Mont Blanc po taliansky

Strecha Európy, najvyšší alpský vrchol Mont Blanc (4810 m.n.m.) je v hľadáčiku horolezcov, zdatných turistov, dobrodruhov, ľudí posúvajúcich svoje hranice. Pre nás s Ivkou bol výstup na Mont Blanc logickým vyustením našich spoločných aktivít v horách.

Plánovať takýto výstup treba aspoň mesiac dopredu, aby sa dalo zabezpečiť ubytovanie. Najjednoduchšia sa nám javila možnosť si v pohodlí domova zarezervovať nocľah na chate Goutier. No internetový rezervačný formulár už v júni hlásil posledný júlový týždeň ako plne obsadený. A tu sa začína náš príbeh.

V nedeľu ráno nakoniec len vo dvojici vyrážame s vidinou dobrej predpovede. Plán je aklimatizačne spať na Furkapasse, čo sa nám v minulosti už osvedčilo. Za tmy a mrholenia prichádzame na Oberalppass, kde pre dnešok končíme. Do sedla Furka prichádzame až na druhý deň ráno a zanedlho sme vo Wallise – najalpskejšom kantóne vo Švajčiarsku, míňame Sion a v Martigny odbáčame na Col du Grand St. Bernard. Cez tunel (25€) sa dostávame do Talianska a do Aosty, odkiaľ odbáčame do Valsavarenche. Na konci cesty sa nachádza dedinka Pont a odtiaľ vyrážame na náš prvý spoločný (aklimatizačný) 4000m-kopec.

Chodník na chatu Vittorio Emanuelle vedie od začiatku prudko serpentínami do kopca. Pásmo ihličnatého lesa strieda chodník lúkami a pastvinami a pribúdajú výhľady na okolité kopce s ľadovcami. Za 1,45 h sme na chate a úvodnú etapu máme za sebou. Chata sa plní a zajtra väčšina nocľažníkov vyráža za rovnakým cieľom – Grand Paradiso (4064 m. n. m.). Rovnako sa volá aj najstarší taliansky národný park a je tu skutočne čo chrániť a obdivovať. Ale naspäť k výstupu. Samozrejme, za tmy a len pri svetle čeloviek vyrážame ako väčšina niečo po 5,00. Vrchol nie je od chaty vidieť a treba hneď za chatou odbočiť prudko doľava. Všade sú však mužíci, takže s orientáciou nie je problém. Za svitania sa naväzujeme a začíname stúpať kompaktným ľadovcom. Až okolo 3500 m. n. m. sa objavujú nejaké trhliny, v mieste kde sa spájajú výstupové trasy na tento najvyšší vrchol ležiaci celý len v Taliansku. Približujeme sa k záverečnému skalnému hrebeňu. Pribúdajú hmly okolo vrcholu, no my sa sústreďujeme na prekonanie okrajovej trhliny.

Tá je ale ešte na konci júla prikrytá dostatočným množstvom snehu a na jej prekonanie stačí urobiť len jeden dlhší krok. To by sme mali a prichádza finále. Exponovaný skalný hrebienok. Premávka tu hustne a treba byť zdravo drzý a pretlačiť sa medzi skupinky s vodcami. Kľúčové miesto (II UIAA) je výborne zaistené a pri vrcholovej madonne rovnako čaká nit. Takže lano sa oplatilo zobrať.

Na chvíľu sa hmla rozplynie, urobíme zopár fotiek a vraciame sa naspäť na chatu. Sneh stihol povoliť a mení sa na mokrú kašu. Občerstvenie na chate padne vhod, nezdržujeme sa však dlho. Chceme ešte zísť k autu a presunúť sa do Courmayeru. Ubytujeme sa (postavíme stan) v campe vo Val Veny a ideme sa prejsť útulnym mestečkom. Pizza, zmrzlina a zástavka pri dome vodcov. Predpoveď na najbližšie dva dni fajn. Len pozajtra (summit day) má trochu fučať.

Áno, mysleli ste si správne. Na Mont Blanc vyrážame z talianskej strany. Via normale italiana, alebo aj pápežská cesta, je variantou k preplneným francúzskym normálkam. Zabudnite však na lanovky, vláčiky a pod. Treba si to všetko poctivo odšlapať. Odmenou je však divoká príroda, úžasne výhľady a pocit, že ste v obrovských horách. Takže prvou zástavkou z Val Veny je jazero Combal.

