Horolezectvo - Rozhovor: Peter Hámor - Posledný Mohykán - Vetroplach magazin

Rozhovor: Peter Hámor - Posledný Mohykán

21.12.2015
rozhovor-peter-hamor-posledny-mohykan

 

Popradský horolezec Peter Hámor (51r.) je známy predovšetkým svojimi výstupmi v Himalájach. Vyliezol na 12 osemtisícoviek, pričom na Annapurne stál dva razy. Svoju púť po vysokých horách naštartoval už pred 30 rokmi výstupom na Pik Korženevskej. Okrem Himalájí je známy aj svojím projektom Seven Summits, keď ako prvý Slovák skompletizoval zbierku najvyšších vrcholov svetadielov. Na McKinley a na Aconcaguu vystúpil po tri razy. So svojou manželkou Marikou už dlhé roky organizuje festival horských filmov v Poprade.

 

O Petrovi sa objavujú v médiách pravidelne informácie pri odchodoch na expedície, rovnako ako aj pri návratoch, šťastných či menej radostných. O spolitizovanej expedícii na Everest sa najkvalitnejšie informácie máte možnosť dozvedieť z knižky Jany Plulíkovej. O projekte Seven Summits vyšla knižka Koruna Zeme a rovnako ste mali možnosť vidieť rovnomenný dokument Pavla Barabáša.

 

Peter sa rokmi vyprofiloval na skúseného a zrelého, ako on sám seba nazýva: „výškového horolezca“. V horách toho zažil veľmi veľa. Dobrého aj zlého. V posledných rokoch sa mu podarilo jeho himalájske pôsobenie vygradovať predovšetkým výstupmi na Kangchenjungu a K2. Z osemtisícoviek nevystúpil iba na Manaslu a Dhaulágirí.

 

Ako človek, ktorý pozorne sleduje dianie vo vysokých horách, som mal pocit, že v médiách sa o Petrových posledných výstupoch, ale aj o jeho celkovom pohľade na výškové horolezectvo veľa neobjavilo. A tak som sa s ním porozprával sám a pýtal sa ho hlavne na veci, ktoré sa inde nedočítate:

 

K2_8611m.

 

 

Ahoj Peter, len tak na úvod: aký je záujem médií o himalájske horolezectvo?

 

Záujem médií o horolezectvo vnímam ako úplne normálny. Pred expedíciou sa snažím vyhýbať nejakým tlačovkám a vyhláseniam, po expedícii zase, keď dopadne všetko v poriadku, ten záujem nie je nejaký mimoriadny.

 

Je to len môj subjektívny pocit, že ísť do Himalájí je dobrý spôsob, ako sa dostať do správ?

 

:-)) (smiech) Určite, že nejaké informácie sa v správach objavia, ale to sa hneď upokojí, samozrejme kým sa nič nestane... Najlepší spôsob, ako sa dostať do správ, je v Himalájach zomrieť. Čím atraktívnejšia smrť, tým lepšie... Ale pochybujem, že niekto má takéto ambície sa zviditeľniť...

 

Čiže ten záujem médií o horolezectvo vnímaš u nás len ako okrajový?

 

Určite. Nie sme krajina, kde by bol o horolezectvo v médiách taký záujem ako napríklad v susednom Poľsku. Tam je aj medzi ľuďmi oveľa vyššie povedomie o tom čo sa deje, ako u nás.

Ľudia sledujú dianie a sú informovaní. Nepoznajú len mená ako Kukuczka, Wieliczki, Pustelnik, ale poznajú aj mladých a ich aktuálne projekty.

Čo sa týka mňa osobne, vyhovuje mi byť v ústraní. Je mi však trošku ľúto horolezectva ako športu.

Je to škoda, ale horolezectvo je u nás stále na vedľajšej koľaji.

 

Čím to je podľa teba, že je u nás horolezectvo, hlavne v tých vyšších horách, v útlme?

 

Nie je to samozrejme iba v ľuďoch samotných. Chýba tu taká väčšia podpora a popularizácia možno aj zo strany spolku JAMES, samozrejme tu by svoju úlohu mohli zohrávať aj médiá. Vo Francúzsku je dokonca horolezectvo súčasťou telesnej výchovy na školách.

 

U nás ale zase bola telesná výchova z troch hodín týždenne odseknutá na dve...

 

No vidíš, tak čo by sme chceli. Horolezectvo je u nás prekryté atraktívnejšími športami.

