Horolezectvo - Malý Kežmarský štít 1965 - Vetroplach magazin

Malý Kežmarský štít 1965

25.10.2014
maly-kezmarsky-stit-1965

Spomenúť si na niečo, čo bolo pred pár dňami, nie je žiadne umenie, ale spomienky spred 50 rokov znova oživiť nie je ľahké. Ale stojí to za pokus, lebo ide o už legendárny výstup na Kežmarský štít vtedy slávnou cestou, zvanou Weberovka. Vlado Tatarka, môj partner, to vymyslel, lebo chcel testovať našu formu pred odchodom na veľké steny v Julských Dolomitoch a v Bulharsku v Rile.

 

Mali sme vyhľadaných viacero stien na testovanie ako Hokejku na Lomničáku, Galériu Ganku, Žltú stenu, Baranie rohy. Nešli sme autom (vtedy sme mali Fiat 850), lebo sme chceli zase raz vyjsť na motorke až na Šalviový prameň. Mal som kupcov na motorku, ale predať som ju tiež nechcel.

Tentokrát ideme na tri dni, tak máme so sebou aj dva malé stany na pohodlné spanie. Pod chatou je malá trávnatá lúka, tam sa smie stanovať. Tak schováme motorku, ako vždy na Šalviáku v lese. Na Brnčalke pozdravíme Šoltýsa a zahlásime sa na stanovanie. Varíme si sami a po obede sa ideme sólo rozliezť. Vlado ide na Jahňací štít a ja na Žeruchovú vežu. Pekná, nie dlhá cesta za 3-4, kúsok od chodníka k Bielemu plesu. Som asi v polovici, naraz niekto za mnou fučí a popri mne prebehne Peter Dieška junior. Servus, servus - a to je všetko a už ho nevidím. Jeden z celkom mladej generácie. Ešte som nie hore a už ho vidím dole na chodníku bežať k Brnčalke. Dieškovci idú zajtra skúšať niečo nové na Jastrabiu vežu. My budeme na druhej strane.

Na večeru spravím hovädzie mäso z konzervy, chlieb a kyslé uhorky. Ideme k Mišovi ešte na jedno pivo a do postele, teda na nafukovací matrac. Ráno zavčasu sa vstáva, vedľa je potok, môžeme sa umyť, navariť veľa čaju aj do termosky, no a čo má Slovák so sebou na jedenie? Slaninu a klbásu. Nebo bez obláčka, ešte je trochu chladno, ale po nástup sa stačíme zohriať. Mám na nohách nové vibramky (nafasoval som ich z HS Nízke Tatry, za nich lezieme), čo ešte oľutujem.

Stena je suchá, ale viem si predstaviť, že pri silnom daždi sa tu môžeš aj utopiť. Dve laná, plno železa a karabín, sľučky, rebrík. Lano sa vtedy viazalo direktne na telo, žiadna osmička. Brzdilo sa lanom na tele a zlanovalo sa v Dülferi, s istením len prusíkom alebo vôbec nie. Lezečky, to bol neznámy pojem, vibramky museli stačiť na všetko, aj na mačky.

Začnem ja, trojka na rozbehnutie. Ideme na čas, tak paralelne bez istenia. Ďalšiu dĺžku ja, Vlado istí, od štandu pôjde on, lebo ďalej ide už päťka. Tam je on oveľa rýchlejší, až p jaskynku ide stále on ako prvý, mám ako druhý dosť roboty. Najťažší úsek je vľavo od jaskyne, tak rozmýšľame, či to pôjdem ja s rebríkom, alebo to skúsi Vlado vyliezť voľne. Vyhral Vlado, on je lezec a ja klinčiar.

Vyliezol to tak bravúrne, že rebrík bol dnes úplne zbytočný. Tu ma istil napevno, bol som si istý že tu vyletím. Nakoľko som vedel, že sa mi nemôže nič stať, išiel som to celkom voľne. Bolo to síce pomalé, ale prelezené bez pádu a na to som bol ako lyžiar hrdý. Vlado sa tam narobil, tak idem zase ja vpredu, pekná klasická štvorka. Ďalej zas Vlado, až kým nezmizne hore na plošine, na Nemeckom rebríku. Určitý čas vidím, že doťahuje lano, potom lano už visí oblúkom dole a Vlado kričí: „Už som sa odviazal, pober veci, ja bežím hranou hore a potom dole k chate“. Bolo to tak dohodnuté kvôli jeho tréningu, ale nie že ma nechá v stene samého. Tak som doliezol tých 20 metrov sólo. Vlado už bol vzadu pri Ušatom sedle a ja som pomaly balil krámy a vydal sa na sólovanie hore hrebeňom na Kežmarák. Pekná trojka.

Už tu som začal cítiť, že moje nové vibramky zanechávajú stopy na mojich nohách. Na vrchole nemám s kým kecať, vyzujem sa. Ponožky sú už krvavé a pred sebou mám ešte zostup cez Svišťovku. Zídem dole do sedla a ďalej po serpentínach ten nekonečný zostup k Brnčalke. Idem dole ako po vajciach, nohy pália a ja nadávam na výrobcu topánok.

Prídem k chate a musím sa smiať, zas je tu Otto Krajňák, ten patrí k inventáru chaty. Vlado si zase poťahuje z fľaše a Otto mi bude už po druhýkrát ošetrovať nohu. Vlado doniesol pre všetkých fľašu piva, Otto fľaštičku s jódom a ja som sa skoro posral od bolesti, keď mi to natieral. Dole k stanu som išiel bosý, v potoku som vypral ponožky od krvi a hore na stane sa sušili. Otto ako sa ti odvďačím? Dvakrát si mi „zachránil život“.

Po robote: Vladovi som povedal, aby zohnal od Miša dve vajcia a cukor. Mával som so sebou mliečny prášok, rozpustil som ho s vodou na mlieko, pridal vajcia, trochu múky, soľ a cukor a spravil omeletu z palacinkového cesta. Zasypali sme to cukrom, navarili spústu čaju a ležali spokojne pred stanmi. Ja som bol invalid, tak Vlado vybehol v nedeľu ešte na Jastrabiu vežu a potom sme zišli dole na Šalviák. Vyzeralo to tak, že sme vo forme. Vlado si bol istý, ja som mal svoje pochyby, či vyleziem steny s menami Comici alebo Aschenbrenner. Vždy si ale myslím, že sa dá zo steny aj zlanovať. Uvidíme. Už sa teším na zatáčky na Čertovici, plný plyn.

 

Jano Banko

 

Fotky Malý Kežmarský štít 1965


Diskusia




Partneri

JM SPORT www.skyrunning.sk www.tatry.nfo.sk www.msslovakia.eu
www.sherpacaffe.sk Pavol Kuna sport.sk
www.scandinavia.sk www.scandinavia.sk www.tatryportal.sk
alkan.szm.com www.outdoorfilmy.sk www.montana.cz
©  Vetroplachmagazin 2007 - 2018  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 3374783