Lomnický štít: Hokejka 1964

Čas mení všetko brutálne rýchlo: dnes by sme išli moderným SUV autom do Lomnice, vyšli kabínkou na vrchol, zbehli feratkou pod stenu, s moderným výstrojom a ľahkými ruksakmi, a o dve hodiny by sme už pili pivo na hornej stanici. Samozrejme nie sami, lebo by liezlo naraz aj päť dvojíc.

Za našich čias sme poznali príchod pod stenu len Jordánkou alebo od Filmárskeho žľabu, krížom do Téryho kuloáru. Boli sme x-krát na Térynke, dívali sme sa tým smerom, ale Vlado nikdy nenavrhol ísť to liezť. Mám dojem, že mal tiež plné gate. Mňa tam neťahalo vôbec nič, už ten prístup ma odrádzal. Prišiel ale čas to zdolať. V rámci tréningu na plánovane ťažké kopce tam teda ideme.

Moja milovaná mašina Norton 500 ide zase raz do služby – ale skoro skončila ako šrot. Zavčasu ráno beriem na Hornej ulici Vlada na zadné sedadlo, má ruksak na chrbte a môj je na nádrži. Cestu cez Donovaly poznáme ako vlastnú dlaň, tak plný plyn. Smerom dole do Korytnice leží na asfalte ježko, prejdem ho a dostanem sa do šmyku – už vidím, ako sa gúľame dole strmou lúkou a z mašiny ostane len šrot. Vychytávam to v poslednom momente, na kraji, už na piesku. Pocit ten istý, ako keď vyletíš zo steny: „Čo bude?“ Prežili sme. Ako obyčajne, odstavili sme mašinu na Bilíčke a ideme ďalej na Zamku, tam budeme nocovať. Je tam príjemne ako niekde u kamaráta na privátnej chatičke.

Zavčas rána sa nám ani veľmi nechce ísť von, ale vidíme, že bude pekne, tak sa premôžeme. Po raňajkách (niekedy sa stávajú aj zázraky – aj Vlado jedol) sa pomaly vyberáme po chodníku až pod Filmársky žľab, pred Veľkým Hangom. Tu doľava popod kosodrevinu exponovaným úzkym trávnikom do rokliny a popod vodopád, veľmi dlhým trávnatým pásom, popod Lomnickú kopu až do Téryho kuloáru. Celé je to asi dvojka, ale s ťažkým ruksakom a po trávach a šutroch som sa vybál viacej ako pri lezení. Bol som z toho unavený. Keby som to bol vedel, mohli sme sem už včera zájsť, ušporiť si nocľah a tu bivakovať.

Ideme kuloárom hore, je to divný pohľad na skalu: vyzerá to tak, akoby tu bol pás dolomitu zabudovaný do granitu – svetlý pás celou stenou. Je to tu také „uzavreté“, mám dojem, že ideme liezť vo veľkej izbe.

Tu sa musíme najesť a napiť, jednu túru máme už za sebou. Náš výstroj bol vtedy ťažký, dve laná jedenástky, ťažké železné skoby rôznej hrúbky a dĺžky, železné karabíny, rôzne sľučky a privátne vyrobené drevené kliny rôznej hrúbky do špár, a rebríky. Ja som mal ešte aj majzlík na vybitie dier pre expanzívne železné nity, tiež vyrobené privátne. Lezečky boli neznáme, liezli sme vo vibramkách z Horskej služby.

Kukáme sa hore, je to pekné, vzdušné, ale vyzerá to na pekné športové lezenie, uvidíme... Je jedno kto ide dopredu – prvé dĺžky sú síce exponované, ale žiadne technické problémy. Máme pred sebou asi 300m krásnej bielej žuly, možno tu mať dobrú náladu, pokiaľ nezačne liať – potom by som sa nesmial.

Tak sme to rýchlo vytiahli až po traverz, sem vyjde vlastne každý priemerný lezec. Som tam náhodou prvý a keď si ten traverz pozriem, vravím: „Vlado, to je pre teba, ty si to vymyslel, ja chcem prísť domov zdravý.“ Vôbec ma to tam neťahalo ako prvého. Samozrejme, dneska je tam všade plno skôb, Vlado sám tam neskôr cementoval pevné štandy. Ale vtedy boli skoby vzácne, každý si svoju vybil zase von. Tak s pomocou môjho majstra som sa vyšvindľoval až pod Hokejku. Nakoniec sa Vlado nemusel obetovať, videl som, akú mu to robí radosť. Teraz som musel ja ísť do roboty, previsy s rebríkmi a klincovačky som mal ja na starosti. Vlado bol čistý, klasický lezec a nerobil to rád, ja som musel robiť pomocného robotníka. Tu mi urobili moje kliny z bukového dreva veľmi dobrú službu (tie som použil aj v stene Rozsutca pri prvovýstupe). Sú tu široké trhliny a s pomocou klinov tu môžem dobre rebríkovať. Potom lievik a sme hore. Cez zábradlie na terasu a sme tak blízko pri pive, ako včera na chate. Ja by som to isto nevyliezol, ale ako druhý, s dobrým lezcom, to bol špás.

Vlado pri pive spomína niečo, že zbehnúť do sedla a dole žľabom na cestu k Zamke. Ale ja ho nepočúvam, lebo po dvoch pivách som už rozhodnutý ísť dole lanovkou na Skalnaté a po magistrále zbehnúť na Bilíčku. Vlado nemal nič proti tomu, tak sme si dali ešte jedno a kukali na hodinky. Od Zamky až hore sme potrebovali  sedem a pol hodiny, s čím Vlado vôbec nebol spokojný. Išli sme ako slimáci. Vravím „Vladko, nabudúce to pôjdeš za polovičný čas, ale bezo mňa“. Ja ako lyžiar som bol hrdý na každý kopec, na ktorý som za ním vyšiel. Jedno ako.

Cestou domov som sa stále kukal na cestu, či tam zas neleží nejaký ježko. Predtým som sa už raz strepal s mojou ženou Pirou na vazelíne, skončili sme v mäkkom poli. Našťastie.

Jano Banko (Mníchov), spomienky