Úraz na Kežmarskom štíte (1959)

18.11.2013
uraz-na-kezmarskom-stite-1959-

Víťazstvá a porážky sú ako dve sestry, v živote zažije človek obe. Z víťazstiev sa tešíme, sú pre nás nutné, aby sme si udržali dobrú morálku a neupadali do depresií. Porážky nenávidíme, vyhýbame sa im. Ale aj porážky sú v živote nutné. Naučia nás pokore, ale prinútia nás aj mobilizovať všetky naše sily, hlavne psychické, aby sme ich prekonali. Bez porážok človek často ani nevie, čo v ňom väzí, lebo nemá príležitosť ukázať svoje skryté, vnútorné kvality.

 

Ležím na nemocničnej posteli v Poprade. Je prvý september. Nado mnou stojí moja drahá mamička a plače. Otec stojí za ňou, v pozadí, a drží sa. Ale v jeho očiach vidím hlboké dojatie a smútok. Hlavu mám zabalenú v bielych obväzoch, trčí mi z nich len nos. Aj otvor pre ústa je tu. Ale žijem. Pokúšam sa zrovnať si v hlave, čo sa mi vlastne prihodilo. Na analýzu však ešte nemám čas ani chuť. Viem len to, že som mal obrovské, neopísateľné šťastie. Šťastie, aké môžu mať ľudia maximálne raz počas ich života.

 

Ráno 31. augusta svitol môj osudný deň. Dva týždne po mojich dvadsiatych narodeninách. Mohol to byť môj posledný deň na tejto zemi. Rozhodli sme sa pre výstup južnou stenou Kežmarského štítu. Bolo krásne. Lezenie prebehlo hladko, bez problémov. Nakoniec stojíme na vrchole. S mojim priateľom z Popradu Rudom Gedeonom (neskôr docentom germanistiky na Univerzite Komenského v Bratislave). Medzitým nás zahalila hustá hmla. Bola z nej cítiť jeseň, bola zima a vo vzduchu začali poletovať prvé snehové vločky.

 

Zrazu, z ničoho nič sa ocitám vo vzduchu, zdá sa mi, že letím ako vták. Pred prvým nárazom na skaly vidím obrátený svet, hrebeň sa týči nado mnou, ja letím dole hlavou do hlbiny. Všetko okolo mňa sa točí. Každý kto taký pád nezažil si myslí, že obeť je vystavená neľudským bolestiam. Nie to však tak. Milosrdná príroda má našťastie v tomto prípade „vypínač“, ktorý nešťastníkovi (v tomto prípade mne) ušetrí akékoľvek útrapy. Ide o prvý náraz, styk so skalou. Po ňom je človek alebo „prdlý“, alebo v bezvedomí. Ja som v tomto prípade nebol výnimkou. Padal som ako do perín. Necítil som nič, žiaden náraz, žiadnu bolesť. Nevydal som zo seba ani hlásku. Život neprebiehal pred mojimi očami ako film. Nelúčil som sa s ním, len som bol prekvapený, čo sa deje. Pád sa náhodou prerušil na malej sutinovej plošinke, pod ňou sa stena strmo lámala. Akoby som sa zastavil pred široko otvorenou bránou nebeskou, pred začiatkom večnosti, v ktorú ja ako ateista neverím. Akoby všemohúci boh hôr držal nado mnou svoju ochrannú ruku. Moja hlava neregistrovala veci jasne, bol som ako opilec, ktorý sa na niekoľko sekúnd zobudil zo svojho delíria.
 
Naraz vidím Ruda, je sklonený nado mnou. Prekvapený sa ho pýtam, čo sa deje, kde sa nachádzam. Stratil som pamäť. Neviem, že som na vrchole Kežmaráku v nezávideniahodnej situácii. Od neho sa dozvedám, že som prežil dlhý pád. Letel som skalnatým žľabom, prerušeným niekoľkými prahmi. Spoločne konštatujeme neradostné dôsledky pádu. Všade je plno krvi. Pokúsim sa vstať, čo sa mi nepodarí. Vidím, že moja stehenná kosť je čudne ohnutá, akoby som mal nové koleno. Je zlomená. Na hlave mám veľkú tržnú ranu. Nos je rozbitý a dá sa povedať, že som si dobre natrhol držku. Nemáme nič, čím by som mohol byť ošetrený.
 

