Hrebeň Furtschellas-Corvatsch alebo umenie návratu

Z Rosegu vyrážam neskoro. Úlohou voľného dňa je odpočinok. Prvých 750 výškových metrov cez Fuorclu Surlej prekonávam miernym tempom, snažím sa vnímať svoje telo a počúvať srdce. Neponáhľam sa, ale nejdem ani pomaly. Po značkovanom chodníku zostupujem dole, traverzujem popod medzistanicu lanovky ideálnou trasou. Za tie roky už presne vytýčenou.

Traverzujem masív Corvatschu z druhej strany a blížim sa ku hornej stanici lanovky na Furtschellas. Už z diaľky pozorujem môj cieľ strácajúci sa v oblakoch. Dnes som sa vybral preskúmať výrazný hrebeň, vedúci od spomínanej stanice lanovky až ku vrcholu Corvatschu. V jednom z dlhých rozhovorov s chatármi z Coaz som totiž počul, že sa ním dá hore vyliezť bez väčších obtiažností. Oni to počuli od svojich hostí, nie že by tú info mali z vlastnej skúsenosti.

Mraky zahaľujúce vrchol neveštia bezproblémový deň a ja nepotrebujem v žiadnom prípade tlačiť na pílu. Keď som už tu, tak sa rozhodujem spraviť čo najlepší prieskum. Prvoradá podmienka dnešného dňa je, aby som sa za každých okolností vedel vždy vrátiť dole po trase výstupu.

Hrebeň začína úsekom s výraznými vežami, som zvedavý... Na prekvapenie ma to púšťa celkom dobre. Mraky prevaľujúce sa cez vrcholy ma udržujú chladného. Dnes sa nebudem pokúšať dotiahnuť to na vrchol, a tak venujem nejaký ten čas foteniu na samospúšť.

Postupujem cez veže ďalej a prichádzam k úseku, ktorý v teniskách nezleziem. Mužíci žiadni, a tak až po chvíli hľadania sa mi podarí nájsť miesto, kade sa dostanem ďalej. Už po prekonaní prvého úseku cez fotogenické veže zisťujem, že táto túra sa nechodí často. Ani neďaleká lanovka na tom nič nemení...

Snažím sa z vrcholu poslednej veže poriadne obzrieť hrebeň týčiaci sa z nasledujúceho sedielka a strácajúci sa v mrakoch. Nachádzam tam nejaké terénne ryhy, ktoré by mali umožniť postup. Aké to ale bude naozaj?

Prichádzam do sedielka, oddeľujúceho hrebeň s vežami od samotného, už výrazného piliera vedúceho ďaleko a vysoko hore... Som ako stopovací pes. V podobných prípadoch sa vždy snažím najprv vypátrať stopy ľudskej činnosti. Skalní mužíci, vychodené prte, staré istenia, smyčky, ošúchaná skala... To všetko sú veľmi dôležité ukazovatele toho, že som správne. Pomocou týchto orientačných pomôcok som si aj zvykol prekonávať tie moje najhodnotnejšie túry - či už to bola Bernina, Roseg alebo množstvo ďalších...

Občas sa ale stáva, že sa ocitnem v teréne, ktorý podobné ľudské stopy nemá, alebo len úplne minimálne. Rozhliadam sa v sedielku na úpätí mohutného piliera. Terén tak okolo trojky. Za normálnych okolností pre lezeckú dvojku s výstrojom malina. Pre mňa, vetroplacha v teniskách, veľmi prísna úloha vyžadujúca si správnu odpoveď na každú otázku. Chyby sa tu neodpúšťajú...

Hľadám, kadiaľ by mohol viesť ideálny postup. Rovnako hľadám aspoň maličký náznak ľudských stôp. Diaľnicu som tu nečakal ale to, že nenájdem absolútne nič, ma zaskočilo. Mám dosť času a ešte aj síl a tak podnikám výpady viacerými smermi. Po každom takomto výpade nasleduje delikátne zliezanie. Už pri postupe hore vždy starostlivo pripravujem zostup, je to to absolútne najdôležitejšie pri takomto podnikaní... Vedieť sa vždy bezpečne vrátiť, mať krytý chrbát.

