Horolezectvo - Gipsyho trilógia - Vetroplach magazin

Gipsyho trilógia

25.02.2013
gipsyho-trilogia

Jalovec 2245m Comici VI
Trávnik 2337m Aschenbrenner VI+
Zlý Zub 2678m Diretissima VI+

 

Tatarka-Banko 1967

 

     Tentokrát sme postavili latu trocha vyššie a Vlado si trúfa tieto skalky zdolať. Vlado sa ženil veľmi mladý, tak sme v záhrade jeho ženy Nóriky pri grilovaní naplánovali celý priebeh cesty do Julských Dolomitov a na Rilu. Ideme tentokrát traja, moja žena Pira, Vlado a ja, Pira bude vandrovať. Máme za sebou vynikajúcu prípravu v Tatrách, ale že čo nás tam čaká, nevieme odhadnúť. Mám veľký rešpekt pred týmito menami a ako vyučený lyžiar sa tu budem cítiť na falošnom mieste. Ja zapchávam len tú dieru na druhom konci lana, lebo Vlado nemá iného spolulezca. Vlastne on iného ani nechcel, lebo nemal nejaký vehikel, on sám nemal vodičák. Keď chodil sám do Tatier, tak autostopom a spával popri ceste pod nejakými lopúchami. Dostal za to od nás meno Cigáň, ale sa mi nepodarilo zistiť, kto to zmenil na Gipsy.
     Cez Čedok sme si dali vybaviť papiere na cestu a vymeniť peniaze, trvalo to nejakú dobu, na Západ do Álp sme nemali šancu. Vlado zistil cez ČSTV koľko priestupov majú tie vyhľadané cesty, Jalovec 11, Trávnik 8 a Zub 6. A vraj Zub ešte Čechoslováci nespravili, na to sa Vlado tešil.
Tak nabalíme našu Fiatku 850, s úbohými 34 koníkami až po dach, spústa konzerv, dva kanistre s benzínom. Moji dvaja pasažieri nemajú vodičák, musím tých pár tisíc kilometrov odkrútiť sám.

 

JALOVEC

 

     Vynechám etapu do Planice pod mostíky, tam totiž parkujeme. Zamykám auto s myšlienkou, či ešte bude tu, keď dôjdeme nazad.
     Pochodujeme s celým nákladom na chatu Tamara, tam sa Pira ubytuje na dve noci. Chceme nejaké tipy od chatára, ten nás vysmeje: "Za chvíľu ste nazad, to nespravíte." Dobre, máme dojem, že on sám ešte nebol pod Jalovcom. Kontrola, či máme všetko, jedenie na 3 dni, variče, veci na bivak a pomaly vyrazíme. Nájdeme pod Trávnikom 5 hviezdičkový bivak, voda težie zo steny, čo chceme viacej? Ja som kuchár ako vždy, môj sahib čaká na večeru. Jesto guláš z konzervy, zemiaková kaša z prášku a veľa čaju. Do spacáka dáme na spodok všetko, čo máme na oblečenie a spíme ako medvedi.
     Ráno o 5tej sa vstáva, je tak okolo -2°C, bude pekne. Robím si sám raňajky, Vlado je potom po ceste. Čo nepotrebujeme, ostane tu v bivaku a stúpame hneď pod stenu. Nástup na Comiciho je potiahnutý tenkým ľadom, poznám dobre, už som dvakrát na takom vyletel. Neďaleko som našiel suchý komínik, tak za 4+ a tým sa dostaneme pod vlastný pilier. Tu je pekná terasa, svieti sem už slnko, tak Vlado tu raňajkuje. Ja si vystriem nohy.
     A teraz istím Vlada, čistá klasika, toto je jeho terén, sadne si aj na hrebeň, ako na koňa a trocha oddychuje, zakričí dole: "Krása, čo?" Hore je zase jedna plošina, ľahneme si pod stenu na 10 minút na slnko, je tu nádherne. Potom príde malý previs, ten leziem pomocou rebríkov, to by malo byť kľúčové miesto, za tým je hrana asi za 5, hrana pomaly mizne a vystúpime na zasneženú kupolu, založíme mačky a vyjdeme solo na vrchol.
     Píšem do knihy: Tatarka-Banko HS N. Tatry 12ty výstup. Za tým som dopísal: Tatranské steny sú ťažšie. To Vlado nevedel. Schádzame dole až nad Kugyho kuloár a tam som to povedal Vladovi, ten vyrazil zo seba: "Vieš kto to je Comici?" Vravím: "Viem," aj to už ľutujem, ale sa mi to zdalo ľahké. On: "Ty si taký k....., idem hore to vymazať!" "Ostaň len kľudný, tu máme ešte tvrdý zostup a nechaj si sily na zajtra." Neviem, ako som prišiel na takú blbosť. Bolo nebezpečie povrchovej lavíny, bolo teplo. Čakali sme hore, kým večer trocha stvrdne sneh a s istením sme po jednom zišli žľab dole.
     Všetko je ešte tu, svište a myši nás nenavštívili. Navarím vyše litra čaju, sme dehydrovaní, slnko pražilo celý deň. Hneď začnem variť, konzerva fazule, do toho krúžky klobásy a chleba. Spravím 2 litre citrónovej šumienky a o 5 minút chrápeme v spacákoch. Ráno o 4tej vraví už Vlado: "Môj spacák smrdí ako maštaľ." "Môj tiež," vravím. Kombinácia fazuľa a šumienka fungovala perfektne, v tom momente sme bežali každý druhou stranou na hajzel vyprázdniť črevá, pohoda.

