Mont Blanc poklusom

 Deň 0) Kam idete? Pýta sa nás mladý švajčiarsky colník pri St Gallene. Odpoveď je jednoduchá- Chamonix. Na otázku čo tam plánujeme robiť len ukazujem na cepín trčiaci spod batoha.  Odparkujte auto tuto nabok a poprosím vás doklady od auta...Typické pre Švajčiarov, vravím si s parťákom Janom, ale nič nám nenájdu, nech hľadajú. Nakoniec som hľadal ja, no nenašiel...doklady od auta zostali u manželky v kabelke na Slovensku. V duchu sa už lúčim s tým že sa do Chamonix dostaneme, skôr rátam či mám dosť hotovosti na pokutu.  Snažím sa mu vysvetliť čo sa stalo a mladý švajčiar vyzerá byť ešte viac zmetený ako ja, takýchto debilov asi ešte nestretol. Zavolá si na poradu kolegu ošlahaného vetrom, na prvý pohľad lezec. Znova vysvetlovačky kde mám doklady, pohľad na batohy, cepíny, mačky a týpek vraví Good luck!!! A máva nám rukou na odchod. NEVERÍM, on nás naozaj pustil....Takto nejako sa začal tohtoročný výjazd do Chamonix a ja mám chuť dať mu fľašku hruškovice čo si vezieme.

Deň 1) V pláne máme vyjsť na Mont Blanc pre nás už tradičnou cestou z Les Houches cez chatu Goutier bez použitia zubačky, ale už v menej tradičnom čase...a síce čo najrýchlejšie. Bežne spávame v stane pri chate Tete Rousse 2 noci, no tentoraz ideme naľahko bez stanu a spacákov, nech to má nádych športového výkonu. (Úplne prvý nápad bol že to vybehneme za 8 hodín po vzore Kiliana, no našťastie sme to preonačili na turistiku aby sme náhodou neatakovali jeho rekord).Takže budík na 4 ráno, čosi pojesť, pobaliť stan do auta, a ideme na to.

Od Carrefouru v Les Houches vybiehame s Janom svižne,  no po chvíli prepíname na mód speedhiking. Počasie hlásia slnečné (rýchlosti vetra som zase raz nevenoval pozornosť), akurát snehu akosi priveľa, už od 2000 metrov ho je požehnane. Keďže ideme na Tete Rousse ako prví, miestami po kolená v snehu prešlapávame chodník. Na chatu dochádzame v slušnom čase, no zároveň v mojom prípade celkom rozbitý, keďže po prebehu Tatier som si dával dokopy kolená a predsa len 3 týždne bez tréningu sú cítiť.

Pri čaji rozmýšlame čo ďalej, slnečno je ..to je bez debaty, no zároveň fučí že nám prsty mrznú a zajtra má byť bezvetrie. No škoda dňa a peňazí, pome na Goutierku a tam sa uvidí, hádam sa to zlepší vraví Jano. Ja som o tom presvedčený neni...rozbitý som už teraz a hore je ešte drahšie, ale tak pome vravím. Obávaný kuloár je takto na jeseň zvyčajne bezpečný, kamene držia na mieste takže prechod je bez problémov a následný výšvih z Tete Rousse na chatu Goutier si na rozdiel od Jana kupodivu užívam.

Ako som predpokladal vietor na Goutierke samozrejme neustal, kondička sa mi zázračne nezlepšila a k tomu všetkému začínam cítiť výšku. Ale po 2 hodinkách oddychu som schopný pokračovať. Pred Valotkou predbiehame vodcov s klientami, čo vyrážali 1.5 hodiny pred nami, čo trocha zvyšuje hladinu mojho ega v danú chvíľu. Na vrchole stojíme okolo 18.00 ako poslední ľudia v ten deň, lebo všetci pod nami to kvôli vetru a výške otočili. Cestou dole sa s tým nebabreme, sem tam pobehneme takže zopár skupiniek predbiehame po druhý krát, za čo si na Goutierke vyslúžime trocha obdivu. A keď sa dozvedia že sme ešte ráno boli v doline a plánujeme to zbehnúť dole ešte dnes v noci, pomaly sa cítime ako celebrity.

Zostup prebehol bez problémov, akurát už bol trocha otupný a odrátavali sme metre kedy sa vynoríme z lesa na parkovisku v Les Houches. Nakoniec sme to dali za 21 hodín. Kúštik sme tak prekročili naše odhady o 15 hodinách, ale tak najmä kvôli mne sme dokopy sedeli na chatách 6 hodín a podmienky boli kvôli vetru a množstvu snehu celkom tvrdé. Nakoniec z toho bolo 41km/4400m

Deň 2) Moc sme toho nenaspali, ráno sa presúvame do low cost kempu, sušíme veci, kocháme sa výhľadmi a dostávame sa do konfliktu s upratovacím šialencom, ktorý má potrebu čistiť sprchy v jediný čas kedy je vonku tak teplo že sa dá sprchovať. Dnes je v pláne len lezenie kúštik od centra Chamonix pri jazere Sinclair. Dáme zopár ciest, jednu aj dvojdĺžkovú nech môžme pri pive rozprávať, že lezieme viacdĺžkové cesty v Chamonix. Podvečerná prechádzka mestom len umocní pocit z oddychového dňa  v mekke horských športov.

