Horolezectvo - Peter Habeler: "Na vrchole stojíš kvôli sebe." - Vetroplach magazin

Peter Habeler: "Na vrchole stojíš kvôli sebe."

05.03.2008
peter-habeler-na-vrchole-stojis-kvoli-sebe-V tomto rozhovore, ktorý uverejnili Die neue Südtiroler Tageszeitung som sa dozvedel okrem "klasiky" aj zopár vecí , ktoré som nevedel a zaujali ma. Tak som sa s ním trošku potrápil a dúfam, že tam niečo zaujme aj vás...

Peter Habeler stál 8. mája 1978 spoločne s Reinholdom Messnerom ako prvý človek na vrchole Everestu bez kyslíka. Tirolský alpinista v tomto rozhovore rozpráva po 30tich rokoch o tomto výstupe, o klamstvách o tímovom rozhodovaní, o strachu pri lezení a o určitej dávke bláznovstva, ktorú je pri tom treba.

Pán Habeler, vyprchal po 30 rokoch Váš hnev na Reinholda Messnera?

Peter Habeler: Nikdy som sa vlastne na Reinholda naozaj nehneval. Už je to raz tak, že človek sa niekedy správa veľmi nevhodne. Dnes si našťastie znovu rozumieme. Ale my sme boli vždy priatelia, to ostatné boli malé roztržky, ktoré boli úplne nepotrebné.

S Messnerom to ale nie je vôbec jednoduché?

To by som zase tak nepovedal. Keď si predstavím túry, ktoré sme spolu spravili, tak to boli skutočne vrcholné okamžiky. Bez komentára. Je to jednoducho tak, že Reinhold bol najlepší parťák s ktorým som niekedy niečo podnikol.

Aký je Reinhold Messner v horách?

Reinhold je veľmi starostlivý. Pokiaľ sme ešte niekde dole. Na Evereste ma niekoľkokrát zozadu postrčil, aby som šlapal ďalej. Pri výstupe som veľmi váhal, pretože som jednoducho vtedy nebol psychicky najsilnejší. Ale ako sa ukázalo - celé to fungovalo výborne.

Je ale napriek tomu blázon?

No to hej. My sme ale predsa všetci blázni. Všetci extrémni horolezci sú vybavení určitou formou bláznovstva. Ináč by predsa nemohli robiť to čo robia. Pre veľa ľudí je úplne nepochopiteľné, že niekto riskuje svoju kožu, aby mohol stáť na Evereste alebo Troch Cimách. Mne sa to zdá absolútne správne, že nemusíme mať všetci v živote všetko pripravené, poistené a robiť všetko "tak ako sa má". Niekedy treba preskočiť aj cez nejaký plot. treba chcieť prežiť aj niečo nové. Na to je potrebné práve to bláznovstvo, tá drzosť. S ním sa dá odvážiť na niečo celkom nové, čo ešte predtým nikto nespravil.

Aký je dôležitý strach pri lezení a v horách?

Strach patrí bezpodmienečne k horolezectvu. Horolezec potrebuje trochu odvahy, to je bez pochýb. Rovnako potrebuje veľmi dobrú prípravu, to je strašne dôležité. Potrebuje správneho partnera. A rovnako potrebuje strach, pretože strach je jednoducho jediná možnosť, ako prežiť. Nemusí zrovna hneď naložiť do gatí. Ale potrebuje strach, až začne cítiť veľký strach, tak sa jednoducho musí otočiť. Určite to nie je jednoduché, ale ako horolezec sa musím vedieť otočiť. Je to veľmi dôležité. Dokázal to Reinhold, dokázal som to aj ja. Ináč by sme tu už neboli. Takže strach patrí jednoducho neoddeliteľne k horolezectvu.

Mali ste vtedy v roku 1978 na Evereste strach?

Takáto veľká expedícia má dve rôzne stránky. Pokiaľ je človek aktívny, tak nemyslí na žiaden strach. Vtedy jednoducho šlape dopredu, lezie nahor, pozerá kam vedie cesta. Strach prichádza, keď je človek pasívny. Napríklad keď leží v stane a vonku buráca vietor, ktorý môže každú chvíľu roztrhnúť stan. Ale potom sa znovu dáte do pohybu a strach zmizne.

Stáli ste spolu s Messnerom ako prví ľudia na Evereste bez kyslíka. Nebáli ste sa, že by to mohlo mať trvalé následky, že si jednoducho poškodíte mozog a zostanete ako mentálne postihnutý?

Áno, už v základnom tábore boli momenty, keď som váhal a pýtal sa sám seba: je to rozumné, čo sa chystám urobiť? Ale nakoniec som si to sám sebe zodpovedal tým, že som povedal: Áno, chcem to vyskúšať. Reinhold povedal iba: "Peter ty si už spravil to a ono, zvládneme to. K tomu mi asi najviac pomohla mienka našich doktorov horolezcov Oswalda Ólza a Raimunda Margreitera, ktorý boli názoru, že sa to dá. Obaja neskôr spravili ako lekári slušnú kariéru.

Hovorí sa, že riedky vzduch spôsobuje halucinácie a že sa ľudia cítia ako zdrogovaní?