 

TRÁVNIK

 

     Obvyklá ceremónia pred odchodom do steny, tá je tu asi 50m od nás. Aschenbrenner bol známy s jeho divokými prvovýstupmi, hoci túto cestu vymyslel jeho brat Paul a Hermann Tiefenbrunner, robili to spolu. V celej ceste nieto miesta na oddych. Aschenbrennera som spoznal osobne ako chatára na Stripsenjochhaus. S dojmami zo včerajšieho dňa som myslel: "Zase jeden pekný deň pred nami."
Začiatok vyzerá ľahký, na rozcvičenie. Idem dopredu a ukáže sa to ako kameňolom, šrot, ďalej doľava asi 50 metrov zase po šutrovej lávke. Ako nenávidím tento dolomit. Nájdeme tu komín, tým sa iste musí hore, vidíme aj staré zhrdzavené skoby. Tak pošlem majstra dopredu, je to vlhké a modlím sa, aby nevyletel. Vidím, že lezie voľne, tak kričím: "Vlado, skobu!" "Ak tu vyjdeme živí z tejto sračky," myslím si, "tak to bude zázrak." Vleziem ja za ním, teraz vidím dole, aký je komín exponovaný, dole len vzduch. Komín ide ďalej, ale my vystúpime z neho doľava do steny, dôjdem na štand ku Vladovi, vravím mu: "Asi takto to vyzerá, keď sa kukáš z Mesiaca dole na Zem, dole vzduch a hore obrovská kolmá stena." Tak záleží teraz na Vladovi, či sa pohybujeme nahor alebo nadol - zlanením!
     Prvý krát v živote vidím Vlada na pokraji jeho možností, ide to pomaly a pracuje naozaj ako o život, moje dĺžky idem s lanom na doraz, ináč by som bol letel, mohli sme mať problémy. Tu v stene sú našťastie krásne dlhé trhliny ako v žule, dá sa aj istiť, aj strčiť ruku dnu. Vlado došiel pod kľúčové miesto, je tam ris s previsom, tak ma čaká robota. Jeden hák za druhým a rebríky a som cez hranu. Odvčera ma bolí krk od kukania stále hore, hreším a predstavujem si ako pekne by bolo niekde pri mori a plávať. Skutočnosť je ale iná. Sme tu v malej jaskynke, tak konečne oddych, napiť sa a vystrieť hnáty. Ďalej je to na pochodovanie, len je ťažké nájsť správnu cestu, ide to ešte nekonečne na vrchol. Tam je miesta aj pre stádo kráv.
     Kniha je v železnej schránke s reťazou, píšem: Tatarka-Banko 9ty výstup. Vlastne som mal napísať len Vlada, ten to ťahal sám hore. Ešte je nie koniec, pochod do Kugyho žľabu a vo včerajších stopách dole do bivaku. Jedno môžem povedať, niečo tak ťažké som predtým ani potom neliezol. Sme držgroši, spíme ešte noc v bivaku a zavčas ráno hádžeme skalky do okna, kde Pira spí. Dali sme si u chatára len jedno pivo a ja som sa ho drzo opýtal, či nemajú niečo ťažšie tu na lezenie.

