Dolomity 2009 - ferraty a MTB

                   1.10.2009 sme s Mirom zakapčali smer Dolomity. Počasie na 3 dni sa ukazovalo v Cortine a okolí dobré. Tak sme miesili so šalter pákou. Slnečná cesta ubehla dobre. V Lienzi bol najlacnejší benzín, tak sme neváhali a dali plnú. Tankovali sme za 1,008 euro/liter. Pred 20 h sme stáli pred vstupom na cestu pod Tre Cime a uvažovali čo včul a kde prenocovať. Nakoniec sme sa presunuli pod Misurinu do údolia Rio val Fónda, kde už parkovali bratia Moraváci a to bolo znamenie, že sme na správnom mieste. Ranný pohľad na Monte Cristalo nás v tom uistil.

2.10.2009 sme sa autom presunuli na Misurinu, kde sme odparkovali a nahodili bajky. Po asfaltke sme vyrazili smer chata Auronzo. Ostrý ranný vzduch asi 10 ºC nás dokonale prebral. Stuhnuté svaly sme rozhýbali na 16 stupňovom štajfáku. Po krátkom oddychu pri chate Auronzo sme vyrazli ďalej do sedla a na chatu Locatelli, kde sa nám otvoril nádherný výhľad na celý masív Tree Cime. Po malom obede sme pofotili a vrátili sme sa na Auronzo, kde na chodníku už hustla premávka turistov smerujúcich do sedla.

3.10.2009. Tretie ráno vyrážame na Ospitale, odkiaľ sa vydávame na feratu Ivan Dibona na Monte Cristalo. Úvodný 2 hodinový štajfák pod stenu ukázal hneď koľko bije. V samotnej skupine Monte Cristala to bolo po úbočí a chrbáte nekonečne dlhé. Počasie prialo, tak sme poslušne šlapali.

Po dosiahnutí vrcholu Cresta Bianca 2932 m sme sa rozhodli zostúpiť zimnou cestou Graa de Stounes k chate Són Forcia, na ktorej dvaja dôchodcovia bufetili a opaľovali sa. Nižšie pri stanici sedačky sme dočapovali vody z Rú Bosco a tiahli údolím na Ospitale. Pri aute na slniečku sme hodili bufet a povečerali. Nasledoval návrat do našeho základného tábora na noc.

4.10.2009. Ráno sa presúvame do Cortiny zohnať chlieb a pozrieť počasie na ďalšie dni. Volíme biky a vybrali sme sa do oblasti Fanes. Východiskom je parkovisko pod chatou Ra Stua. Stúpanie je tiahle a ako vždy v Dolomitoch aj riadne prudké. Rozcvička na úvod jak oči. No kopce okolo stoja za to. Všetci bajkeri však idú opačným smerom, ale to nás samozrejme nerozhodí a kapčáme to ďalej. Rifugio Grand Fanes je zatvorená, tak miešame ďalej k Lago de Limo, kde sa nám otvoril pohľad do údolia a na chatu Fanes a Lavarela. Chata bola otvorená a plná bajkerov. Po bufete a fotení nás čaká 6 km zjazd dolinou k chate Pederü, kde všetci bajkeri nechali autá osedlami svoje 2 kolesové tátoše. 500 m, ktoré strácame zanechajú stopy na naších brzdových kotúčoch, ktoré sa pekne rozžeravili do peknej tmavej farby. Nasleduje ako ináč, prudká betonová cesta s kamením v stene Val Dal Se a zdá sa, že stúpa priamo do neba. Odhadujem tak sklon 40 stupňov. Nohy horia a odmietajú šlapať, bajk sa neustále snaží vzoprieť a stavať na zadné, tak nasleduje klasické tlačenie. Prichádzame na náhornú plošinu k chate Fodara, kde neveríme vlastným očiam: čistinka s rostrúsenými malými chatkami, pohoda, zelená trávička, pipka s tečúcou pitnou vodou... čo si už unavený bajker môže želať. Čaká nás ešte 100 m výškových na chatu Sénes a nové výhľady do doliny. Uvedené kopce mi pripomínajú Belánky a dolinu Zeleného plesa.

Chata Sénes je na počudovanie otvorená a obklopuje ju krásna kosodrevina s vysokohorskými borovicami a červeným smrekom. Teraz už nasleduje iba klesanie: šotolinový zjazd k chate Ra Stua. Miestami trialové úseky, kde sa ma snaží predbehnúť môj batôžtek a bajk sa ma neustále chystá prehodiť cez predné koleso. Keď si človek neustráži rýchlosť, ihneď ide hore fujarou. Brzdové došťičky tiež dostávajú zabrať a rozpaľujú kotúč do čierna. K autu už pokračujeme od chaty len po asfaltke, ktorá má neskutočný sklon a ostré vracačky. Nádherná túra je za nami a určite ju odporúčam všetkým bajkerom. Ako povedal klasik: dolomity sú raj bajkerov, ale treba si to odmakať.

5.10.2009. Opustili sme naše bivakovacie miestečko a presunuli sme sa pod Tofanu de Roses, odkiaľ budeme skoro ráno vyrážať na ferratu Lipella. To sme však netušili, že v noci si spánku veľmi neužijeme. Celou dolinou sa neustále ozývalo ručanie jeleňov. Raz z prava, inokedy z ľava. V stane sa v tichu zdalo, že každú chvíľu nám jeleň parohmi rozpáre stan. Ráno sa snažíme vyraziť čím skôr a podarí sa to o 6.30 h za ranného svitania. Nástup na feratu poznáme už z minulého roku, kedy sme ju však nedokončili. Spoznávame tunel, ktorý vedie prvých 150 výškových metrov v stene.

Zo sedla trochu traverzujeme a ferata pokračuje striedavo stienkou a traverzom. Na Tredite sa rozhodujeme vpravo, veď počasie drží a dobrý máme aj medzičas. A určite sme neoľutovali: vrcholová stena je z hľadiska feraty najnáročnejšia a vedie dosť do kopca. To že sa už nachádzame vo výške 3000 m naznačuje aj ľad, ktorý miestami sťažuje postup. Na vrcholovom hrebienku konečne zazrieme prvé slnečné lúče. Nasleduje zostup údolím Tofán na chatu Dibona.

6.10.2009. Posledný deň sa na bajkoch vyberáme do oblasti Cinque Torri. Na chatu vedie asfaltka, ktorú od chaty vystrieda šotolina. Sem tam je taký sklon cesty, že nás núti zosadnúť z bajku a pekne ho tlačiť. Otvára sa nám však výhľad na včera zdolanú Toffanu a nádherné sú aj veže v doline. Cez chatu Averau sa prehupneme cez hrebeň a zjazdujeme do susednej doliny, kde sa napájame na asfaltku vedúcu do sedla Passo Giau. Výhľadmi zo sedla sme zaskočený, proste nádhera. Oddychujeme, fotíme, jeme posledné zásoby traťoviek. Zjazdujeme už len do doliny smerom na Cortinu, ale pred Pocolom odbočujeme do ľava a traverzom sa dostávame k zaparkovanému autu. Vzhľadom na celkovú únavu sa rozhodujeme zbaliť, najesť a vyraziť domov.

Dolomitskú dovolenku absolvovali: Fero Kuľa (frantisekkula@gmail.com) a Miro Novák (inlinemiro@gmail.com). Všetkým zájemcom Dolomity odporúčam a prajem podobné veľkolepé zážitky.

František Kuľa.