Po niekoľkých takýchto výpadoch moja neistota ale len narastá. Nenachádzam nič, čo by ma upokojilo, nič, čo by ma posunulo ďalej. Vraciam sa do sedielka a odstupujem trochu ďalej od úpätia. Obzerám si to celé ešte raz. Rozmýšľam nad návratom, ale otočiť sa takto bez informácie ako ďalej? Som plný pochybností, s odstupom sa ešte raz poriadne zahľadím do steny piliera. Je to hotové bludisko. A vo chvíli, keď už som na ústupe, sa rozhodujem pre ešte jeden posledný pokus. Namierim si to presne do traverzu, kam smeroval môj úplne prvý pokus, a postupujem ďalej.

Každú stienku, každý lezecký boulder sa snažím vpísať si do pamäte, lebo viem, že o chvíľu to budem potrebovať pri návrate. Po traverze nachádzam komín (tak 2+) a jeho steny zmierňujú expozíciu. Prebehnem ním hore až na hranu piliera. Tu sa terén konečne zmierni. Postupujem ďalej. Terén je konečne ľahší, ale o to orientačne náročnejší. Som kľudný, hodinky Coros Vertix mám zapnuté, pri návrate pomôžu. Naberám výšku. Kľučkujem ako zajac pod paľbou a každú chvíľu sa zamýšľam, ako sa tadiaľto budem vracať. Vychádzam do sedla, ktoré prerušuje pilier na ceste k vrcholu. Ten je stále zahalený v mrakoch. Ak by ma tu zastihla prehánka, nepotešilo by ma to. Návrat za mokra by bol zlý...

Sledujem hrebeň a pomedzi trhajúce sa mraky vidím, že končí nie presne na vrchole Corvatschu, ale na veži pod ním. Poznám to tam na druhej strane veľmi dobre a som si vedomý toho, čo by ma čakalo pri dolezení hore. Nechcel by som tam byť v hmle, aj keď sa mi to už stalo. Vtedy som pri zostupe použil hodinky a funkciu back to start...

Postupujem ďalej hore, už nie som ďaleko. Približne 200 výškových metrov mi chýba, keď ma zastaví stienka. Pokúsim sa ju obliezť, ale vraciam sa. Nie je to jednoznačný problém, ktorý by ma otočil hneď. Členitý trojkový terén. Kroky na trenie po zaprášenej skale, viacero možností, návrat síce možný, ale veľmi problematický. Áno vyleziem to, ale čo keď sa budem musieť vzápätí otočiť a zliezť to? Čo ak ma hmla chytí vo vrcholových partiách hrebeňa? Dávam si na čas a niekoľkými pokusmi sa snažím nájsť takú cestu hore, ktorá by sa zároveň dala aj na pohodu zliezť. Nenachádzam to, čo by ma uspokojilo, a tak nasleduje to, na čo som sa chystal celý deň... Otočka.

Zostup nie je vôbec jednoduchý, úseky zostupujem po suti aj s kamennými lavínkami. Jeden ozaj zlý úsek obchádzam trasou, ktorú som si už pri výstupe naplánoval. Pri postupe zhora terén vyzerá úplne ináč, ako som ho videl zdola. Labyrint. Pomáham si hodinkami, dávajú mi istotu že som správne. Triafam komín. Zliezam stienky, traverzujem platňami na trenie. Nie je to terén pre hocijaké tenisky, mňa tie nové Dynafity Ultra 100 s podrážkou Pomoca parádne podržia.

Vraciam sa bezpečne do sedielka. Napätie sa uvoľnuje. Adrenalín klesá, "Boa aký kameňolom!" pomyslím si. Nie je to nevyhnutné, aby som sa sem ešte niekedy vracal. Zostupujem po suti dole zo sedielka, nevraciam sa cez veže. Na dnes stačilo.

Pri takýchto samotárskych výletoch mám času habadej na moje myšlienky a úvahy. "Tým najdôležitejším umením v horách je umenie návratu!" Nič nie je dôležitejšie... A spokojne sa vraciam chodníkom cez Fuorclu Surlej domov. 

Martin Bartoň

celkový čas výletu 8:30, ten údaj na Strave je čas pohybu, to prešľapovanie na mieste pri lezení, to podľa Stravy akože stojím :)