Ale ešte k tej popularite horolezectva: ja sa k nemu samozrejme vyjadrujem ako výškový horolezec. Veľkým mínusom v tomto smere bola tragédia na Evereste v roku 1988. Po tejto udalosti upadlo himalájske horolezectvo u nás do akejsi nemilosti, stalo sa nepopulárnym...

 

 

31-everest-juzne-sedlo-a-lhotse-cestou-do-abc

 

Vráťme sa ale k tebe, máš za sebou 30 rokov v horách. Ako to začalo?

 

Mal som 18 rokov, keď som sa vykašľal na futbal. Tu v Poprade je pri štadióne stienka, kde trénovali lezci. Skúsil som si to aj ja a zapáčilo sa mi to. Z Popradu to nebolo ďaleko do Tatier a tak moje prvé lezenie bolo tam, až neskôr som sa dostal aj na cvičné skalky. Mal som šťastie, že som sa dostal hneď do partie skúsených ľudí. Jedným z mojich učiteľov v začiatkoch bol Sväťo Lacko, s ktorým sme prestúpili do oddielu v Tatranskej Polianke. Prvá šestková cesta bola v osemnástich rokoch Kuchařova cesta v severnej stene Veľkého Javorového štítu.

Lezenie bol taký protipól futbalu. Individuálny šport, kde ma nikto do ničoho nenútil. Zrazu som sa ocitol v horách, bol som tam sám a bolo tam pekne :)

 

Obdobie tatranského lezenia?

 

Ako som už spomínal, na začiatku ma veľmi ovplyvnili skúsení lezci, ktorých som v Tatrách stretal. Najdôležitejšie však bolo v tomto období stretnutie a spolupráca s Paľom Jackovičom, ktorý je pre mňa tatranský lezec číslo jeden.

 

S ním si neskôr aj vyrazil do Álp

 

Ešte pred Alpami tu bola v roku 1986 výprava do Pamíru na Pik Korženevskej s parťákmi, s ktorými som sa spoznal počas základnej vojenskej služby. Pridal sa k nám aj český horolezec Mirek Šmíd a pre mňa to bola veľká skúsenosť. Ja som totiž od samého začiatku sníval o vysokých horách. Pokladal som za samozrejmý postup ísť smerom: cvičné skalky - Tatry - zimné Tatry - Alpy - a potom ďalej vyššie. Ja považujem toto smerovanie za samozrejmé. Veľmi ma v tom na začiatku ovplyvnili knižky a filmy o vysokých horách. Spomínam si na film o expedícii na Kanč, kde stáli Psotka a Záhoranský na vrchole. Ten som videl ešte v Smokovci v amfiteátri za účasti vtedajších protagonistov.

 

V tom čase sa ešte nemohlo cestovať, ako by sa chcelo...

 

V roku 1988 som sa zúčastnil ešte jednej expedície do hôr Ťan-šanu. V 89. roku sa nám zrazu otvorili hranice a my sme s Palom Jackovičom mohli vyraziť do Álp. Aj na motívy Rebufatovej knižky o veľkých severných stenách sme vyrazili práve tam.

 

Prvá expedícia do Himalájí?

 

V roku 1996 sme sa vybrali prvýkrát do Nepálu. Tam sme sa dozvedeli, že náš pôvodný cieľ, Messnerova cesta na Cho Oju, vlastne neexistuje, a ak by sme tam predsa chceli, potrebovali by sme aj čínske víza.

Ako náhradný plán sme zvolili Lhotse, ktorá je v tieni Everestu. A tam sme dostali poriadne po hube. Povestný rok 1996 bol pre Everest veľmi zlý. V základnom tábore sme sa stretávali s expedíciami z Everestu. Našťastie sme sa vrátili všetci, ale boli sme jediná expedícia, ktorá sa odtiaľ vrátila kompletná. Po tejto expedícii som chvíľu aj rozmýšľal, či toto vlastne chcem. Už na ďalší rok sme sa ale začali chystať na Shisha Pangmu, plány sa však zmenili... Prišiel do toho Everest...

 

 

Kančenčonga

 

U teba bola tá cesta do vysokých hôr pekne postupná, ako si sám povedal: skalky, Tatry, nezabúdať na zimné Tatry!, Alpy, Pamír... Mnohí lezci ale dnes nejdú po tejto ceste. Ich realizácia je v niektorej z iných foriem lezenia, prípadne niečo vynechajú...