Pre mňa začína proces „prirodzeného výberu“: ak na to máš, prežiješ, ak si slabý, si stratený, chcípneš. Rudo chce ostať pri mne a volať o pomoc. Viem ale, že naše volanie tu, v hmle a ďaleko od ľudí, nik nezačuje. Ak tu s Rudom na vrchole „stvrdneme“, môže to byť pre mňa osudné. Moje vonkajšie zranenia sú viditeľné, o vnútorných nemám ani poňatia. Žiadam Ruda, aby ma tu nechal samého a okamžite zbehol na Skalnatú chatu privolať pomoc. Rudo ma v strese ani nezabezpečí lanom a mizne v hmle. Ostávam sám ako opustená sirota.
 
Pre mňa začína dlhé čakanie. Krv steká z otvorenej rany na hlave cez čelo a nos, kvapká mi na vetrovku. Trasiem sa ako osika. Snažím sa tomu zamedziť, čo sa mi na začiatku aj ako-tak darí. Našťastie necítim žiadnu bolesť. Moje hodinky sú rozbité, neviem ako beží čas. Rýchlo sa zotmí. Pripravujem sa na bivak, nedostatočne oblečený a s vyhliadkou na mrazivú, možno aj poslednú noc. Nesmiem zaspať, nesmiem si ľahnúť, sedím na suti a čakám na zázrak. Musím bojovať. „Morál“ ma neopúšťa.
 
Noc je tmavá, mrazivá a nekonečná. Zrazu počujem hlasy ako z iného sveta, zbadám podo mnou svetlá. Určite Horská služba. Hľadajú ma. Mám ešte dosť síl a krikom hlásim moju polohu. Zakrátko je záchranná skupina pri mne. Je asi 22 hodín. S takým rýchlym zásahom som nerátal. Dostávam teplý čaj, zabalia ma do prikrývky a položia na nosidlá. Môj vnútorný boj o prežitie sa skončil. Teraz sa o mňa starajú iní.
 

Zostup s nosidlami z Kežmaráku cez Huncovské sedlo do Skalnatej doliny nie je jednoduchý. Záchrancovia sa musia po piatich minútach striedať, táto namáhavá práca sa nedá dlhšie vykonávať. Podo mnou a vedľa mňa svištia padajúce kamene. Záchrancovia sa starostlivo pýtajú, či nemám bolesti. Moja odpoveď je negatívna. Keďže nebedákam, možno si myslia, že som už zomrel. Po hodinách najtvrdšej práce záchrancov sme konečne na Skalnatom plese. Lanovkári urobia pre mňa nočnú jazdu, dole čaká sanitka a onedlho som v nemocnici v Poprade. Je nadránom, asi tri alebo štyri hodiny po polnoci. Dvanásť hodín po úraze.
 
Diagnóza lekára je rýchla: zlomené stehno a lebka. K tomu odreniny na celom tele, hlavne na tvári. Na otázku či robím ešte iné športy odpovedám, že rád lyžujem. Nediplomaticky ma upozorní: „Synak, na tieto športy po tvojom úraze môžeš definitívne zabudnúť. Buď rád, ak sa znovu naučíš chodiť a nebudeš krívať.“ Týmto vyhlásením ma ale nešokuje. Je mi to jedno.
 
Na druhý deň, ráno po úraze, ma vlastná mama v nemocnici pod obväzmi nepoznala. „To som ja mamička“, prihovoril som sa jej. Horko sa potom rozplakala. Zakrátko prišiel Rudo a konečne mi vysvetlil, čo sa vlastne na vrchole stalo. On bol jediným svedkom, a tak musel mať pravdu. Údajne sa jeden skalný blok na hrebeni, na ktorom som stál, vylomil.
 
Z každej nehody sa treba niečomu priučiť. Samozrejme prvá otázka každého človeka po „prúsere“ je, či je na takúto činnosť (rozumej horolezectvo) vôbec schopný, alebo lepšie povedané nie príliš blbý. Po pozitívnej odpovedi sa natíska rozhodnutie zavesiť tento šport definitívne na klinec. To som urobiť nechcel a nemohol. Hory ma priťahovali magickou silou, ako to dnes rád hovorievam: ako hovno priťahuje muchy. V horách som bojoval sám s vlastnou slabosťou, úspechy mi pomáhali odbúravať moje komplexy. Z gravitačného poľa hôr som sa počas celého môjho života nedostal. Hory boli mojou učiteľkou, opatrovateľkou, náboženstvom a psychiatrom.
 