Deň 3) Zrána upratovací šialenec wapkuje jediný jedálenský stôl v kempe, takže raňajkujeme na zemi. Nič to, dnes beháme, chystáme sa prekonať Kilianov rekord na trati vertical kilometra z minulého roku a pak pobežíme kam sa nám bude chcieť...Kto by to bol čakal, Kiliana sme neprekonali, ale aspoň sme nafotili/natočili pár gýčovych fotiek a videí. Dnes je sobota a z nejakého dôvodu nepremáva žiadna lanovka a ani jedna chata na Aiguilles Rouges nie je otvorená, takže je tu takmer ľudoprázdno.  Slnko páli, teplota stúpa, a my si to valíme cez Col Cornu na Col Fouet. Terén aj výška (cca 2400 mnm) tejto strany údolia Chamonix je veľmi podobná Vysokým Tatrám, akurát výhľady na masív Blancu nám doma chýbajú. Poetickosť tohto momentu narúša len fakt že nám došla voda, nuž do jej zbytkov rozmiešavam sneh čo sa ešte neroztopil. Cez kvetinovú chatu Flegere zbiehame do kempu a tesne vyhrávame boj s upratovacím šialencom o sprchy. Vyšlo to na 23km/1700m

Deň 4) Na dnes máme naplánovanú ďaľšiu túru (nečakane sme sa inšpirovali Kilianovým videom Le Tour – Du Tour) na Aiguille du Tour (3500mnm). V sprievodcovi sa píše, že to je na 2 dni, no my by sme boli radi do večera späť. Vyrážame 6.40 z Le Tour hore po zjazdovke a následne po rozprávkových lúkach smerom na chatu Albert 1er. Počasie je dokonalé, pred nami sa rozprestiera ľadovec du Tour, a z neho trčia jednotlivé skalné veže. Chodník nás vedie pomedzi trhliny a potom strmým žlabom kolmo hore na Plateau du Trient, odkiaľ sa zozadu dostaneme pod náš cieľ. Oproti nám ide rodinka s deťmi a ja mám pocit že táto túra nás nemá čím prekvapiť. Záverečných 150 metrov však vedie kolmou skalnou stenou a rozmýšlam ako tadeto tie 6 ročné deti šli dole. Chodník sa stratil, a my tiež. Pár krát sa musíme vrátiť a skúsiť to iným smerom. Zozadu nás dobehol Salomon srandista v teniskách bez mačiek čo to evidentne celé bežal. Naše klesnuté ego pohladilo, že aj on na týchto skalách blúdil rovnako ako my.  Na vrchol sme sa vydriapali viac menej súčasne o 12.20, akurát že on po hrebeni preskákal ešte na ďaľšiu vežičku kým my sme pojedli zásoby z domova. Cesta dole po skalách bola samé dobrodružstvo a vydýchli sme si až keď sme sa dostali na ľadovec. V strmom ľadovom žlabe nás dostihol Salomon chlapec a vo svojich teniskách ho zlyžoval dole, kým my sme prešli prvých 20 metrov. No náladu nám to pokaziť nemohlo, lebo svojím spôsobom táto túra bola ešte krajšia ako tá na Blanc. Zostup obligátne už trocha otupný, no pri aute sme boli 17.40 a v kempe ešte po svetle. Upratovací šialenec leštil jedálenský stôl, takže cestoviny sme varili na karimatke. V tento deň 27km/2200m

Deň 5) Vždy keď sem ideme hľadíme na priehradný múr nad dedinou Vallorcine s tým, že raz sa tam pôjdeme pozrieť. Počasie sa pokazilo, oblaky všade, a my trocha s nechuťou obúvame tenisky pri priehrade Emosson a vydávame sa smerom na Col de la Terrasse. Strmý žlab nás vedie stále hore až sa ocitáme nad oblakmi a slnko do nás vlieva čistú energiu. More sky, less clouds. Fotíme fotky ako do bežeckého časopisu a s rozbitými nohami zbiehame k autu. Zasa niečo iné, nové, krásne. V kempe upratovací šialenec zabudol dať zákaz vstupu do spŕch a tak ho v nestráženej chvíli zákerne obchádzame.  Dnes to bolo len 10km/800m, stým že všetko sme nastúpali na prvých 5tich km.

Záverom, každý jeden deň sme si užili úplne a  naplno. Otočiť vrchol Blancu za jeden deň ma vždy lákalo, no spoznať nové miesta v tomto kraji má omnoho väčšiu hodnotu. Vidím to tak že nabudúce oželieme aj samotný Blanc a budeme sa túlať v okolí veď možností je tu nekonečne veľa.

Martin Markech