Horolezectvo - Rote Flüh - Miemingerské Alpy 1971 - Vetroplach magazin

Rote Flüh - Miemingerské Alpy 1971

29.05.2014
rote-fluh-miemingerske-alpy-1971

Je to teda zvláštne, koľko mojich známych malo v exile problémy s nadviazaním nových kontaktov. Ako športovec sa niečo také dá ľahko obísť. Hneď od začiatku som bol v DAV priateľsky privítaný, ale asi boli ovplyvnení, lebo som na začiatok zaplatil jedno kolo piva. Od mojej prvej túry na Tribulaun som bol na lane s Edym Slívom. Fungovalo to celkom dobre a po skialpovej túre na Feuerstein, kde som ako prvý zjazdil celú hranu dole, mali ku mne už aj trochu rešpektu. Môj nový partner Edy je taký stredný lezec ako ja, rozhoduje sa v stene trochu pomaly čo ďalej, takže musím sústavne myslieť na Vlada, ako by to išlo s ním. Robíme s Edym síce ťažšie túry, ale sme veľmi pomalí. Edy je inžinier u Siemensa a ja robím v jednej privátnej praxi.

V strede týždňa raz Edy zavolá: „Nemáš chuť ísť v piatok na kopec?“ Mal by celkom dobrý cieľ, Rote Flüh v Miemingerských Alpách. Pridá ešte: „Ale je to šestka!“ No a čo, vravím, veď voľakade sa musí ísť hore. Tak vyrazíme v piatok pri peknom počasí smerom na Füssen, na ceste je celkom malá premávka, hneď sme v Tirolsku. Ešte pár kilometrov a v Nässelwängli parkujeme auto. Jedna serpentína za druhou nás vedie ku Gimpelhausu, kde našťastie ešte dostaneme dve miesta na matracoch, na dachu. Sme spokojní, sedíme pred chatou a pri pive pozorujeme stenu oproti, tam budeme zajtra pracovať.

Tak okolo 300m vysoká stena, vyzerá vzdušne ako Hokejka, myslím si. Je jasné, že to nebude žiadna prechádzka. My nie sme žiadni kamikadze lezci, máme klasický výstroj, pôjdeme s dvojitým lanom. Skoby, dosť karabín a dva rebríky idú s nami do steny. Nám je jedno koľko istení použijeme, toto má byť len výlet. Na dachu spí hádam 30 ľudí, chrápanie, prdy a smrad sú garantované, no ale čo, horolezci ako všade.

Ráno si nechávame čas, stena je len asi o 600m ďalej. Raňajky a káva chutia. Väčšina turistov chce po normálkach na okolité vrcholy, našim smerom sa vydávame len štyria, tu nie sú žiadne ľahké výstupy. Za chvíľu sme na nástupe, naša cesta je voľná. Naviažeme sa, rebríky idú ku mne, to bola vždy moja robota. Edy váži o dobrých desať kíl viac. Začiatok je ľahký, ideme obaja naraz na krátkom lane. Potom ale začne tvrdá robota a ja obdivujem tých chlapcov, ako aj v Tatrách: túto cestu spravili dvaja Nemci už v roku 1954 s konopnými lanami. Obdiv! Asi tretina cesty je pôžitkové lezenie na výbornej skale. Potom už stena nechce pustiť ďalej, bráni sa. Po centimetroch s použitím dvojitého lana ukrajujeme z nej a nadávame. Naraz počujeme hlasy pod nami. Dvaja extrémisti, sólo bez lana, ženú sa hore stenou. Sme dnu v 6+. Vravím Edymu: „To sú športovci, kukaj sa.“ Prejdú okolo nás, servus, a jeden si neodpustí poznámku: „Stará DAV škola čo?“ My máme čas, istíme sa čo to len ide, oni miznú hore pekelným tempom. Vravím ešte: „Edy, kedy budeš taký dobrý?“ Začneme liezť, zrazu začujem nejaké pískanie v lufte nad nami. Jeden z tých chlapcov letí popri nás, nižšie padne na jednu rímsu a ostane tam ležať. Je jasné, že je mŕtvy. My sme ostali tiež stáť ako stŕpnutí, obaja sme sa zaistili a kričali sme hore: „Ostaň tam kde si, nelez ďalej!“ Chceli sme ho naviazať k nám, až po vrchol. Vyšlo to ináč. Ten ich sólo pokus bol z chaty pozorovaný ďalekohľadom, tí hneď volali vrtuľník. Za chvíľu mŕtveho vyniesli zo steny a parťáka prišli tiež hneď zobrať. My sme zakývali, že lezieme ďalej.

Trvalo nám skoro hodinu, kým sme sa opovážili ďalej liezť. Boli sme v ťažkej pasáži, tak veľmi pozorne a veľmi pomaly. Mali sme doslova strach v kostiach. Našťastie prišlo miesto na rebríky, na tých som sa upokojil, to bolo ako sedieť na gauči. Ďalej už ľahko ku krížu. Pri zostupe máme stále pred očami hranu Gimplu, tak vravím „Edy, zajtra musíme niečo robiť, aby sme na to zabudli. Pôjdeme túto hranu, ináč nám ostane strach sedieť v kostiach.“

Keď sme prišli na chatu, čakala nás už horská služba, museli sme vypovedať a podpísať protokol k udalosti. Na túto udalosť som dodnes nezabudol. Pri večeri, pri pive, stále sa nás niekto vypytoval čo sa stalo. To my nevieme, možno jeho partner, toho sme už nevideli. Spali sme zle, stále som sa budil a ráno sme museli doslovne hľadať odvahu na ďalší výstup. Na jednom mieste, kde sa musí preskočiť cez dieru na druhú stranu, je napísané „len odvahu Jano“. Aj sme sa zase zasmiali. Robili sme potom tempo, lebo tam bolo stále viac dvojíc a išli na nervy. Zlanovali sme vedľa stenou, dali sme si na chate po jednom Mass radler a cestou domov sme ešte nekonečne diskutovali. Neodsudzujem to konanie, ale tu vidno, že extrémne lezenie má v sebe veľa nebezpečia. 

Jano Banko

 

Súvisiace články:

Diskusia




RE: Rote Flüh - Miemingerské Alpy 1971
Jaraba 30.05.2014
A najviac sa divím, ako ste po takom zážitku dokázali ešte pokračovať v plánovanej trase. Mne by ten adrenalín nestačil ani na zastavenie trasu kolien...

RE: Rote Flüh - Miemingerské Alpy 1971
Jano 31.05.2014
Az po 1 hodine sme sli dalej, Edy bol neschopny liezt dalej, ale boli sme uz skoro hore. Horsie bolo za tym na Watzmane, tam istil Edy uz v dvojke, hadali sme sa a museli bivakovat, trvalo to 9 hodin!!!!!!! Sranda.

Partneri

JM SPORT www.skyrunning.sk www.tatry.nfo.sk www.msslovakia.eu
www.sherpacaffe.sk Pavol Kuna sport.sk
www.scandinavia.sk www.scandinavia.sk www.tatryportal.sk
alkan.szm.com www.outdoorfilmy.sk
www.modralanovka.sk
www.montana.cz
©  Vetroplachmagazin 2007 - 2019  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 4428658