Watzmann 2713 m.n.m.

16.02.2009
watzmann-2713-m-n-m-

Berchtesgaden (D)
Po niekoľkých hodinách strávených vo vlaku konečne vystierame svoje kosti na rozpálenom peróne. Cieľ máme určený, ostáva nám už len zvoliť cestu. Chvíľu nerozhodnosti a dezorientácie v cudzom teréne strieda rozhodnutie kúpiť mapu. Ešte zopár rád na cestu od neznámeho Poliaka, ktorý sa práve z Watzmannu vrátil, a nasadáme do prvého autobusu do Wimbachbrücke (620 m.n.m.). Odtiaľ už pôjdeme len po vlastných.

Slnko pomaly zapadá za vrcholky okolitých hôr. Oproti nám kráčajú masy ľudí vracajúcich sa z túry. Tvárou k horám šlapeme sami. Dnes sa chceme trasou 421 dostať čo najbližšie k úpätiu Watzmannu. Míňame prvú chatu Wimbachschloβ (931 m.n.m.) a dopĺňame tekutiny zlatistým mokom. Chatár nás varuje, že ďalšia chata je už preplnená a odporúča nám vrátiť sa na noc do Berchtesgadenu. Zjavne netuší, že sme Slováci a ako správni Slováci chceme ušetriť. Plánujeme spať len kdesi pohodení v kosodrevine. Rezkým tempom vykročíme údolím. Za chrbtom nám slabnú nespokojné výkriky chatára, ale prvé výhľady na okolité hory nás nabádajú vpred. Spevnená cesta sa mení na suťové polia. Tie malé drzé kamienky brzdia napredovanie, lezú do topánok aj na nervy, ale to nás predsa neodradí.

Míňame bivakový prístrešok a zastavujeme až pri Wimbachgrieshütte (1327 m.n.m.). Medzitým čas pokročil, obloha sa zaťahuje ťažkými mrakmi. Predstava dažďa mení naše plány o nocľahu pod hviezdami a ženie naše kroky predsa len naspäť do bivakového prístrešku. Stratíme síce výšku aj polhodinu získaného času, ale radšej si ráno privstaneme. Bivak je pre nás hotovým luxusom. V rámci prípravy na ďalší deň tu likvidujeme nadbytočné zásoby a minimalizujeme obsah batohov. Kombinácia slaniny, čokolády, slivovice a uhoriek neveští nič dobré, ale účel svätí prostriedky. Nevyhodíme to predsa!

Ráno sa budíme pod modrou oblohou. Rýchlo balíme a určujeme poradovník na imaginárne WC za prístreškom. Včerajšia hostina priniesla svoje ovocie :o) Ľahší o nejaké to kilečko vykročíme vyšlapanou suťovou cestičkou. Opäť míňame chatu Wimbachgrieshütte. Za ňou sa nám už naskytujú krásne výhľady na celé údolie Wimbachtal s panorámou okolitých kopcov. Po chvíli odbočíme na trasu 441, ktorá nás nasmeruje prudko nahor. Očakáva nás druhý najvyšší vrch Nemecka so svojimi tromi vrcholmi prepojenými (vraj) 1,5 km ferratou. Že to bude zaberák, nám je jasné už po pár minútach. Kým vyšlapeme do sedla Schönfeld, sme zadýchaní ako rýchlostní bežci. Zvaľujeme vinu na priveľké batohy. Za sedlom chodník vedie nepríjemnými suťovými poliami. Dva kroky vpred, jeden sa vždy zvezieme aj s celým svahom vzad. Tento štýl chôdze odoberá sily a výdatne tomu napomáha aj zmena počasia. Slnko aj modrá obloha sa schovali za bariéru z hmly. Pomaly nevidíme jeden na druhého, našťastie trasa je veľmi dobre značená.

