Horolezectvo - Hans Kammerlander: "Sedem životov som už prežil!" - Vetroplach magazin

Hans Kammerlander: "Sedem životov som už prežil!"

11.05.2008
hans-kammerlander-sedem-zivotov-som-uz-prezil-Narodil sa 6. decembra 1956 v dedinke Ahornach (Južné Tirolsko) ako šieste dieťa do rodiny horských sedliakov. Desaťročnému mu zomrela matka. Od šestnástich rokov pracoval ako murár. Ako 21 ročný zložil skúšky za horského a lyžiarskeho vodcu. Hans Kammerlander je jedným z najúspešnejších výškových horolezcov vôbec. Bez pomoci kyslíka stál na 13 vrcholoch zo 14 osemtisícoviek. Sedem z toho zdolal spolu s Reinholdom Messnerom.

          Tento rozhovor bol spracovaný podľa časopisu Alpin. S Hansom sa porozprával Dirk von Nayhauss.

V roku 2003 si sa musel otočiť pod vrcholom Nuptse East kôli snehovej búrke. Krátko nato sa ruskému horolezcovi Valerijovi Babanovovi podarilo ako prvému vystúpiť na tento vrchol. Nahnevalo ťa to?
Vôbec nie. Hneď som mu poslal blahoprajný telegram.

Ako Babanov reagoval?
Potešil sa tomu. Z dvadsiatich neúspešných expedícií som bol jediný, kto sa mu ozval.

Americký horolezec Steve House o rusoch napísal: "Podľa mojich merítok neboli úspešní!"
To, čo rusi spravili, môžeme len s veľkým komplimentom akceptovať. Liezli hornú časť južnej steny Nuptse - a tá je sakra ťažká - bez fixných lán.

Takú ťažkú stenu liezť bez nitov a fixných lán. To musí byť veľmi riskantné. Je to vôbec možné?
Nity by sa na takej klasickej ceste vo vysokých horách nemali používať. Je tam dostatok prírodných možností zaistiť sa. Ozajstnou výzvou by však bol výstup bez fixných lán, tam už však striehne smrť na každom kroku...

Bolo pre teba toto riziko príliš vysoké?
Vzhľadom na moju vtedajšiu formu, čo sa týka skaly, bolo toho na mňa moc. Moja najsilnejšia stránka je kombinovaný terén (mix).

Používanie nitov býva často kritizované aj v Alpách. Cesta tým stráca svoj dobrodružný charakter. Stefan Glowacz a Kurt Albert svoju novú cestu "Žltý múr" na Malej Cime (Dolomity) tiež dobre odistili.
Kritikov, ktorí sedia za teplou pecou a kritizujú prvovýstupcov bez toho, že by ich cestu preliezli je vždy veľa. Ja by som nechal Glowacza na pokoji. Jedná sa o veľmi strmú a odvážnu líniu. Je to v poriadku, keď prvolezec chce ísť na istotu. S tým sa aj cesta stáva zaujímavejšou pre potencionálnych nasledovníkov (opakovateľov).

Hovorí sa, že mačka má sedem životov. Koľko ich máš ty?
Sedem životov som už prežil. Vždy som mal kopec šťastia. Niekedy stačí aj maličká chybička, ktorá sa môže stať hocikomu. Niečo podobné som zažil r.2006 na Jasembe (Himaláje), keď Luis Brugger zlaňoval na fixnom lane a jednoducho vyletel. Bol vždy taký opatrný a rozvážny a jednoducho len jeden rutinný pohyb nezapasoval a bolo po všetkom...

Na Manaslu v r.1991 zahynuli dvaja tvoji kamaráti. Carlo Grossrubatscher stratil mačku a spadol. Keď Friedla Mutschlechnera zabil blesk bol si len pár metrov od neho.
Obaja mi veľmi chýbajú. Obzvlášť Friedl. Bol môj najlepší priateľ, s nikým som sa tak nenasmial ako s ním. Napriek tomu boli obaja preč. Bol som vtedy veľmi zdeptaný, nemal som chuť pokračovať...

Mával si potom zlé sny?
Nie, našťastie nie. Rozhodujúce bolo poznanie, že hory sú pre mňa najlepším liekom, pomohli mi vyrovnať sa aj s takými ťažkými ranami.

Myslíš dnes v nebezpečných situáciách na to, že sa ti niečo stane?
Nie, pre takéto myšlienky nemám v hlave žiadne miesto.