 

Ja na to vždy odpovedám takto: lezenie je ako atletika. Je v nej veľa disciplín, ktoré nemajú navzájom moc spoločného. Ako napríklad porovnáme beh cez prekážky a vrh guľou? V tomto kontexte seba považujem za maratónca, a pozor: v atletike predsa maratónec začína kratšími traťami a k maratónom sa dostane, až keď je na to pripravený...

 

Napriek odlišnostiam jednotlivých disciplín je horolezectvo často brané ako jeden šport.

 

Ono dokonca je tu jedna asociácia. Sú tu pretekárske disciplíny. Štátne dotácie. Vypisujú sa tabuľky s výkonmi...

Raz som pozeral v televízii preteky v lezení. Chlapci boli šikovní, aj sa mi to páčilo čo tam predvádzali. Pri vyhodnotení víťaz na bedni povedal na kameru, ako sa mu týmto víťazstvom splnil jeho veľký sen. Vtedy som sa zháčil: "Sakra, ale ja som v mojom živote aj v mladosti riešil úplne iné veci, rovnako aj komunita v ktorej sa pohybujem". Stupeň víťazov ako životný cieľ, to je úplne iná galaxia... A vidíš, ten chlapec je tiež súčasťou komunity lezcov...

 

Všimol som si ale, že občas sa stáva, že o výškovom horolezectve sa vyjadrujú ľudia z iných lezeckých odvetví.

 

Áno, ale to hlavne preto, lebo sa ich novinári pýtajú. Niektorí povedia: "Sorry, to nie je môj obor", ale nájdu sa aj takí, ktorí sa radi zviditeľnia, keď už majú možnosť. V atletike sa guliar nebude odborne vyjadrovať o výkone maratónca.

Ja sa k druhým disciplínam nechcem vyjadrovať. Nie je to môj obor. Ja som výškový horolezec.

 

Ivan Fiala sa o tebe v jednom rozhovore vyjadril ako o Poslednom Mohykánovi slovenského výškového horolezectva. Na Slovensku nie je nejaká širšia základňa, ktorú by lákali vysoké hory. Prečo?

 

Hlavným dôvodom, prečo vysoké hory dnes nelákajú širšiu vrstvu lezcov, je hodnotenie výškového horolezectva u nás. Nie je tu komunita ľudí, ktorí by dokázali výškové lezenie ohodnotiť ako také, nemajú s ním totiž žiadne skúsenosti.

Vysoké hory sú nepopulárne aj medzi horolezcami samotnými, nieto ešte pred širokou laickou verejnosťou.

Ďalším nie zanedbateľným dôvodom je časová náročnosť. Výprava do Himalájí ti zaberie dva mesiace plus prípravy. To je pre väčšinu ľudí neprekonateľný problém. Počas takej dlhej výpravy prichádzaš o kontakty a množstvo pracovných väzieb doma. Ľudia jednoducho nie sú schopní byť tak dlho preč.

Až na tretie miesto by som dal samotné peniaze. Tie sa zohnať dajú. Expedície nie sú zas až tak finančne náročné, aby sa to v žiadnom prípade nedalo...

 

Cítiš, že tvoje výkony neboli na Slovensku dostatočne ohodnotené?

 

Nechcem aby sa to spájalo so mnou. Nie som ješitný. Pozrime sa ale na to, ako sú u nás hodnotené výkony napríklad súčasných Švajčiarov alebo Rusov. Správy o tom na Slovensko veľmi nepreniknú...

Alebo takýto príklad: po výstupe Martina Gablíka na Makalu sa tým slovenská lezecká verejnosť odmietla zaoberať. Vraj to nie je lezenie. Pre mladých, ktorí túžia mať idoly, na ktoré by sa chceli podobať a pokúšali by sa ísť v ich šľapajách, je to absolútne demotivujúce...

Keď sme pred pár rokmi s Piotrekami vystúpili na tri kopce za sezónu, pričom jeden z nich bol prvovýstup na Annapurnu, tak v zahraničí sme boli ocenení viac ako doma...

 

Ako vnímaš postavenie výškového horolezectva vzhľadom k ostatným lezeckým smerom (disciplínam)?

 

Ja nie som zástanca nejakých hodnotení a súťaží, skôr naopak. Pozrime sa ale na výsledky súťaže o Zlatý čakan (Piolet dÓrr) – niečo ako horolezecký Oscar.

Na popredných miestach sa umiestňujú dlhodobo výkony vo vysokých horách...

 

Kančenčonga

 

Popularite vysokých hôr nepomáha ani mediálny krik okolo Everestu.