Tu niekde stretáme v protismere prvú živú dušu. Chlapík ovešaný kompletnou ferratovou výstrojou ma síce dosť zneisťuje, ale endorfíny a radosť z pohybu sú silnejšie. Strmú sutinu striedajú prvé zaistené skalné úseky a čoskoro už kotvíme na prvom vrchole nazvanom Südspitze (2712 m.n.m.), kde nás víta železný kríž a hejno čiernych vtákov. Stretáme tu ďalších (a v ten deň už posledných) „ferratistov“, dávame neodmysliteľné vrcholové foto a púšťame sa ďalej. Tento úsek musí byť úžasnou lahôdkou za krásneho počasia. Trasa vedie vrcholovým hrebienkom, ktorého šírka je často sotva pol metra. Nič pre ľudí so závraťami. Po obidvoch stranách pod nami je len čisté vzduchoprázdno. My však veľa toho nevidíme (neviem sa rozhodnúť, či chvalabohu alebo bohužiaľ). Celý hrebeň je dosť členitý a prudké stúpania striedajú ešte prudšie klesania. Takmer celý čas sa štverám po štyroch, niekedy to dokonca inovujem po zadku. Nechcem si ani predstaviť, ako tadeto prešiel človek bez všetkých tých oceľových lán a istení! Asi po dvoch hodinách sa schádzame na hlavnom vrchole Watzmannu – 2713 m vysokom Mittelspitze.

Miesta na oddych je tu minimum, všade samá šikmina a zrázy. Neodpustíme si hlt domácej na pokorený vrchol, na rozlúčku pohladíme očami vrcholový kríž a v túžbe po nejakej rovnejšej plošinke opúšťame aj toto miesto. To ešte netušíme, že k tej rovnejšej plošinke je to ešte riadne ďaleko. Opäť nás čaká podobný vrcholový hrebeň, len s postupujúcim časom a kilometrami v nohách ho akosi už nedokážeme tak oceniť. Aj menšie stienky mi začínajú robiť problém a ťažký batoh má čím ďalej tým väčšiu tendenciu ťahať ma k zemi. Riadne sa ochladilo, ruky na oceli krehnú a odmietajú poslušnosť. Vďačíme nebesám, že aspoň neprší. Po asi hodine sa konečne štveráme cez posledný výšvih k bivaku Hocheck (2651 m.n.m.).

Mám všetkého ozaj plné zuby. Nevládzem a uteší ma len drevený prístrešok. Silu ísť ďalej mi dodáva poriadna dávka kalorickej čokolády. Odtiaľto ide len o trochu náročnejšiu chodeckú túru. Avšak aby sme to nemali celkom jednoduché, začína pršať. Došľaka aj s počasím! Kráčame mlčky, každý zahĺbený v svojich myšlienkach, všetku energiu venujeme len snahe nepošmyknúť sa. Pri tomto sklone svahu by to mohlo mať fatálne následky. Mŕtve ticho ako blesk pretne len kamarátov výkrik: „Vidím chatu!“ S nádejou k nemu dobiehame, aby sme vzápätí klesli na duchu ešte viac. Stojíme na hrane masívu a v hmle sa nejasne črtajú obrysy chaty v hĺbke asi 600m pod nami. Watzmannahus (1930 m.n.m.). To bude ešte fuška! Ešte pár istených úsekov a nekonečné serpentíny a po 10 hodinách strávených na skalách si vychutnávame trávu pod nohami. Chata ponúka teplo, sucho a oddych. Neodoláme a noc trávime tu. V spoločnom lágri je tesno a zo sna nás budí kamarátovo blúznenie. Chudák, asi mal toho tiež dosť...

Na druhý deň sa budíme skoro. Všetci horúčkovito balia do malých batôžkov svoje ferratové sety a ešte za tmy vyrážajú v ústrety dobrodružstvu. Cez okno sledujeme mihotavé svetlá čeloviek, ktoré sa hadia strmým chodníkom. Nás čaká už len zostup ku Königssee (trasou 442 a 443), tak si dovolíme ešte hodnú chvíľu vylihovať na pričniach. Po predošlom dni sa opäť vyčasilo a v dolinách sa prevaľuje inverzná hmla. Zostup je síce miestami dosť prudký, ale v porovnaní s hrebeňom sa cítim istejšie. Cestou zastavujeme na salaši Kühroint (1403 m.n.m.) – chlapi na weissbier a ženy na domáce jogurtové mlieko. Mňam!

