Ferratou na Vtáčnik

Prvotným cieľom je využiť pekný letný víkend a opäť raz zabivakovať niekde v horách. Destinácia je jasná už od začiatku, len výstupovú trasu dolaďujeme až na poslednú chvíľu. A to doslova - ráno vo vlaku v deň odchodu. Môj plán vyraziť z Handlovej klasicky po červenej je zmietnutý zo stola hneď po mojej poznámke, že na Veľký Grič údajne vedie "ferrata". Nevadí, že ani jeden z nás si nástup k nej poriadne nenaštudoval na nete a nemáme so sebou ani len mapu, sme predsa dostatočne flexibilní a máme celý deň pred sebou. A tak zahajujeme "pátranie" už v Handlovej.

Pár údajov sa mi v hlave mieša z článkov, ktoré som dávnejšie čítala o prístupe k reťaziam. Všetky mali spoločné len to, že ich autori to zobrali každý inou cestou a každý pri tom blúdil. Nám sa ako najjednoduchší zdá nástup z námestia v Handlovej po červenej k nemocnici, podlezieme železničnú trať a za ňou odbočíme zo značky smerom doľava. Prejdeme popri Bani Handlová, kde sa cesta znovu rozdvojuje a opäť berieme ľavý variant. Odtiaľto sa asfaltka hadí popri skládke, cez lúky, Veľký Grič máme stále pred sebou. V jednom mieste sa doľava odpája nenápadná panelka - tu treba odbočiť! Tá vás potom dovedie na veľkú lúku, odkiaľ údajne už všetky chodníčky vedú pod lezecké skaly. My však odbočku ignorantsky prejdeme a šliapeme asfaltkou až k triedičke odpadov. Už sa nám nechce vracať a tak začíname prudko improvizovať. Skúšame to najprv lesnou cestou, ale keď sa táto otočí opačným smerom, vhupneme len tak naverímboha do lesa. Snažíme sa držať smer, predieranie nemá konca-kraja, všade húštiny, žihľava, komáre a kliešte. Hlavne tie posledne menované božie stvorenia nám neskutočne pijú krv. Každých pár metrov ich zo seba striasame alebo vyťahujeme desiatky. Napriek všetkým útrapám však nakoniec natrafíme na náznak chodníka, ktorý je čoraz zreteľnejší a postupne objavujeme aj biele šípky na stromoch. Tie nás už pekne navedú cez skalné more strmým stúpaním opäť do lesa. Aj tu sa chodník niekoľkokrát vetví kvôli prístupu k lezeckým cestám. Treba sa však držať vpravo a popri skalách, obsypaných názvami a obtiažnosťami sa dostávame konečne k hľadaným reťaziam.

Nejde o typickú ferratu, je to len zaistená trasa slúžiaca hlavne k zostupu lezcov po zdolaní niektorej z lezeckých ciest. Vedie popod veže Baštového múru až do Vetrového sedla. Terén tvorí väčšinou skala hojne zarastená trávami. V spolupráci so slušným sklonom je zaistenie reťazou viac než vítané (nie však nevyhnutné). Oceľová reťaz je natiahnutá po celej dĺžke, v jednom mieste sa dokonca rozdvojuje, avšak pravá vetva končí hneď za rohom. Tá druhá nás vyvedie do sedla, kde na skalnom výčnelku nachádzame aj vrcholovú knihu. Ďalej je chodník viac-menej intuitívny, ponad skalné veže sa dostávame opäť do lesa a strmým stúpaním na samotný vrchol Veľkého Griča.

Výhľady z "ferraty" aj z Griča sú len do Handlovskej kotliny, ďalej by sme kvôli silnému oparu aj tak nedovideli. Dávame obednú prestávku a mierne optimalizujeme bivakový plán. Namiesto Rúbaného vrchu to zapichneme už na Vtáčniku. Tým pádom nastáva veget. Chodník sa hadí lesom bez výraznejšieho stúpania či klesania, bez výhľadov, stále po zvážnici. Celkovú nezáživnosť spestrí len vysielač na Jarabej skale a výdatný prameň Kanie studne. V letnej horúčave máme sto chutí vyváľať sa tam celí. Na Vtáčnik dorážame relatívne skoro, ale ďalej sa nám fakt nechce. Zabíjame čas povaľovaním sa po skalách, fotením, maškrtením (nie, nikto ma neškrtil!), postupne vyprevádzame posledných turistov, až nakoniec ostávame sami. Ustelieme si, trochu hygieny tiež nezaškodí, obliekame negližé a až do zotmenia sledujeme skon ďalšieho dňa. Takúto romantiku môžem :o)

Ráno sa budím už pri prvých náznakoch svetla. Beriem foťák, možno cez tie mraky niečo preblysne. Slnko sa derie kdesi spoza Kriváňa (správne, vidieť až do Tatier!), ale ukáže sa len na krátko. Aj kopce sa pomaly zahaľujú do oblakov. Tak teda balíme bejvák a ideme ďalej. Na Kláštorskej skale stretávame ďalších dvoch dobrodruhov, ktorí tu spali. Trochu popoliezame po skalách a pri prvých dažďových kvapkách prášime preč. Už zo zimného prechodu viem, že po Rúbaný vrch je to dosť nezáživné a monotónne pochodovanie lesom. Našťastie aj dážď len postrašil a cesta ubieha rýchlo. Z Rúbaného vrchu bočíme na žltú. Ešte to nepoznáme, ale podľa mapy má trasa pekný skalný potenciál s vyhliadkovými bodmi. Predpoklad nesklamal a už čoskoro sa začínajú v lese objavovať roztrúsené skaliská. Čerešničkou na torte je Buchlov, kde sa dá po rebríkoch a za pomoci 4x4 vydriapať až na samý skalný vrchol. Hore na nás čaká klasický dvojkríž a kruhový výhľad. Ani ďalšie scenérie na trase nezaostávajú atraktivitou. Cestou dole si doprajeme krátku zachádzku k chránenému jaseňu pod Buchlovom. Jeho obvod 634cm, výška 30m a vek 250 rokov hovoria za všetko. Smerom k Žarnovu vedie chodník stále lesom, no vždy je čo obzerať - skalné galérie, fotogenický bukový les, tráva vlniaca sa vo vetre... Veď to! Tá tráva! Chuť váľať sa v nej ma rýchlo opúšťa. Je opäť plná kliešťov. Za pár okamihov ma prechádza aj chuť na fotenie, nikde už radšej nezastavujeme, len podchvíľou zo seba striasame otravné zvieratká. Vyzerá to skôr ako panický útek z lesa, než pohodová túra. V sedle pod Žarnovom máme sto chutí na vrchol sa vykašlať. Našťastie ten kúsok morálky nám ešte ostal. Spod dvojkríža na Žarnove je dobrý výhľad na Hornú Nitru a začiatkom leta to tu celkom pekne kvitne. Oplatí sa zájsť.

Do civilizácie prichádzame po asfaltke cez Ďurišove Štále. V Oslanoch dávame pivo, mojito a chipsy, vytriasame posledné kliešte a rekapitulujeme. Nabudúce Vtáčnik jedine v zime alebo na jeseň a s repelentom! 

Jana Jaraba