Tandem lyže – lezenie (letný slalom a Čierny štít, Tatarka – Banko 1962)

Už sme boli s Vladom dobre rozlezení, raz do týždňa absolvoval Norton 500 cestu cez Donovaly do Tatier. Ale teraz do toho prišlo niečo, čo nám krížilo plány: letný slalom vo Veľkej Zmrzlej doline som nechcel vynechať. Tak sme sa rozhodli, že berieme lyže aj krámy na lezenie, ale nebude to jednoduché. Pre mňa to nebola novinka, tandem som už v Zmrzlej robil s Ottom Krajňákom – po slalome sme išli Papiruskou na hrebeň a Baranie rohy a zo sedla nazad do cieľa. Otta som vtedy považoval za blázna, lebo prišiel na Šalveják z Kežmarku na bicykli, po tom všetkom zbehol na ňom zase dole do Kežmarku a večer hral za Kežmarok ešte futbalový zápas. Žiadny komentár! A aj raz, keď som v prvom kole slalomu vypadol, zabil som čas sólom na Baranie. Len tentokrát sme to vedome plánovali, aby lezenie neprišlo skrátka. Aby som si zlepšil môj dojem z Čierneho štítu (tam som vypadol na Puškášovi a doliezol so spuchnutým členkom), vymyslel Vlado Šádka, hneď vedľa Puškášovej cesty.

Autom som nechcel ísť, lebo by sme museli všetko trepať z Matliarov – odbočky na chrbtoch až hore. Na motorke by sme vyšli až na Šalveják. Len ako to zbaliť? Mal som na lyže spravené háky, na ne sme uložili lyže a palice. Lyžiarky sme zakrútili do stanu, spolu s lanom sme to položili za sedadlo na lyže a stiahli na pevno langriemenmi. Jeden ruksak mal Vlado na chrbte a môj bol na nádrži. Že nás cestou nechytili esenbáci, to bol zázrak.

Na Šalvejáku sme mali vyhliadnuté miesto, kde sme za mostíkom zatlačili mašinu do lesa a zakryli. Stará chata tam pomaly chátrala, od r.1958 bola zatvorená, ale na prednej strane bola lavička, tam sme si pobalili krámy na pochod.

Išli sme pomaly, ja som sa nechcel unaviť pred pretekmi. Aj tak netrvalo dlho a stáli sme na čistinke s trávou, kde sa smelo stanovať. Bolo tu už pár stanov, chlapci trénovali.

Postavíme stan, ideme na chatu k Šoltýsovi. Mišo ma zapíše na losovanie, potom ideme dole niečo pojesť. Je piatok večer, zajtra sa pôjdem rozjazdiť, Vlado zjazdí sedlo a lyže necháme hore, voskovať budem zajtra.

Je to ťažká robota, všetko na preteky povynášať do Zmrzlej, po reťaziach to nie je príjemné. Ale chlapci to stíhajú, slalom stojí, časovanie je zaistené a trať pripravila príroda. Aj tabuľa stojí, kam sa kriedou píšu časy.

V sobotu je pod reťazami veľká tlačenica, všetci chcú na tréning využiť tvrdý ranný firn a naučiť sa slalom naspamäť. Mne je to jedno, aj tak mám číslo v druhej pätnástke. Svetová elita tu nie je, len Poliaci, DDR a zažil som aj Maďara. Vlado už bol usilovný a vyniesol krámy na lezenie cez Baraniu dolinku pod stenu a tam ich schoval pod skalu. Tu hore spávala polovicu leta Eva Malá z Prahy a trénovala slalom ako samotárka. S úspechom, niekoľko titulov!

Na obed sme zbehli dolu, za chatou sa hral volejbal, kecali sme a zabíjali čas. Špekulovalo sa o mazaní, ale aj tak každý mazal striebro. Išli sme spať zavčasu. Mali sme len tenké bivakové spacáky, pod nimi trochu kosodreviny, teda hotel bez hviezdičiek. Ráno sa vstáva tiež zavčasu, jeme len suché a dáme si čaj na chate. Nebolo miesta na variče.

Vezmem si číslo 28 – no boha, to budú vangle! Z reťazí odbočujeme hneď na prvý sneh do vodopádu a ideme po snehu, lebo je tam spústa ľudí. Zoberiem si lyže a rozjazďujem sa na dolnej polovici slalomu, hore sa chodí pešo! Potom mažem (samozrejme striebro) a Vlado ide medzitým do Baranieho sedla, pokiaľ jesto sneh. Stúpame na štart popri slalome, každý rozpráva kde treba nasadiť nad bránkou – ale aj tak pôjdu len tak, ako im to dovolia tie vyjazdené diery.

Je to vždy rovnaké divadlo na týchto pretekoch. Prvé kolo mi ešte dáva nádej, že zájdem do desiatky, druhé sa ale ide na tej istej trati. Vyzerá to strašne, z jamy skoro nevidíš von. 13. miesto, tak majte ma radi, obujem si vibramky, zbalíme aj s Vladom lyže a topánky a stúpame hore do Baranej dolinky, necháme ich na okraji snehu a ideme si vziať náš výstroj na lezenie pod stenu.

Tento terén poznám a Vlado mi vysvetľuje cestu, kade pôjdeme. Vidím len samé previsy, vyzerá to ťažšie ako Puškáš. Povedal som mu „vyber niečo ľahšie, už mám slalom v nohách“. „Veď je to ľahké!“ „No a čo, mám zaradom preliezť tie previsy?“ „Ty, to je len štvorka, budeš vidieť!“ Aj tak som mu neveril, poznal som ho. Ale nie, neklamal, je to krásne športové lezenie v pevnej skale, tie jednotlivé previsy sa dali obísť vždy z jednej strany, takže ten pohľad bol horší ako skutočnosť. Šádek sa isto veľa nahľadal, kým našiel tie obchádzky, ale nám to trvalo len dve hodiny. Vlado šiel vždy vpredu a dva ľahšie úseky sme šli paralelne na kratšom lane. Čakal ma samotársky zostup, lebo Vlado ako vždy bežal dole do doliny.

Zbalili sme, čo sme mali, a zjazdili sme dole vodopádom, pokiaľ bol sneh. Pod nami hučala voda, len sa neprepadnúť. Pred chatou sa rozdávali ceny, vyhral Laco Rychvalský. Zbaliť stan a odniesť všetko dole k motorke, na to sme nemali chuť, ale muselo to byť. Neskoro večer sme boli doma, unavení ale spokojní, že sme to všetko stihli. A o chvíľu  tam zas pôjdeme, Vlado isto vie kam, ale ja nie.

Jano Banko