V popradskej nemocnici som ležal dva týždne. Doktori sa asi dohadovali, nevedeli čo so mnou robiť. Ako to vtedy (a aj dnes?) bolo zvykom, musel otec na niekoľkých miestach „pomastiť“ (úplatky). Nakoniec ma strčili do sadry, od hlavy až po päty, s dvoma otvormi: hore a dole. Cítil som sa ako múmia. Strčili ma do sanitky, ako keď pekár vkladá drevenou lopatou chleby do pece, a odviezli ma do krajskej nemocnice v Košiciach. Tam ma 15. septembra operovali. Počas operácie mi vrazili 43cm dlhú oceľovú tyč do špiku stehennej kosti. Lekári tomu hovoria Küntscherov klinec.
 

Prvého októbra som sa vrátil domov. Jeseň v Poprade bola krásna. Chodil som do mesta o paličke. Posedával som s penzistami na lavičkách na brehu rieky, pred očami Kežmarský štít a panoráma Tatier (vtedy ešte nezastavaná). Mal som mnoho času na rozmýšľanie. Jedna vec však bola po dlhých úvahách jasná: vrátim sa do hôr. Je lepšie žiť dvadsať rokov šťastný ako osemdesiat rokov nešťastný, povedal mi môj otec. Ani on vtedy nevedel, že svoj život ukončí vo veku 77 rokov pádom pri zostupe zo Širokej veže v Tatrách. Osemdesiatky sa nedožil, ale bol v živote šťastný.
 
Nikdy som nezanevrel na moje milované hory. Moji rodičia ma v tom len podporovali. Nepokúšali sa mi zakázať prístup k horám. Rodičia mi darovali život a s ním aj slobodu, nikdy sa nepokúšali mi ju vziať. Za to som im dodnes povďačný.
Každý úraz je ošklivá vec, ktorej sa treba vyhýbať ako čert svätenej vode. Ale úraz má aj pozitívne stránky. Pred ním som nikdy nevedel, či mám schopnosti vzoprieť sa osudu v ťažkej situácii. Po páde z Kežmarského štítu som bol donútený mobilizovať túto dovtedy skrytú vlastnosť. Musel som ísť na doraz, telesne, ale hlavne duševne. Nestratiť sa v depresiách a neskončiť v blázinci. Myslím si, že som tento „challenge“ vyhral. Skúsenosti z Kežmaráku mi pomohli aj v ďalšom živote pozrieť sa ťažkostiam priamo do očí a nekapitulovať pred nimi ako uplakané a zhýčkané dieťa. Teda aj životná tragédia má na nás ľudí výchovný účinok. Úrazom sa treba samozrejme vyhýbať, ale keď už sú tu, umožňujú nám vyskúšať samých seba a dokázať si, že aj z negatívnej skúsenosti sme schopní dosiahnuť pozitívny a náš ďalší život obohacujúci výsledok. Každý z nás má v sebe skryté nepredstaviteľné sily. Aby sa tieto dostali na povrch, stali sa viditeľnými a aby sme ich mohli využiť v náš prospech, treba mať katalyzátor. A ten môže byť aj vo forme úrazu.
 
15. októbra som nastúpil, ešte vždy o paličke, do tretieho ročníka vysokej školy. Stál som znovu pred „challenge“, tentoraz dobehnúť zameškané a obstáť pri skúškach. Nemusieť opakovať tretí ročník na stavebnej fakulte v Bratislave.
 
Odborníci mi poradili, aby som začal behať, ináč sa z úrazu tak ľahko nezotavím. Vzal som si to k srdcu. Za internátom bola atletická dráha. Beh nikdy nebol mojou obľúbenou disciplínou. No v novembri som už zvládol aj beh cez prekážky. Jazva však naďalej pálila. Cez Vianoce som sa na Hrebienku postavil po prvýkrát na lyže. Išlo to. Behanie sa odvtedy stalo mojim obľúbeným koníčkom.
 

1.8.1960: južná stena Ostrého štítu. Bol som tak ďaleko, že som mohol znovu vyjsť do mojich hôr. Nebolo to ľahké - liezť a nemyslieť na môj pád, vedieť, že každý krok môže byť osudný. Našťastie ma moji priatelia neopustili a starali sa o mňa, hlavne počas mojich prvých krokov návratu do hôr, ako o vlastného brata. Za to som im aj dnes povďačný.
 
