chodníčku.Za chvíľu som zase dole pri priehrade - táto odbočka teda stála za to. Do Livigna sa musím isto niekedy pozrieť. Zozadu ma dobiehajú dvaja bikery, ktorých som stretol v sedle, musia byť prekvapení, lebo zo sedla sa púšťali predo mňou po klasickej ceste. Do debaty sa však nepúšťame, naše cesty sa vzápätí rozdelia. Oni robia okruh okolo jazera a ja pokračujem ďalej.

Passo di Val Mora.(1934m.)
      Záver doliny tvorí pekná rovina s nádherným chodníkom vedúcim cez borovicové lesy. Zaujímavé je , že sedlo, ku ktorému vzápätí prichádzam je vlastna nižšie, ako jazero "dole" v doline. Sedlo vlastne ani nie je sedlo, len tabuľka na lúke. Takto sa ocitám v legendárnej Val Mora. O nej mi jeden domáci zo Suldenu pred pár dňami vravel: "Tam musíš ísť!" Tak som teda tu a rútim sa úzkym chodníčkom. Ide to rýchlo vďaka takmer hladkému povrchu. Prvé kilometre doliny vychutnávam zjazd a len dva razy sa prinútim zastať a cvaknúť foto. V závere kaňonu prejdem cez drevený mostík a po pár sto metroch trial končí. Pokračujem po širokej ceste vedúcej lúkami a pasienkami. Kravy sú už dole , takže ma nebrzdia žiadne ploty. V strede doliny je niekoľko krátkych stúpaní. Nie je to žiadna rovina a ja pozerajúc na hodinky už nedočkavo vyzerám záverečný zjazd do švajčiarskej dedinky St. Maria v Munstertali. Konečne sa začne dolina zvažovať a na mňa čaká 1000 v.m. zjazdu neznámym terénom. Vzhľadom na pokročilý čas nevyužívam trialové skratky medzi štrkovými serpentínami, ale si to valím čo to dá po ceste. Ak mi teraz niečo rachne, budem musieť zohnať taxíka, čo ma vezme k autu. Môjmu vyše 10 ročnemu biku už moc nedôverujem.
      Našťastie všetko dobre dopadlo. Vynáram sa z lesa a napájam na asfaltku kúsok pred dedinou. Samozrejme, vedľa cesty vedie cyklistický chodník - nuž som vo Švajci... Vchádzam do dedinky a vyzerám odbočku na Umbrailpas. Vzápätí ju zbadám, v rýchlosti vyberiem ostrú zákrutu, a hneď zostra dokopca. Na záver celodennej túry ma čaká asi 1400 v. m. stúpania. No pekne som si navaril, len čo je pravda. Pozerám na čas: je tesne pred piatou a o ôsmej je tma.

Umbrailpas.(2502m.)
      Snažím sa ísť rozumné tempo. Viem, že ma čakajú vyše dve hodinky "do kopca". Prvú hodinu sa mi celkom darí, spravím asi 600v.m. a stihnem ešte aj čo-to zjesť a vypiť. Ako však stúpam hore, teplota klesá a ja idem stále v tieni. Dávam si cieľ: dosiahnuť sedlo, a tam na slniečku si trochu oddýchnuť. Podarí sa mi to po dvoch hodinách stúpania bez prestávky. Som rachnutý a zmrznutý, opatrne rozhýbavam stuhnutý chrbát. Slniečko na ktoré som sa tešil práve zašlo. Musím ďalej, vyťahujem čokoládovú tyčinku a zapijem ju poslednou vodou. Čaká ma posledných 200v.m. na Passo Stelvio. V sedle som asi o štvrť na osem. Slnko tu už nesvieti, ale aspoň si odfotím západom slnka osvetlený Ortler. Dám si na seba všetko oblečenie čo mám a zjazdujem ku autu. Prichádzam k nemu tesne pred zotmením mierne "namrzlý", ale ako sa hovorí:"Koniec dobrý..."
Rýchlo rozkúriť a hurá na izbu pozrieť fotky.

RONDA EXTREME: Moje pomenovanie pre objaviteľské okružné výlety. Zaujímavé sú tým, že v určitom bode už nie je možnosť návratu a tak zostáva jediné: často aj potme dokončiť okruh v neznámom teréne...
ODPORÚČANIE: Na bikový výlet do týchto končín je najlepšie vyrážať z Bormia, alebo z Livigna.
POZOR! Pri pomenovaní "pekný zjazd" alebo "nádherný chodníček" rozumej: Rozbitý zjazd najvyššej obtiažnosti. Na túto štylistickú chybu ma upozornil kamarát (bol so mnou jazdiť).
PREVÝŠENIE: Na tejto túre mi sporttester ukázal 2900 nastúpaných metrov.

      M.Bartoň