 

Pozorujem to a vôbec ma to neteší. Jednak médiá vytvárajú negatívnu reklamu celému výškovému lezeniu a často zavádzajú a doslova klamú. Na Everest dnes vedie 18 ciest. Dve z toho sú využívané komerčnými expedíciami. Tie výstupové trasy boli s veľkým nasadením v posledných rokoch vyčistené od bordelu, ktorý tam zanechali predchádzajúce expedície. Dnes už musíte v základnom tábore zaevidovať každú kyslíkovú a plynovú bombu a pri odchode ju musíte odniesť so sebou. Ani na záchod nemôžete ísť, kam sa vám zachce. Kladie sa  veľký dôraz na čistotu a ekológiu. Tie správy o veľkom množstve ľudí sú tiež často vytrhnuté z kontextu, píšu o tom väčšinou ľudia, ktorí tam poriadne neboli a robia Himalájam nepeknú reklamu. Ja hovorím každému: "choď sa pozrieť a zaži to na vlastné oči. Potom budeš môcť súdiť".

 

V dnešnej dobe už každý všetko fotí, filmuje. Chodí sa s GPSkom. Aký je tvoj názor na techniku v horách?

 

Môj postoj voči tomuto je veľmi pozitívny. Ešte nikdy nebolo ľahšie zdokumentovať výstup ako teraz. Práve pri tých extrémnych výstupoch, kde o niečo ide, je dokumentácia veľmi dôležitá, a hlavne s dnešnou technikou aj možná. Akonáhle niekto na vrchole neodfotí to, čo sa tam hore nachádza, ale ukazuje nejakú nejasnú fotku, prípadne povie, že sa bál, aby mu neomrzli ruky, a tak fotku nespravil, spozorniem.

Počas mojho pôsobenia v horách som ešte nevidel zamrznutý foťák :) Bohužiaľ aj po horách behajú kadejakí podvodníci. Treba byť v pozore. Takže dokumentácia v každom prípade: áno!

 

Minule som na festivale počul, ako si sa kriticky vyjadroval k tvrdeniu, že nad 8000 sa už nezachraňuje, že sa to nedá...

 

Toto alibistické tvrdenie ma vie ozaj nahnevať. Viackrát som bol pri tom, keď sme pomáhali ľuďom vo výškach, známe sú dokonca prípady, keď ľudí stiahli takmer z vrcholu a zachránili ich. Zachraňuje sa jednoducho všade tam, kde to je možné. Medzi ruskými horolezcami panuje pravidlo, že od živého sa neodchádza. Môj dobrý priateľ a parťák Rumun Horia Colibasanu raz na Annapurne strávil pri zomierajúcom Španielovi tak veľa času, až ohrozil sám seba. Zdola prišiel poňho Uli Steck a Horia bol ochotný zostúpiť, až keď mu Uli sľúbil, že zostane pri zomierajúcom Španielovi...

 

Čo by si dnes poradil záujemcom o vysoké hory, ak by sa predsa len nejakí našli?

 

Nájdite si v prvom rade niekoho skúseného. Ísť tam prvý raz už v zabehnutom tíme znamená podstatne ľahšie prípravy. Počas výstupu, keď sa človek zoznamuje s pôsobením výšky, je tiež veľmi dobré mať pri sebe niekoho skúseného. Samozrejme starí vlci majú už kopec zlepšovákov, to sa dá získať len rokmi skúseností a nováčik to od nich dostane ako na tácke. Pre mňa bolo kľúčovým momentom stretnutie s Piotrom Pustelnikom.

Rovnako by som rád povedal: nepodceňujte! Stáva sa mi, že niekto si povie: „Šiel by som na nejakú ľahkú osemtisícovku! Vrtuľník ma tam dovezie. Však cesta bude vyfixovaná. Keby niečo, dajú mi kyslík. Pôjdeme normálkou, to by mal byť choďák... Za tieto bludy môžu často médiá, šíria to ľudia, ktorí si to nikdy neskúsili. Chlpy sa mi ježia na chrbte, keď to počúvam.

Ešte som nestretol „ľahkú osemtisícovku“ (smiech)

 

Osemtisícovka si žiada, aby tam šiel človek vždy na vrchole síl...

 

Horia,_Justin_a_Peter_na_vrchole_Shishapangmy

 

Tvoj tréning a príprava?

 

Na vysokú nadmorskú výšku sa doma nedá natrénovať. Môžeš byť perfektný bežec a prídeš nad 5000 metrov a si skončil. Počas výstupu na K2 som stretol skyrunnera Christiana Stangla. Po svojom skrate na K2 sa sem vrátil, aby naozaj vystúpil na vrchol. Predbiehal som ho rýchlosťou dvakrát väčšou. Nie som žiadny bežec, jednoducho výška spraví veľa.

