Piz Roseg - Schneekuppe 3918m.

Ako úvod niečo zo skialpinistického sprievodcu: "Aj keď Piz Roseg už len veľmi ťažko možno považovať za skialpový kopec, provokuje skúsených alpinistov k zimnej návšteve. Výstup normálkou prebieha strmou západnou stenou (45 stupňov) a pokračuje severozápadným hrebeňom až na vrchol Schneekuppe. Najstrmšie miesta v žľabe, ktorý vyúsťuje zo západnej steny na hrebeň, dosahujú 48 stupňov. SZ hrebeň býva v zime väčšinou vyfúkaný do vodného ľadu (Blank Eis). Väčšina zimných výstupov končí na vrchole Schneekuppe (3918m), aj keď hlavný vrchol Piz Roseg (3938m) je ešte kúsok ďalej. Vedie k nemu exponovaný skalný hrebeň obtiažnosti III UIAA. Impozantná severovýchodná ľadová stena vysoká vyše 700 metrov, v ktorej vedú pekné a hodnotné ľadové výstupy, už bola dokonca aj zlyžovaná (1978, K.Jeschle, M.Burtschler). O tom aké môžu byť podobné podujatia nebezpečné hovorí osud extrémneho lyžiara a horolezca Heiniho Holzera, ktorý rok predtým pri pokuse o prvozjazd SV stenou spadol a zahynul."

Piz Roseg býva považovaný aj za najcennejší kopec tejto oblasti. Na vrchol sa nedostane zďaleka tak veľa ludí ako na susednú Berninu. V zime bývajú prakticky všetky pokusy o výstup normálkou vedúcou západnou stenou podniknuté z chaty Coaz. Najlepšie podmienky bývajú koncom zimy, keď sú trhliny na ľadovci prikryté a ak sa podarí, tak sa mokrý sneh prilepí aj na vodný ľad vo vrcholovej partii.

Po dvoch dňoch túr v okolí chaty Coaz som sa rozhodol využiť dobré podmienky. Vyrazil som ale až zdola, z hotela Roseggletscher (2000m n.m.). Výstupovú trasu vedúcu cez jazero a potom popri úpätí steny po okraji ľadovca som sledoval už od leta. V popoludňajších hodinách tu bolo možné pozorovať množstvo padajúcich kameňov. Ráno ma to však vôbec netrápilo. Vyrazil som o 8:15, čo by sa mohlo zdať neskoro, pre mňa to bol však ideálny čas. Prechod dlhou dolinou a jazerom mi zabral hodinu, pričom som nastúpal ledva 100 výškových metrov.

Na začiatku stúpania od jazera som si na zamrznutom firne dal haršajzne. Po chvíli som však zistil, že bez mačiek to nepôjde. Túto zimu som prvý raz použil oceľové mixové mačky a aj hliníkový čakan nahradili zbrane do ľadu. Mal som so sebou ešte sedačku, dve šrúby, 20 metrov lana a nejaké smyčky a karabíny. Lavínová výbava ostala komplet dole.

Po prekonaní najstrmšej časti som opäť vymenil mačky za lyže a pokračoval úpätím hory pod miesto nástupu. Keď som bol predvčerom na neďalekej La Selle, tak som si to poriadne obzrel. Vzhľadom na včerajšie poranenie kolena, ale hlavne vzhľadom na snehové podmienky som už bol rozhodnutý, že lyže nechám dole pod kopcom.

Pokúsil som sa predsa len o prvé metre na lyžiach, ale tvrdý, ľadový svah, do ktorého sa lyže zarezali ledva hranami, ma hneď presvedčili, že prvý názor bude ten najlepší... Lyže som nechal pod kameňom a striedavo používajúc paličky a čakany som sa dostal pod najstrmšie miesto v žľabe vedúcom na hrebeň. Bolo mi jasné, že na lyžovanie by musel byť iný sneh, aj keď by to ešte popoludní mohlo na slnku trochu zmäknúť.

Po vylezení žľabu som trošku pozabudol na slová chatára, že treba ísť vľavo a dozadu, nechal som sa zlákať zvyškami vyfúkanej starej stopy a vyrazil som vpravo smerom na vrchol. Stopa po chvíli zmizla. Tvrdý firn sa zmenil vo vodný ľad. Možnosť návratu som zavrhol a rozhodol som sa vyliezť rovno hore na hrebeň. S pomocou dobre zvoleného výstroja to nebol až taký problém. Návrat touto istou trasou by však už problém bol...

Na hrebeni som objavil zvyšky starých stôp a hneď bolo jasné, že to pôjde dole naokolo výrazne ľahšie. Teraz mi už nič nestálo v ceste k vrcholu. Zopár prekročených trhlín, ktoré v strmom svahu neboli široké, a čoskoro som už stál hore, na bielom vrchole Rosegu, nazývanom aj Schneekupe. Od hotela mi výstup trval 4:20, nastúpal som 1950v.m.

Vzhľadom na to množstvo manipulácií s výstrojom som bol spokojný. Na vrchole sa znovu objavili stopy. Zaujímavé, že vietor ich nezafúkal. Od poslednej návštevy ľudí už prešlo zopár dní. Vytiahol som foťák a pomaly sa posúval exponovaným hrebeňom.

Môj cieľ totiž nekončil na bielom vrchole. Hlavný vrchol Rosegu je ešte o kus ďalej. Na jednej strane preveje, na druhej vodný ľad. Ako som sa posúval ďalej, priestor medzi týmito dvoma nástrahami sa stále zužoval. Až som prišiel na miesto, kde bolo jasné, že ďalší postup by znamenal balancovanie na veľmi úzkom bielom pásiku a vodnému ľadu vedúcemu do SV steny by som sa nevyhol. Zastal som pozorujúc skalný hrebeň vedúci na vrchol. Spomínam si na letné fotky tejto časti, urobené z protiľahlých kopcov. V lete tu nebol žiadny ľad a postup do sedielka viedol dokonca traverzom miest, kde bol teraz čistý vodný ľad.

Otáčam sa a vraciam sa na vrchol Schneekupe. Občerstvujem. Fotím a vychutnávam výhľady. V lete sa sem vrátim...

Pri zostupe sa ešte raz zamýšľam v najstrmšom mieste žľabu, ako by sa to lyžovalo... Zdá sa mi to strmšie ako píšu... Chce to iný sneh.

Trasu ľadovcom už poznám. Sú tu dobré stopy. Ešte raz naliepam pásy kvôli krátkemu stúpaniu. Vraciam sa okolo chaty. Chatár ma už čaká. Pozoroval celý výstup z terasy. 

 Výstup na Piz Roseg: 20.03.2014

foto: Martin,Timea

M.Bartoň