31.8.1960: prvé výročie môjho dobrodružstva na Kežmaráku. S Janom Kaňom sme po vylezení južnej steny znovu stáli na jeho vrchole. Bolo krásne a horúco, ja som bol šťastný. Výlom na vrcholovom hrebeni mi oživil spomienky na ošklivý deň pred rokom.
 
13.7.1966: už ako dobrovoľný člen Tatranskej horskej služby som sa zúčastnil na záchrane na Kežmarskom štíte. Zraneného sme znášali z blízkosti vrcholu cez žľab Huncovského sedla. Tentokrát som nebol zranený, ale záchranca.
 
31.8.1999: Štyridsať rokov po úraze som stál s manželkou Monique, už ako švajčiarsky občan, ako šesťdesiatročný znovu na vrchole Kežmaráku. Vyliezli sme si opäť južnú stenu. Slnko žiarilo, na nebi nebolo ani obláčika. Pri zostupe v kuloári z Huncovského sedla do Skalnatej doliny znovu rachotili kamene. Život ide ďalej. 
 
2013: s Monique 25 lyžiarskych túr, lezenie do 5+, via ferraty a mnoho ľahkých vrcholov v Alpách. Sme v 75. roku nášho života. Doteraz nás šťastena neopustila.
 
Napriek všetkej sentimentálnosti a láske ku krásam prírody a k lezeniu si však uvedomujem, že všetci ktorí podľahnú vášni hôr, žijú jednou nohou v hrobe. A horskí vodcovia druhou nohou v kriminále. A to napriek tomu, že ovládajú svoje remeslo alebo umenie.
 
Alex Luczy, 1.11.2013, Švajčiarsko

Fotky Úraz na Kežmarskom štíte (1959)

Súvisiace články:

Diskusia

RE: Úraz na Kežmarskom štíte (1959)
sherpa 18.11.2013
Sano, a kde si zapomnul tie potom-zasite vrecka? to je podstatna cast celeho pribehu..... kriminal je teplejsi ako hrob......ale zle sa pozera na svet hor spoza mrezi.....kazde povolanie aj poslanie ma svoje rizika a tiche tieniste stranky. s tym sa treba naucit zit. pekne napisane.....mam taky pocit ze prepisujes svoju knizku takto verejne alebo sa len mylim?

RE: Úraz na Kežmarskom štíte (1959)
Jano 18.11.2013
Sanko, ved to ide, uz sme tam kde sme chceli byt. Pekne.

RE: Úraz na Kežmarskom štíte (1959)
vlasto 19.11.2013
vdaka za exkluzivne citanie a klobuk dole pred tym aky moral ste museli mat, ked rok po uraze ste opat naplno liezli

RE: Úraz na Kežmarskom štíte (1959)
alex luczy 19.11.2013
mas pravdu sherpa, mal som ruky vo vreckach, a tak som nemohol reagovat dost rychle. potom som si na nejaky cas vrecka naozaj zasil. odvtedy som nespadol. nanajvys v zivote niekolko krat ale len na rit. ale to sa stava aj inym, a neskoncia v nemocnici.

RE: Úraz na Kežmarskom štíte (1959)
Pali Re (pavol.retter@stolarstvor.sk) - 10.12.2013
Pekné Šanikám - pamätám aj na slová len si daj ruky do vrciek

RE: Úraz na Kežmarskom štíte (1959)
Duschko 18.12.2013
Zajímalo by mě jak by vypadal článek, kdyby dopad měl jiný konec než jaký měl... :-) . Ale budiž, budiž vzdán hold člověku, jehož políbila štěstěna a on se díky tomuto polibku div nad tatranské štíty nevznáší... :-) . Všem, kteří si toto čtou z vozíku apod. přeji hezké svátky...

RE: Úraz na Kežmarskom štíte (1959)
vlado 10.01.2014
Šani paráda ! Objavil som obe tvoje spovede až teraz,krásne čítanie . . akurát tie ruky v gatiach chýbali- ale to si nás pri spoločnom podnikaní odnaučil. . . Ešte kopec krásných túr s Myškou !

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk JM SPORT Eshop davorin.sk

Podpor Vetroplacha

Odporúčame vidieť

Partneri