 

Ja už mám vyskúšané, že pre úspech na expedícii sú pre mňa najdôležitejšie tri týždne pred samotným príchodom pod kopec. Absolvujem vtedy treking v Nepále. Posledné razy sa mi tam podarilo byť aj s Marikou. Pomaličky sa aklimatizujem. Zvyknem si na prostredie. Veľmi dôležité je aj akési psychické naladenie sa na kopec.

Ak človek vystúpi z lietadla a rýchlo uteká pod kopec, ešte plný myšlienok na to čo nestihol doma, tak robí veľkú chybu....

 

 

Koľko expedícií do Himalájí si už absolvoval a čo ti to tvoje pôsobenie vo vysokých kopcoch dalo?

 

Nemám to presne spočítané, trinásťkrát až na vrchol a k tomu niekoľko neúspešných pokusov. Čo mi to všetko dalo? Do vysokých kopcov chodím 30 rokov. Nedokážem si už predstaviť aký by bol môj život, keby som tam nebol... Neviem, čo mi to dalo, lebo neviem, čo by bolo bez toho... Určite som veľa zažil. Zažil som expedície, na ktoré by som najradšej zabudol...

Ale potom tu boli tie pozitívne akcie, zážitky z ktorých prekryjú tie negatívne veci.

Na takej expedícii je normálne, keď po mesiaci máte ponorku. A teraz si predstav, že keď sme s Pustelnikom a Morawskim ťahali takmer tri mesiace, pomaly to končilo a ja som odrazu pocítil smútok nad tým, že niečo takéto úžasné končí... To sú jednoducho také krásne zážitky, že človek nemusí vyjsť ani na kopec a aj tak je všetko perfektné...

 

Kančenčonga

 

Chýbajú ti ešte dva kopce...

 

Mne nechýba žiadny kopec. Ja som si nikdy nevytýčil korunu Himalájí ako cieľ, ako môj projekt. Pozoroval som na ľuďoch, ktorí to mali ako cieľ, pod akým veľkým tlakom boli v závere. Rovnako som cítil tlak, keď som robil Seven Summits. Vtedy človek rozmýšla len nad tým, ako to dokončiť. Keď sa mi to vtedy podarilo, tlak opadol a ja som si mohol robiť zrazu čo som chcel. A tak som hneď nato šiel s Marikou na Aconcaguu. Bol to veľmi pekný zážitok.

 

Takže kam pôjdeš najbližšie?

 

Minulý rok som mal už všetko pripravené na Manaslu, keď som si pri páde na schodoch zlomil rebrá. Tento rok teda len využijeme prípravu a pokračujeme v pláne. Manaslu sme plánovali už s Piotrom Morawskim, po Dhaulágirí to malo byť na jeden záťah.

Po tom, čo Piotrek pod Dhaulágirí zahynul, som tieto dva kopce mal tak trochu mimo záujmu. Nejak som to tak cítil, že ma tam nechcú... Okolo Manaslu som však prešiel niekoľkokrát. Poznám to tam. Keď som Horiovi ukázal, čo mám vymyslené, tak hneď súhlasil, že sa pridá, aj keď on už stál na vrchole. Tak uvidíme, dopredu viac nechcem hovoriť.

 

Už sme prebrali to, že vo vysokých horách človek nezbohatne a keď prežije, ani veľmi slávy nepoberie :)) Napriek tomu pozorujem, že niektorí ľudia vo svete sa na takomto spôsobe života stávajú závislí. Nestávajú sa z nich závisláci na zážitkoch? Silných zážitkoch.

 

Presne toto! Závislý na zážitkoch! Silných zážitkoch!

Peter sa usmeje a tak napoly žartom napoly vážne si spomenie na starý šplech:

„Zážitok predsa nemusí byť vždy pozitívny, hlavne nech je intenzívny!“ :)))

 

Kangchenjunga bola silná aj pozitívna?

 

Trochu ma mrzelo, že parťáci na kopec nevyšli.

 

Aké to bolo stáť sám hore na vrchole? ( V tej sezóne stál Peter ako jediný na vrchole.)

 

Veľmi silné. Tie emócie sa nedajú popísať, to sa dá iba zažiť.

 

Pri vrcholovom útoku ste sa rozdelili. Išiel si na opačnú stranu ako Nives, Horia, Romano...

