Po stopách Hermanna Buhla: Watzmann, Kederbacher Weg

Po „oslobodení“ Československa vojskami Varšavského paktu (1968) som sa rozhodol, že sa oslobodím aj ja a zakotvil som aj s rodinou v Bavorsku, kde ma ťahalo ďalej do hôr, ako doma. Počul som už veľa ľudí rozprávať, že si vedia naplánovať priebeh života. Ja to tvrdiť nemôžem, lebo patrím k tomu typu ľudí, čo sa za 5 minút rozhodnú beh života zmeniť. Tak sa stalo, že v auguste 1968 som od strachu, že budem povolaný do armády, zbalil rodinu a lano a emigroval. Stal som sa hneď členom DAV Oberland a potom aj lyžiarskeho klubu Garmisch-Partenkirchen. Testovali ma v Stubaji, partnerom bol Edy Slíva. Odvtedy sme sa stali na niekoľko rokov partnermi, boli sme obaja len priemerní lezci. Napriek tomu sme spravili dosť ťažké cesty, ako komín von Barth na Hochthorn (6+), Lalliderer, slávnu hranu von Herzog (5+), Rote Flüh (6+) a iné. Na posledne menovanej sme boli svedkami výpadku jedného sólo lezca zo steny, ktorý letel 2m od nás do hĺbky. Edyho to na ďalších podujatiach veľmi brzdilo, nikdy na to nezabudol. Usadili sme sa na dlho v Stubaji. Žula, moja skala.

Bolo to v r.1972, prišiel Edy a vraví: „Už dávno sa ťa chcem opýtať, či by si šiel so mnou jednu veľkú cestu.“ Už som myslel na Chamonix a čo to asi bude. On ale vyrazí zo seba, že Watzmann - Ostwand. „Čooo, ten šrot? V živote som to nechcel ísť. Musí to byť?“ Pýtam sa. „Vieš, to je tak v Bavorsku. Hermann Buhl, aj keď bol Rakúšan, bol tu doma v Ramsau horolezec uznávaný ako boh, známy a slávny s jeho nočným priestupom východnej steny sólo. A ráno o siedmej už bol v robote. Len ten kto spraví východnú stenu je niekto v Bavorsku.“ To bol argument, musím ísť, lebo ma ukrižuje. Tak pôjdeme teda Buhlovu stenu, ale ľahšiu cestu. Buhl si dal v noci sólo Salzburskú cestu 5+, my sme vybrali Kederbachera za 3-4+. Sám sa divím, že neviem povedať nie, aj keď stojím jednou nohou v sračke, toto je nie môj sen.

Tak sa stalo, že ideme na mojom Forde Cortina (na tom sme ušli) pohodlne ku Königsee a preplavíme sa do St. Bartholomä. S preukazom DAV tu môžeme prespať v starej drevenej búde, vravia, že je to chata :-) Prastaré matrace po zemi smrdia stuchlinou a urínom, asi sa tu chlapci aj posíkali z napätia pred výstupom. Príde mi na rozum, že by bolo krásne, keby sme tu spali s Vladom Tatarkom, ale on by tento šrot nešiel. V Ramsau pôsobil známy vodca Johann Grill, zvaný Kederbacher, ten v roku 1881 prešiel túto cestu ako prvý. No a my? Tisíci alebo ktorí... Bohužiaľ sa z tejto steny až 102 lezcov nevrátilo, niet divu: padajúce skaly, ťažká orientácia, slabá kondícia, zlé počasie, podcenenie, to si vyžiada svoje obete.

Z matraca už teraz nezmiznem, ale ak nebude ráno pekné počasie, tak mu to odmietnem v poslednej minúte. Je tu s nami aj jeden vodca z Berchtesgadenu s dvoma zákazníkmi - mníchovčanmi. Pôjdu Berchtesgadener Weg, cestu trochu ľahšiu ako je naša. Mám už plán: keď ráno odídu, pôjdeme pár minút za nimi. Uvidíme ich čelovky a nemusíme hľadať cestu. Ide sa ešte lesom a pri Eiskapelle sme ešte neboli, nepoznáme. Tak sme za nimi, hľadajú prechod z lavíny do steny a robia obchádzku. My nájdeme staré účko v ľade, vbijeme ho trocha hlbšie, dáme lano a prehodíme sa do steny. Čakáme vo vysokej tráve, kým vodca ide dopredu. Ideme za nimi, čo nám veľmi nepomôže, lebo ich cesta odbočí doľava a my ideme rovno. No ušporili nám asi pol hodiny, vďaka.