Stala sa smrť s postupom času trochu viac samozrejmejšou?
Postupne sa naučíš s touto témou lepšie výjsť. A okrem iného - je predsa len lepšie 30 rokov intenzívne žiť ako sa 80 rokov o nič nepokúsiť.


Robil si si po smrti tvojich spoločníkov výčitky?
Každý, kto sa tam hore pohybuje, je zodpovedný sám za seba. Luis bol môj rovnocenný partner. Nebol som ani priamo pri tom, keď sa to stalo. Ani jeho žena mi nerobila žiadne výčitky. Povedala len: "Nehľadaj ho dlho. Boh to už raz takto rozhodol. Nech jeho hrob leží tam, kde zomrel."

V roku 2007 si vystúpil na tretí pokus na Jasemba 7350m. v Nepáli.
Na vrchole som prirodzene myslel na Luisa Bruggera, môjho priateľa, ktorý tu rok predtým prišiel o život. Výstup bol pre mňa ťažší ako K-2 alebo Everest. Tá stena by sa dala zrovnať so severnou stenou Eigeru. S tým rozdielom, že tu nástup začína vo výške 5000 metrov. A práve v hornej časti je najťažšia. Keď sme boli na vrchole, zničila veľká lavína naše fixné laná. A tak sme museli veľmi riskantne zlaňovať kuloárom so zrkadlovočistým ľadom.

Celý ten čas si si myslel, že sa pokúšate o doteraz nezlezenú horu a teraz sa ozvali Slovinci s tým, že na ňu vyliezli už v roku 2004.
Bol som veľmi prekvapený, keď som sa o tom po mojom návrate do Talianska dozvedel. Dostal som povolenie na výstup s tým, že ide o zatiaľ nezdolanú horu. Po výstupe som sa zastavil u pani Elizabeth Hawley (kronikárka), ktorá vedie podrobné zápisy o prvovýstupoch. Ani ona nevedela nič o Slovincoch. Medzitým som dostal fotky, na ktorých sú Slovinci na vrcholovom hrebeni. Vrcholovú fotku však nemajú žiadnu.

Pravdepodobne vystupovali zo severnej čínskej strany?
Áno, je to možné, ale tiež to nie je potvrdené.

Sklamalo ťa to, že si bol "pravdepodobne" len druhý? Nemám z toho žiadne bolesti zubov. Keby som však bol vedel o tom výstupe, pravdepodobne by som bol hľadal iný cieľ. Zážitok však zostane už navždy rovnaký.

Ty si opísal sám seba ako samotára (sólistu). Na prvý pohľad však pôsobíš ako niekto, kto má rád spoločnosť.
V mojom živote som veľmi často žil ako samotár. Ako dieťa som bol často sám s dobytkom na lúkach. Keď som začal s lezením, nepoznal som nikoho, s kým by som mohol liezť. A na expedíciách, tam je človek veľmi často sám, aj keď ste tam viacerí.

Ako dvadsaťročný si liezol veľmi často sám. V Dolomitoch si vyliezol 60 sólovýstupov v VI. stupni obtiažnosti. Pozrel si si tie cesty pred tým ako si začal liezť?
Veľmi často som liezol bez lana v stenách, ktoré som dobre nepoznal. Zdola som si pozrel líniu cesty, ale nevedel som dopredu, kde sú miesta vhodné na oddych. Bolo mi to tiež celkom jedno. Bol som pripravený jednoducho veľa riskovať.

Len málo ľudí vie o týchto tvojich výstupoch. Pritom sólovýstupy sú niečo, čo sa dá výborne predať. Mohol si sa už vtedy výborne zviditeľniť.
To pre mňa nebolo vtedy vôbec zaujímavé. Chcel som len jednoducho veľa liezť. Bol som samozrejme pyšný na moje sólovýstupy, ale nepotreboval som z toho robiť žiadne fotky.
V tých časoch bola pre mňa aj hororová predstava spraviť nejakú prednášku alebo premietanie. To sa našťastie teraz celkom zmenilo a dnes sa cítim pred publikom celkom uvoľnene.

V roku 1996 si sám vyliezol na Everest a vzápätí ho zlyžoval na lyžiach.
Podaril sa mi vtedy najrýchlejší výstup, napriek tomu som posledné metre išiel štvornožky a bol som strašne unavený. Srdce mi bilo ako pomätené.