 

Piotrek Pustelnik mi dal cenné rady. Tam hore, to je lybyrint. Bol som presvedčený, že mám pravdu. Oddelil som sa od nich. Mysleli si, že mám výškovú chorobu a že začínam blúzniť... Ja som zase dúfal, že keď zistia svoj omyl, tak že ma v mojej stope dobehnú...

 

svitanie-na-evereste-z-vrcholoveho-zlabu-lhotse

 

Keď som niekde čítal o tvojom pôsobení na Mc. Kinley (myslím že tam to bolo), tak si povedal:

Horolezec je hrozný, ešte nevystúpil na vrchol a už sa obzerá po ďalších...!“

 

Tak to hej, je ich veľmi veľa... A to je dobre :))

 

Kedy sa chystáš skončiť?

 

Nikam sa neponáhľam. Nech to trvá čo najdlhšie. Chcel by som ostať aktívny čo najdlhšie. Až budem starý, rád by som sa prešiel aspoň na Téryho chatu.

 

Tvoja žena Marika je ale určite rada, že jej posledné roky pomáhaš s festivalom a na expedíciu ideš iba na jar.

 

Na jeseň bolo vždy veľa roboty a ona musela veľa robiť aj za mňa. Takto sa to akosi normálne vykryštalizovalo, že jeseň som doma. Treba aj robiť :))

 

Ako sa darí festivalu?

 

Tento ročník bol výborný. Úroveň filmov bola zatiaľ jedna z najlepších. (Marika spoza rohu pridáva: „Mali sme vyše 9000 divákov...!“)

 

Čo by si ešte rád povedal alebo zdôraznil na záver?

 

Vysoké hory nemajú v médiách v poslednom čase najlepšiu reklamu, ako sme hovorili. Výkony v nich tiež nie sú veľmi oceňované. To ma mrzí, ani nie tak kvôli horolezectvu (však to je len aktivita) ale kvôli ľuďom, ktorí by možno na tie hory mali, ale podľahnú tým negatívnym správam a ani to nevyskúšajú. Prídu tak o veľa. Tie zážitky sa nedajú s ničím porovnať.

Tohto roku som bol pod Everestom s filmárom Rasťom Hatiarom a ten bol veľmi pozitívne prekvapený, že uvidel niečo úplne iné ako čakal. Niečo oveľa krajšie.

 

Tento citát som čítal niekde v súvislosti s Anatolijom Bukrejevom:

Hory sú chrám, kde praktizujeme svoje nábožemstvo a nie štadión, kde uspokojujeme svoje ambície.“

 

Veľmi pekne povedané. Vidno, že ten kto to povedal, bol v tých horách rád.

 

Ďakujem Peter za rozhovor a držím palce na Manaslu. Nezmestilo sa tu určite veľa vecí a verím, že ešte budeme v tomto rozhovore pokračovať...

 

Pýtal sa Martin Bartoň

 

 

 

 

>

Fotky Rozhovor: Peter Hámor - Posledný Mohykán


Súvisiace články:

Diskusia




RE: Rozhovor: Peter Hámor - Posledný Mohykán
Jano 21.12.2015
Martin, gratulujem ku lovu. Peter je skutocne priklad horolezca ktori bohuzial uz vymieraju a na obzore nevidno nasledovnikov.

RE: Rozhovor: Peter Hámor - Posledný Mohykán
David 24.12.2015
Vyborne citanie, dakujem za slova inspiracie, tam hore je nas domov !

RE: Rozhovor: Peter Hámor - Posledný Mohykán
Hypobarická komora (hypobar@gmail.com) - 20.01.2016
Super rozhovor. Na prvé prečítanie sme chceli reagovať, že Peťo sa mýli, že doma sa na vysokú nadmorskú výšku dá pripraviť. Na Slovensku v Topoľčanoch sa to už dá. Ale tiež to nie je prechádzka tak ako aj v horách. Ale vlastne má pravdu. Do Topoľčian je síce podstatne bližšie ako do vysokých hôr, ale drvivá väčšina Slovákov nemôže povedať, že je tam doma. Takže naozaj špičkový super rozhovor!

Partneri

JM SPORT www.skyrunning.sk www.tatry.nfo.sk www.msslovakia.eu
www.sherpacaffe.sk Pavol Kuna sport.sk
www.scandinavia.sk www.scandinavia.sk www.tatryportal.sk
alkan.szm.com www.outdoorfilmy.sk www.montana.cz
©  Vetroplachmagazin 2007 - 2018  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 3374780