Horolezectvo - V tieni Matterhornu - Vetroplach magazin

V tieni Matterhornu

17.01.2008
v-tieni-matterhornu

Desať rokov potom,
alebo čo by som dnes robil ináč.
                   Bola to úžasná akcia. Traja mladí zelenáči. Sedemnásť dní na potulkách vo Walliských Alpách. S minimálnymi skúsenosťami, ak nepočítam vrchol Mont Blanku, tak sme nemali vlastne žiadne.
                   Odvtedy prešlo desať rokov, spomienky by zapadli dávno prachom, nebyť množstva krásnych fotiek. Tie sme často robili so škrípajúcimi zubami. Veď komu sa už chce fotiť, keď sa celý deň vlečie s tridsaťkilovým batohom, alebo keď sóluje ľadový svah a už niekde v polovici dostáva kŕče do lýtok.
                   Teraz už vieme, že tá námaha stála zato. Tie fotky sú niečo, ako výplata za vykonanú námahu. Toto je prvá skúsenosť, prvý postreh, čo ma napadá. A po desiatich rokoch sa mi vybavujú ďalšie, možno by vám niektoré mohli v niečom pomôcť.
                   Vyrazili sme vtedy na požičanom aute, s pomerne dobrou výstrojou, ( len neskôr sme zistili, čo všetko nám chýba). Náš plán bol - pokúsiť sa normálkou o Matterhorn. Nemali sme mapy ani sprievodcu. Internet bol ešte v plienkach. Jedno nám však nechýbalo a to obrovské nadšenie a odhodlanie. Vlastnosti, ktoré mi dnes nejako chýbajú u mladšej generácie. Asi sa však pohybujem v nesprávnej spoločnosti a tých nadupaných a nažhavených mladíkov jednoducho nestretávam...


                   Sprievodcu a mapu som kúpil hneď prvý deň v Zermatte. Za zmienku určite stojí prvý pohľad na Matterhorn. Videli sme ho predtým na fotkách, ale ten prvý pohľad naostro... Ťažko to opísať, snáď len toľko, že realita je v takýchto prípadoch vždy ešte úžasnejšia, ako predstavy.
                   Našou taktikou bolo prejsť všetko po svojich a spať vždy vonku: či už v stane, alebo len tak pod širákom. Tento masochizmus bol spôsobený nielen stavom našich peňaženiek, ale aj predstavou, že táto akcia by mala byť tréningom na niečo ťažšie - takto sme si to pekne zdôvodnili...
                   Preto nemôžem s odstupom času hodnotiť ako chybu, že sme nespali na chatách a nepoužili lanovky, bola to jednoducho naša realita. Vyrovnali sme sa s ňou vďaka výbornej kondícii a tak ďalší postreh by mal byť skôr tento:
Trénujte na podobné výlety, trénujte celý rok, nekompromisne, tvrdo a bohato sa vám to vráti.
          Sú ľudia, ktorí sa na podobné akcie vydávajú s tým, že dačo natrénujú tam, keď vypadnú z uponáhľaného kolobehu života - a to je nem-dobre.

Monte Rosa


                   Naším prvým cieľom bola Monte Rosa. Druhý najvyšší vrchol Álp, aj kvôli aklimatizácii. S batohmi nabalenými na niekoľko dní sme vyrazili v skeletoch z Zermattu peši - pekne popri zubačke na Gornergratt. Na druhý ďeň sme už táborili v bivaku pod kameňom nad chatou a na druhý pokus sme nočným výstupom zdolali vrchol Monte Rossy.
                   A začali sa ukazovať prvé nedostatky: mali sme 50 metrové ťažké lano, bola to drina vláčiť ho všade zo sebou. Veľkou chybou sa ukázala absencia termosky - dnes by som trval na tom, aby mal každý svoju - voda vo flaškách zamrzala a nedala sa piť, čo malo za dôsledok dehydratáciu.
                   Neskôr, pri štyroch nociach v stane na Breithornplato 3800m. sme si uvedomili, že ten dvojmiestny Coleman jednoducho nie je pre troch.
                   Mali sme síce dva variče, ale starý benziňák nie je použiteľný v extrémoch, naopak s plynovým varičom sa dá variť aj v stane, čo sme ocenili pri snehovej fujavici.
                   Jeden takýto varič na troch je tiež veľmi málo, výsledkom je už spomínaná dehydratácia. Aj napriek tvrdým podmienkam sa nám podarilo vystúpiť na dva vrcholy Breithornu, Castor a Pollux. Pokus o Matterhorn sme vzdali na chate Hornli. Napadlo tam pol metra čerstvého snehu.
                   Tak sme sa sústredili ďalej na ľahšie štvortisícovky. Prepadli sme zberateľskej vášni a po presune z jedného konca mapy na druhý sme vystúpili na Alphubel a Allalinhorn. To sme už spali pod širákom. Nemali sme už najmenšiu chuť tlačiť sa v stane.

Mrazivé prebudenie


          Tu sme zistili , že teplý spacák a kvalitná kalimatka sú na nezaplatenie. Spali sme vo výškach okolo 2500-3000 metrov a koncom septembra tu boli noci už chladné. Spanie vonku malo však aj výhodu - dodnes spomínam na to predstavenie, čo nám ukázala nočná obloha so všetkými hviezdami, lietadlami, satelitmi a padajúcimi meteoritmi.
          V závere nám začali dochádzať potraviny. V aute ich bolo síce dosť, ale to bolo ďaleko. Musím poznamenať, že pár sušených polievok naviac by nám bolo dosť pomohlo a naše batohy by to až tak moc nezaťažilo. Tak sme sa rozhodli pre záverečnú bodku za akciou. Navarili sme hrniec polievky pridali do nej posledný surový zemiak (výborný zlepšovák), a vyrazili na posledný záťah. Najprv sme doobeda vystúpili na Kleine Rimpfischhorn a popoludní sme začali nekonečný výstup na hlavný vrchol Rimpfischhornu.
          Tesne pod vrcholom sme stretli skupinku rozbitých Japoncov a kúsok ďalej podivný starší český pár. Nebolo nám jasné, čo tu robia o siedmej večer. Keď nám začal nad hlavami lietať vrtuľník, čo prišiel po Japoncov, nebolo nám jasné čo tu ešte robíme my, a tak sme sa otočili vari 50 metrov pod vrcholom našej deviatej štvortisícovky. Utekali sme dole, len sa tak za nami prášilo.
          Na ten nočný zostup neznámym terénom tak ľahko nezabudnem. Museli sme dokonca nechávať batohy na mieste a podnikať prieskumné výpady za hľadaním správnej cesty. Až niekedy nadránom sme sa dostali do lesíka, kde sme si ešte pred spánkom uvarili našu poslednú polievku...

M.Bartoň

Fotky V tieni Matterhornu


Diskusia




RE: V tieni Matterhornu.
M 12.10.2010
Ta dajak zacat treba .. a zasik zazitky ostali moc dobre ako tak citam.

RE: V tieni Matterhornu
Jaraba 25.02.2016
Ako vraví Messner: "To, že je riziko priveľké, zistíme častokrát až vtedy, keď je neskoro. Ale pokiaľ to neskúsime, nezistíme vôbec nič."

©  Vetroplachmagazin 2007 - 2018  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 3022683