Čo si myslíš o komerčných expedíciách na osemtisícovky?
Nechcel by som ich všeobecne odsudzovať. V každom prípade by sa klienti mali snažiť byť čo najviac samostatní a mali by sa snažiť o výstup bez kyslíka.

Potom by komerčné výstupy na najvyššie vrcholy vypadli z hry.
Výstupy s pomocou kyslíka by nemali byť uznané a zaznamenávané. Je to jednoducho doping.

Na krku nosíš pamätný kamienok, je pravda, že ti ho daroval Reinhold Messner?
Daroval mi ho po výstupe na Cho Oyu, našej prvej spoločnej osemtisícovke. Po bokoch mám malé kamienky z vrcholov K2 a Everestu.

Reinhold Messner ťa neskôr verejne kritizoval.
V roku 1992 ma napríklad kritizoval za to, že som vystúpil na Matterhorn 4x za 24 hodín rôznymi cestami. Ale prečo by som to nemal robiť? Pre mňa to bol jednoducho športový cieľ.

Príčinou jeho kritiky bola výčitka, že si vyberáš svoje ciele podľa toho ako sa dajú dobre predať.
Pri výbere cieľov rozmýšlam napríklad, či by sa dal o tom natočiť pekný film, ale to sú všetko druhoradé veci. V prvom rade mi ide o kopec.

Narodil si sa v roku 1956. Cítiš už svoj vek?
Nič ma nebolí. Kondične sa cítim dobre predovšetkým vo väčších výškach. A pri lezení viem presne, čo ešte môžem a čo už nie. Klasické šestky leziem ešte stále bez lana.

Existuje pre teba popri horách aj iný život?
Keď som dole, pokiaľ možno rozprávam o horách čo najmenej. Po lezení sa často o horách filozofuje. Ja vtedy rozprávam radšej o niečom inom.

O čom?
Staré autá ma fascinujú. Rád čítam časopisy o starých autách.

Vlastníš sám nejaké staré auto?
Viaceré, medzi nimi jedného Forda ročník 1922. Ten je ako nový!

Hovorí sa: Úspech je príťažlivý. Priťahujú tvoje extrémne zážitky aj ženy?
Áno, jasné. V tomto smere už nemám viac žiadne problémy. S mojou ženou Brigite sme rozvedení. Z nášho manželstva sa stalo dobré priateľstvo, rozumieme si viac ako predtým. Mali sme jednoducho na seba veľmi málo času a musím priznať, že za naším rozchodom boli aj iné ženy.

Nemáš žiadne vlastné deti. Podporuješ však školy a dokonca jeden sirotinec v Nepále.
Je to nádherná robota. Až som stál pred sirotincom a videl, čo všetko sa postavilo, bol som pyšný. Bol to úžasný pocit.

V nepálskom Lubhu nesie jedna škola tvoje meno.
V mojom detstve sme viedli veľmi chudobný život. Mali sme tri - štyri kravy a to bolo všetko. Teraz sa mi vedie dobre, a preto by som chcel niečo aj podať ďalej. V Nepále som veľmi rád, páči sa mi nátura tunajších ľudí. My vo vysokocivilizovanom svete si vyrábame stres často kôli maličkostiam. Ľudia reagujú podráždene. Nepálci sa naopak nenechajú tak ľahko vyviesť z miery. Oni vidia to dôležité. Nemajú síce veľa, ale sú šťastnejší ako my.

Na ktoré vrcholy by si chcel ešte vystúpiť?
Veľmi ma lákajú Seven Second Summits, čiže druhé najvyššie vrcholy všetkých kontinentov. Je to úplne iný svet ako tie najvyššie. Everest sa dá kúpiť, ale K2 nie. Kilimandžaro je turistický kopec, ale na Mount Kenya treba liezť.

Ktoré z nich si už zdolal?
Zatiaľ iba K2. Ostatné by som chcel spojiť s cestovaním a ktovie, možno skúsim natočiť aj nejaký pekný film.


Preložil M.Bartoň

Súvisiace články:

Diskusia




Partneri

JM SPORT www.skyrunning.sk www.tatry.nfo.sk www.msslovakia.eu
www.sherpacaffe.sk Pavol Kuna sport.sk
www.scandinavia.sk www.scandinavia.sk www.tatryportal.sk
alkan.szm.com www.outdoorfilmy.sk
www.modralanovka.sk
www.montana.cz
©  Vetroplachmagazin 2007 - 2019  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 4299156