Zvyšok cesty nám ubieha rýchlo. Chodník sa kľukatí raz lesom, raz v skalách, raz ponúka nádherné výhľady na jazero pod nami a okolité hory. Fotíme ešte pár gýčových imidžoviek s azúrovou oblohou a tešíme sa na priezračné jazero. V tichej zátoke zhadzujeme všetko prepotené oblečenie a skáčeme do vody. Hneď nám je jasné, prečo sa tu kúpeme sami – tá voda je neskutočne ľadová. Ale aspoň vyzeráme po troch dňoch opäť ako ľudia (mentálny stav radšej hodnotiť nejdem). V St. Bartholomä sa naloďujeme na prvú loďku do Schönau am Königssee a z hladiny si vychutnávame pohľad na zdolaný Watzmann a jeho impozantnú východnú stenu.
Tak zbohom krásavec, dal si nám zabrať :o)


Lokalita: NP Berchtesgaden, Bavorské Alpy, Nemecko
Prístup: vlakom cez Viedeň a Salzburg do Berchtesgadenu, odtiaľ autobusom do Wimbachbrücke
Ubytovanie: možnosť prenocovať cestou na horských chatách Wimbachschloβ, Wimbachgrieshütte, Watzmannhaus a Kührointhütte. Nocľah je vhodné telefonicky zarezervovať, nakoľko kapacity bývajú často zaplnené. Cena nocľahu je cca 20 € v lágroch, zľavy ponúkajú jedine držiteľom preukazu Alpenverien! Priamo na vrcholovom hrebeni Watzmannu je možné v prípade núdze prenocovať v bivaku Hocheck
Prevýšenie: cca 2200 m
Obtiažnosť: B
Tipy: trasa je vhodná pre skúsenejších turistov s dobrou kondičkou. Kto trpí závraťami, nech radšej sedí doma. Celú trasu je možné prejsť za suchého počasia aj bez ferratovej výbavy, v prípade dažďa alebo snehu sa prechod ako taký neodporúča. Na exponovaných úsekoch treba rátať aj s prípadnou „zápchou“ vďaka možnosti obojsmerného prechodu. Túru je dobré rozdeliť na dva, príp. tri dni. Aj keď sprievodcovia udávajú čas na celý prechod 13 až 15 hodín, subjektívne povedané: je to vysoko nad sily obyčajného turistu – smrteľníka :o)


Janka Jarábeková

Fotky Watzmann 2713 m.n.m.

Diskusia

RE: Watzmann 2712 m.n.m.
Marianna (mariannab@post.sk) - 24.02.2009
Som taká zvedavá:strašne sa mi páčil Váš príspevok ale chýba mi v akom mesiaci ste išli a do akého veku priemernej kondície sa to dá zdolať ?Za odpoveď ďakujem

RE: Marianna
Jaraba 21.09.2009
Odpoveď pre Mariannu: my sme to absolvovali na prelome augusta a septembra. Vekový priemer našej skupiny bol cca 35 rokov, na prechod stačila kondícia získaná na slovenských kopčekoch, ale makačka to bola dobrá :o)

RE: Watzmann 2712 m.n.m.
kory (kory.kory@centrum.sk) - 08.10.2012
Caute,chcel by som sa vás spítať či je možný výstup bez vodcu?.

RE: Watzmann 2712 m.n.m.
marians 08.10.2012
rovnako ako vsade v alpach, aj na watzman mozes pokojne ist bez vodcu.

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk JM SPORT Eshop davorin.sk

Podpor Vetroplacha

Fórum

Odporúčame vidieť

Partneri