Ešte som nikdy nebol zdrogovaný, preto to neviem porovnať. O určitom opojení vedomia však môžme bez pochýb hovoriť. Hore je príliš málo kyslíku a mozog už nefunguje ako by mal. Ale vzor správania, ktorý sa vopred naučíte, ten je stále vo vás. Máte odlezené množstvo stien, hrebeňov a zažitých množstvo situácií, ktoré vás tam môžu stretnúť. S týmto to prežijete všetko ľahšie. Všetko to máte uložené v podvedomí a v takej situácii sa to jednoducho vyplaví na povrch.

Takže vaša činnosť pri výstupe sa zautomatizuje a riadi ju podvedomie.

To je ten správny dojem. Funguje to relatívne dobre. A keď už nemôžem ďalej, tak ostanem jednoducho stáť. Za chvíľu sa posuniem ďalej a takto sa to opakuje každých 20 metrov. Tak dlho, až kým niesom na vrchole.

Dá sa vôbec takýto výstup ešte vychutnať?

Vychutnať? Samozrejme! Človek zažije veľkú radosť. Predovšetkým z toho, že to dokázal. Ste na vrchole a trápenie je takpovediac ukončené. Vychutnávate si výhľady a vtom prichádza opäť strach. Čaká na vás ešte zostup. Pri ňom sme prežili ešte jednu zlú noc v Južnom Sedle. Pri zostupe musíte len dúfať - že nespadne lavína , že nájdete stan. Popri radosti z výstupu zažívate aj kopec starostí a škála pocitov je tu skutočne široká.

Mysleli ste ešte pri zostupe na možné zdravotné následky spôsobené nedostatkom kyslíka?

Nie, vôbec nie. Človek sa tak koncentruje na každý ďalší krok, že na takéto veci už vôbec nepomyslí. Máte už iba jeden cieľ: dostať sa do stanu. Reinhold bol za mnou, lebo začal zostupovať neskôr a ja som myslel len na jedno: nájsť stan. Keď som ho potom našiel prišla veľká úlava. V tomto momente mi bolo jasné: teraz to už musí všetko klapnúť. Z Južného Sedla už určite zostúpime.

Povedali ste: "Reinhold zostupoval neskôr." Je to normálne sa pri takomto zostupe rozdeliť?

Čo je vlastne normálne a čo abnormálne? Ľudia si často myslia že na osemtisícovkách by mali byť horolezci nalepení na seba. To ale vôbec neplatí. Každý je vzdialený tak ďaleko od reality, že sa sústredí pri výstupe maximálne na seba. To samozrejme neznamená, že nepomôže druhému, keď bude mať problémy. To ale nebol náš prípad. Reinhold mal so sebou malý diktafón a na vrchole robil ešte nejaké nahrávky. Ja som naopak chcel hneď dole, tak sme sa dohodli a nikto proti tomu nič nenamietal.

Takže žiadna vysnívaná kolektívna sila horských kamarátov, ktorá vedie ku zdolaniu vrchola?

To je všetko jeden veľký výmysel. Kolektívne rozhodnutie, že niekoľko ľudí pôjde jeden vedľa druhého a jeden druhému si budú pomáhať. Vo výškach nad osemtisíc metrov to jednoducho takto nefunguje. Prirodzene si ľudia pomáhajú, keď sa to dá. Ale keď sa tam hore na ostrom hrebeni, kde to fičí naľavo i napravo dole niekto zasekne, tak si môžem tak maximálne k nemu sadnúť a zomrieť spolu s ním.

Boli ste v roku 1978 nielen na streche sveta, ale aj svetová špička medzi alpinistami. Prečo nespravil Peter Habeler takú kariéru ako Reinhold Messner?

Nebol som zlý horolezec. Na skale som sa cítil ako doma. Predovšetkým som však dostal veľmi dobrú výchovu. Už ako dieťa som často chodil s ľuďmi, ktorí hory dobre poznali. Títo ľudia prekukli tie nezmysli, ktoré sa často o lezení hovoria a orientovali sa na podstatu. K tomu prišlo vzdelanie horského vodcu. To mi dalo strašne veľa. Pretože na rozdiel od mnohých ďalších extrémnych lezcov som jazdil na dvoch koľajniciach. Ako horský vodca som často robil ľahké veci a potom som na konci týždňa skončil v nejakej ťažkej stene. To bola pre mňa perfektná kombinácia, pretože jedna vec profitovala z druhej. Dnes som ešte stále nadšený horský vodca. Jednoducho mi to robí radosť.

interview: Christoph Franceschini
amatérsky preklad: M. Bartoň

Súvisiace články:

Diskusia




Partneri

JM SPORT www.skyrunning.sk www.tatry.nfo.sk www.msslovakia.eu
www.sherpacaffe.sk Pavol Kuna sport.sk
www.scandinavia.sk www.scandinavia.sk www.tatryportal.sk
alkan.szm.com www.outdoorfilmy.sk
www.modralanovka.sk
www.montana.cz
©  Vetroplachmagazin 2007 - 2018  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 3721279