Odtiaľ vedie dobre značený chodník krátko lesom, no po chvíli sa vyšvihneme na hrebienok, ktorý nás dovedie na dno obrovského Glacier du Dome. Ľadovec to je obrovský a niekde na jeho konci by mala byť Rifugio Gonella - náš dnešný cieľ. Šlapeme dobré 3 h kým sa vymotáme z obrovského suťoviska a dostaneme sa na snehové pole pod záverečným výšvihom. Prejdeme kúsok po ľadovci a zabočíme doprava na skalný hrebienok. Ako bonus za namáhavý výstup nás na záver čaká zaujímavá ferrata Pomocou hrubých konopných lán, reťazí a kramlí prichádzame na chatu. Nie sme tu ani pol hodinu, keď sa ozve hrmot a zanedlho prichádza búrka. Sme však v teple a v pohodlí zrekonštruovanej a útulnej chaty. Rifugio Gonella (3080 m. n. m.) má kapacitu asi 50 postelí a v núdzi funguje samostatná miestnosť. Okrem nás tu je asi 25 ľudí, čo je v porovnaní s francúzskymi chatami veľmi prijateľný počet.

Zahlásime sa na recepcii a ideme si ešte pred večerou ľahnúť pospať. Treba, lebo tabuľka hlási, že raňajky sa podávajú o polnoci. Takže po večeri znovu chytro do postele a ráno naozaj sme už o jednej za svetla čeloviek na ceste. Je fajn, že je tma - aspoň nevidíme obrovské trhliny. Večer som si nevedel ani len predstaviť, ako sa cez ne prebijeme. Ráno teda len sledujeme skupinky pred nami a snehovým chodníčkom naberáme výšku.

Výhodou veľkých trhlín je, že ich vidíte z veľkej diaľky a na ich prekonanie sa dá pripraviť. Miestom, kde daný druh nebezpečia končí, je Col du Aguilles Grisses, tu sa dostávame na hrebeň. Ten je na začiatku skalný a ľahko exponovaný, no od výšky 4000 m. n. m. a prekonaní vrcholu Piton des Italiens je čisto len snehový. Najprv užší, no s pribúdajúcimi výškovými metrami sa rozširuje, až sa dostaneme na plató pod Refuge Vallot. Tu sa napájame na francúzsku normálku.

Začína svitať a my sa v strede leta drkoceme od zima a aj od únavy. Dosť vyčerpaní dorazíme na Vallotku, kde sa v plechovej búde tlačíme s ostatnymi výletníkmi.

Osobne mi prestávka padne vhod. Čaj, energy gél a zohriatie sa dodajú energiu. A tak zhruba po polhodine vyrážame na záverečnú časť výstupu. Míňame družstvá po 6 ľudí na lane so pseudovodcami. Výšku už je cítiť a tak robíme častejšie prestávky. Hrebeň je vychodený od mačiek a nie je miesto, kde by sa nedalo vyhnúť zostupujúcim skupinám. O 8,30 dorazíme do výšky 4810 m. n. m. V Alpách sa už vyššie nedá. Výhľady sú skvelé na všetky strany.

Vidíme Aiguille du Midi, hľadíme na 4000m-kopce do Švajčiarska a aj na taliansku stranu, odkiaľ sme včera vyrazili. Stálo to za to. Pri provízornom kríži a nápise Mont Blanc v eurobale sa fotíme a vyrážame na zostup. Je príjemne teplo, skoro vôbec nefúka. Až pri zostupe ma začne trochu hlava bolieť, ale nič strašné. Klesáme k chate Vallot a ostáva posledný krátky výšlap na Dome du Goutier. Odtiaľ už len dole k rovnomennej chate. Nezastavujeme sa tu na dlho, doplníme tekutiny, prejdeme k pôvodnej chate a odtiaľ už len k chate Tete Rousse.

Už len znamená však nepríjemný zostup skalným hrebienkom povedľa Grand Culoiru. Je pred víkendom a oproti nám idú davy ľudí s vodcami. Chodník je zaistený reťazami a vyčistený od voľných kameňov. Posledný úsek s objektívnym nebezpečenstvom je prechod cez spomínaný kuloár. Prebehneme bez ujmy a za chvíľu sme pri stanovom mestečku pri Tete Rousse. Pre dnešok ešte stále nekončíme a po krátkej pauze ideme dole k vláčiku Nid d´Aigle.

A tam začína naša dokonalá logistika. Vláčikom a lanovkou do Les Houches. Odtiaľ kyvadlovou dopravou do Chamonix. 18,00 stíhame posledný autobus do Courmayeru. Zápcha pred Mont Blanc tunelom trochu nabúra naše plány. Zmeškali sme posledný autobus do kempu, no podarí sa nám po chvíli stopnúť párik Angličanov, ktorí bývajú na tom istom mieste vo Val Veny. Slnko pomaly zapadá a my máme za sebou najdlhší deň v našom živote. Určite jeden z najkrajších.

Lukáš Stanzel