 

     O našej dovolenke po ceste na Rilu len niekoľko spomienok. V Crikvenici som Vlada vysadil v dedine, aby kúpil asi 40 deka Lyoner a fľašu domáceho vína na večeru a chlieb. Nechcelo sa nám variť, ideme radšej plávať. Stany stoja a Vlada nikde. Potom sa objaví, ale bez salámy. Tú zjedol celú po ceste, nemohol odolať. Sranda bola vždy, tak som zase varil guláš.
     Trvalo to dosť dlho, kým sme stáli na konci Jugošky v Ulcinj, na pieskovej pláži náš somárik stačil len 80 km/h. Zastaneme v Peč, treba nakúpiť chleba, padnem jedným kolesom do kanála, bez železa a potom nemôžem vyjsť von. Asi 50 ľudí sa len díva a nepomôžu, my sme pohania. Pira a Vlado tlačia, nejde to, tak hodíme pod koleso repšnúru, koleso zaberie a sme von. Odvtedy ľúbim Islám. Ďalej cez Podgoricu až do Prizreň, chceme ísť tu na Titov vrch. Vrátili sme sa, životunebezpečné bandy, čo kradli. Na bulharskej hranici obzerajú anglických hipíkov, nás pustia hneď ďalej.
     V Bulharsku sme mali problém s nákupom základných potravín, obchody prázdne. V Sofii sme niečo zohnali. Autom vyjdeme až na chatu Maljovicu, hlásime sa na výstup v HS. Za niekoľko minút tam boli všetci prítomní členovia, v rukách slanina, klobásy, syr, paprika, cibuľa a pálenka a vonku pri stole začala hneď veľká oslava. Toto ovládali prvotriedne. Stále nám dávali rady, hoci to nikto z nich neliezol. Potom sme sa pomaly vybrali hore do bivakovacej búdy, promile sme nemerali, lebo by bol preč aj vodičák na chodenie. Ideme cez snehové polia, slnko do toho praží a Pira vezme hneď falošný smer. Sranda, keď sa ženy opijú. Vlado beží hore, má kľúč a vetrá, kým prídeme. Je tam plno myší, Pira si príde na svoje. Lezie sa na druhej strane, tak Vlado vybehne ešte do sedla, aby zistil, čo potrebujeme na zostup pod stenu. Sú to strmé firnové polia.

 

ZLÝ ZUB alebo SLIJAT SAB

 