Edy začína byť nervózny a chce sa naviazať. Vravím: „Hádam nechceš ísť tadeto s lanom a istiť? To neprejdeme ani za dva dni!“ Trávnatá terasa, asi dvojka, to prejdú aj kravy. Až do Schöllhornkaru ľahké lezenie, ale pomaly, všade je piesok pod nohami, to nenávidím. Z karu vyjdeme von doľava, naviažeme sa, ďalej až po ľadovec trojka, ale šrot. Bola to ozaj nebezpečná trojka. Pod ľadovcom je to všetko mokré, tak využijeme pekné miesto na doplnenie vody a dáme do fľašiek magnézium - citrón. Schöllhorneis je miniľadovec, ale so všetkým: trhliny, diery, ľad, špinavý firn a k tomu je aj strmý. Tak prídu na rad mačky. Nie na dlho, ale bez nich to nejde. Pravá strana sa zdá byť kompaktná a dosť ľadová, tak vybehneme hore celkom dobre a rýchlo, len Edy veľa istí a sme časovo dosť pozadu. Stojíme na kante firnu, ale do steny oproti je pekne ďaleko, letné teploty spravili dobrú prácu, skákať sa nebude. Ostáva len zlanovačka na dno a nutnosť vyliezť to znova hore na druhej strane, zase zabíjame čas. Je tu pomerne hladká platňa (asi 20m), ale niekto na nás myslel, sú tu nity a skoby. Cítime sa ako v pivnici, tma a ticho. Keď vyjdeme hore, počujeme z druhej strany hlasy. Je to vodca, ale ho nevidíme. Tu sme si pár metrov aspoň zaliezli. Ale vidíme, že aj ďalej po takzvaný Zellerloch je pár metrov pekného lezenia, tak sme spokojnejší. Ostávame často stáť a stále počítame vľavo od nás tie rímsy - na tretej musíme ísť až do konca doľava. Zellerloch je pekné miestečko, aj na núdzový bivak, ale je tam aj stenová kniha na túto cestu. Edy ju vyberie z plechovice a s pôžitkom zapisuje naše mená a klub. Vravím len „napíš sa vpredu, aby ťa našli“.

Žalúdky cítime, bravčové a dve pivá by nás spravili šťastnými, ale stačí aj Südtiroler Speck, ja mám kyslé uhorky a voda s magnéziom musí stačiť. Na tej terase vidno staré stopy, dúfam že sme správne. Je nekonečne dlhá, piesková a trávnatá, bojím sa na to aj stúpiť. Pod nami leží jazero, asi o 1600m hlbšie. Kto neznáša pohľad do prázdna, sem nesmie ísť. Bláznivá expozícia, terasa je stále užšia, šuchtáme sa len po kúskoch dopredu. Vychádza sa na Kasereck, tu sa stretajú všetky cesty zo steny, takže tu pôjdeme naozaj po stopách Hermanna. Vodcu vidíme kúsok nad nami, smerom k bivakovej búde, potiaľ je to pochoďák.

Pozerám na hodinky a mám už zlý pocit: sme sedem hodín na ceste, sedem som počítal na vrchol a Südspitze, kvôli zostupu. Vravím Edymu: „Kvôli tvojmu večnému isteniu sa môžeš nachystať na bivak“. On: „Pozri sa hore, hneď sme na hrebeni“. „Hovno“, vravím. „Vieš čo? S mojím bývalým partnerom by sme už pili pivo na Watzmannhause.“ Strašne sa nasral, ale keď sme došli k bivaku, ukľudnil sa, vystreli sme hnáty na skale a desať minút podriemali. Bol by chrápal ďalej, ale ho lákam: „Pozri, tu hore ďalej si môžeme konečne zaliezť“. Stienky a komíniky za 4. Konečne, toto nie je stena na lezenie, len na prechod. Tu hore bola pevná skala, takže sme si vylepšili náladu. Tak sme na Südspitze, gratulujem Edymu ku splneniu jeho sna a očakáva nás milé prekvapenie, niečo, čo som ešte nikdy nevidel. Na kríži je zavesený cengáč a kto prejde východnú stenu, smie 3x zacengať, to tam stojí napísané. Čo je na tom ale horšie, cengáme až po deviatich hodinách. Tak si lámeme hlavu kadiaľ dole? Doľava sa ide cez Wimbachtal do Ramsau a keď vidím tú dĺžku, vravím Edymu „Bezo mňa, nie som masochista“. Hrebeň poznám, už som ho išiel, je dlhý, ale po ceste je dole chata a nakoniec zídeme k autu. Viem že je hrebeň na tri hodiny a je už dosť neskoro, ale ide sa.

Ťaháme sa unavení ako mátohy, treba dávať pozor, sú tu exponované miesta. Čo ma vzrušuje, prichádza večerná hmla a s ňou aj vlhkosť, začína to byť kamikadze lezenie. Tak predsa bivak. Našťastie dôjdeme až po Hocheck, kde je otvorená drevená bivaková búda a vravím: „Odtiaľto neriskujem ani krok“. Moje prianie, spať dnes na chate v posteli, ostáva len prianím. No, kto nepozná bivaky, keď si unavený, je vlhko a zima, nemáš nič teplé na pitie, máš hlad a niekoľko hodín v tom stave je pred tebou. To sú tie chvíľky, na ktoré sa vždy tak „tešíme“. Natiahneme na seba všetko čo máme a mňa prenasleduje fatamorgána, ako stojím pri kotli s horúcim guľášom a vyťahujem kúsky mäsa. Spanie, to je niečo, čo by si si prial, ale len driemeš a nezaspíš. Ráno keď mizla hmla sme pomaličky schádzali dlhým hrebeňom ku Watzman Hausu. Prvá objednávka bola Mass Bier (1 liter), potom nám naozaj zohriali guľáš, čo ostal od večere. Boli sme v siedmom nebi. Edy akceptoval moje ospravedlnenie, že som ho zdrbal. Vravel, že sa nemohol v tej stene zbaviť strachu a mal pred ňou úžasný rešpekt. Uznal som to, mne sa tiež niekedy snívalo s tým letiacim telom na Rote Flüh, ale som sa mu nepriznal a robil som hrdinu.

Čaká nás nekonečný zostup cez Kuhroint s výhľadom na St. Bartholomä, popri bobovej dráhe k jazeru. Prezliekame sa v spomalenom tempe a ležíme ešte dlho na tráve, treba si oddýchnuť pred cestou po diaľnici. Videl som, že Edy bol nadmieru spokojný, tak som ho cestou naťahoval, že ho susedia doma budú odteraz volať Hermann. Mal to, to bola hlavná vec.

Jano Banko