     Noc bola strašná, len sme odháňali myši a boli sme radi, keď sme ráno o 5tej odchádzali z bivaku. Rozhodli sme sa ísť bez cepínov, aby sme ich nemali pri sebe pri lezení. To znamenalo, že sme na mačkách išli schod za schodom, s kladivom v ruke otočení chrbtom do doliny až pod nástup do steny, háklivá záležitosť.
     Tak toto je tá diretissima, vraj najťažšia stena v Bulharsku. Keď to vidím, tak to aj verím tomu prvolezcovi, Atanasov, číslo 1 v Bulharsku. Vravím: "Vlado, toto je riadny hámrik, dúfam, že nás tento zub nebude bolieť." "Ale čo, veď vieš, čo máme už za sebou." Nemohol sa dočkať, mal to byť prvý ČSR výstup. Hneď previs, tak začnem hneď ja s rebríkmi. Vlado len kričí: "Ponáhľaj sa, Pira je sama v bivaku!" Štand je taký, že ak Vlado vyletí, tak ležíme hneď dole na šutrovisku ako palacinky. Obíde ma a lezie ďalej klasicky v ľahko previslej stene. Nástup už dávno nevidno, je tu málo možností istenia a výpad by bol smrteľný. Cítim nesmierne napätie, Vlado lezie pekelne rýchlo, nestačím ani dve laná obsluhovať. Doleziem a Vlado má štand, kde môžeme stáť obaja, on je zapnutý, tak pokračujem hneď ja. Som síce pomalý, ale Vlado si dal predtým zabrať, nech si oddýchne. Mám štand na 3 háky, tak môže Vlado mašírovať ako chce. Vidím, že tu je v stene diera a tam je plechovica so stenovou knihou.
     Keď Vlado dôjde, vyberiem ju a čítam s veľkým zhrozením: "5ty výstup Gálfy-Urbanovič 1965." Vlado zbledol, úžasne sa nasral a začal nadávať, nie na chlapcov, ale na tú správu od ČSTV, kde to nebolo zaznačené. Snažím sa ho utíšiť, vravím: "Vlado, sme teda druhí a to za takou dvojkou a sme teda celkove 7mi." Nedal sa utíšiť, sklamanie bolo obrovské. Za tohoto stavu som išiel ja dopredu, aj tak prišiel úsek pre kamikaze, rebríkovanie po starých nitoch, ani ihla by sa mi nespratala do zadku, tak som bol napnutý. Pod previsom sa jeden kýval, musel som s majzlíkom vybiť dieru a vložiť nový, to trvalo, aspoň sa Vlado za ten čas utíšil. Ale aj tak kričal: "Pridaj plyn, aby sme boli aspoň najrýchlejší!" Úžasne sa mi uľavilo, keď som to prešiel. Potom ťahal až hore na vrchol ako bláznivý. Keď šiel okolo štandu, tak vravím: "Máme to za sebou," on len: "Pekná robota."
     Sme na vrchole, zbalím matroš, poznáme sa. Ja idem sám firnovým žľabom, slalomujem pekne až dole. Vlado bude ešte dlho meditovať na vrchole, on to zažíva, ako keď tolero zloží býka. Pira sa opaľuje na skalách pred bivakom, videla ma už ako slalomujem dole. Boli sme úžasne rýchli, deň je ešte pred nami, tak zostúpime ku chate a keď počujú, že sme to spravili, začala za 5 minút úžasná zábava. Boli to praví majstri.
     Zápis u nich do knihy a večer sme sa rozlúčili, tak opitý som si sadol za volant a zišiel som dole do doliny bez nejakého problému - zázrak. Spali sme v lese v stanoch. Skončili sme na Zlatých Pieskoch pri Čiernom mori, kde sa Vlado hneď spálil, lebo zaspal na slnku. Tak sme šli hneď domov, vravel som mu: "Rakovina je pre teba nebezpečná." Zažil muky na sedadle až po Bystricu.

 

Jano Banko, Mníchov
Spomienky

Fotky Gipsyho trilógia


Súvisiace články:

Diskusia




RE: Gipsyho trilógia
vlasto 25.02.2013
paradne spomienky svelo napisane. nad knihou neuvazujete? bola by to hodnotna vec, zachovat nieco z historie vo forme takychto bezprostrednych osobnych vypovedi pre nasledovnikov, a zaroven inspirovat - pretoze kazdy vas pribeh ma silu. vdaka za to. tesim sa na dalsie.

RE: Gipsyho trilógia
alex luczy 26.02.2013
super clanok a zazitky janko, len tak dalej, vzdy nas tvojim rozpravanim potesis, sano luczy

RE: Gipsyho trilógia
Jano 26.02.2013
Vlasto, iste som uvazoval, ale na Slovensku je to utopia.Taki lezci ako Igor Koller, dali spravit ich knihy v zahranici, lebo sa nenajde ziadny vydavatel, co by knihu predfinancoval a bola potom zaplatena s predajom. Tak to aspon Martin, ktory ma preto pochopenie, dava citat mladej generacii zo salamovou taktikou, kusok po kusku. Za co sme mu vsetci vdacni.

RE: Gipsyho trilógia
strapos 26.02.2013
perfektny clanok.uz sa tesim na dalsi.

RE: Gipsyho trilógia
sherpa 26.02.2013
Jano, pekne si to "ucesal",.... :-). cita sa to nedockavo doslova, take romanopisecke ale v bedekrovom vystiznom vydani. vidno ze horska sluzba aj v bulharsku bola v tych casoch stara garda s dobrou vychovou, hehe.

RE: Gipsyho trilógia
Jano 26.02.2013
Tom, bola to dobra partia, ale so zlymi pecienkami, ti chlastali ako Rusi. Stupal som hore s otvorenou topankou a bola hned plna snehu, ale chladic!

Partneri

JM SPORT www.skyrunning.sk www.tatry.nfo.sk www.msslovakia.eu
www.sherpacaffe.sk Pavol Kuna sport.sk
www.scandinavia.sk www.scandinavia.sk www.tatryportal.sk
alkan.szm.com www.outdoorfilmy.sk
www.modralanovka.sk
www.montana.cz
©  Vetroplachmagazin 2007 - 2018  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 3612045