Horolezectvo - „Normálkou“ na Groβglockner - časť druhá - Vetroplach magazin

„Normálkou“ na Groβglockner - časť druhá

24.10.2009
znormalkou“-na-gro-946-glockner-cast-druha
Dnes je vrcholový deň. Naše včerajšie obavy z nemohúcnosti sa nepotvrdili, cítime sa omnoho lepšie. Dokonca aj vonku to vyzerá, že „dnes to pôjde“. No aj tak sa ešte hodnú chvíľu vyvaľujeme na posteliach. Neponáhľame sa - na vrchol sa ženú masy ľudí, pre istotu počkáme, kým prejde ten najväčší ošiaľ. V jedálni si objednávame čaj. Radšej hneď niekoľko, s vodou je tu problém. Musia ju dovážať nákladnou lanovkou odkiaľsi z doliny a preto je aj náležite finančne ocenená. Osobne však doteraz nechápem, prečo vodu nečerpajú z ľadovca, z ktorého tiekli celý čas potoky priezračnej tekutiny...

Okolo deviatej to už nevieme vydržať. Nohy sú nepokojné a čakajú už len na pokyn k poklusu. Na chate nechávame všetky nepotrebné veci a len naľahko vyrážame smerom hore. Tu je chodník výrazne vyšliapaný, kvantá ľudí udávajú jasný smer. Veľmi miernym stúpaním zahrievame telo. Po chvíli traverzujeme už strmší svah ľadovca Kleinglocknerkees, pochod sťažuje v tomto letnom počasí (cca 10°C) množstvo vody, valiacej sa po chodníku. Blížime sa k skalnatému sedlu pod hrebeňom Glockneru, ku ktorému vedú strmé serpentíny. Terén je tu dosť divoký: ľad je schovaný pod pohyblivou vrstvou blata a sutiny, nechýba potôčik, tečúci popod nohy. Navyše je tu zvýšené nebezpečie padania skál vďaka neopatrným turistom nad nami. O niekoľko minút sa dostávame do výlučne skalnatého terénu. Tu všetci nechávame mačky a cepíny, ďalej by nám už len zavadzali. Pokračujeme viac-menej štvornožky po strmých kamenných platniach. Ide sa však dobre, je tu veľa stupov, v obojsmernej premávke sa dá aj celkom dobre vyhýbať.

Stúpanie nad chatou po ľadovci Kleinglocknerkees Trasa je usmernená vysokými oceľovými kolíkmi, ktoré zároveň slúžia aj na istenie naviazaných skupín. Dosahujeme vrcholový hrebienok a konečne sa nám naskytá pohľad na neďaleké vrcholy Klein a Groβglockneru. Vyráža mi to dych a berie odvahu. Pred nami je adrenalínový hrebienok vedúci na Kleinglockner, za ním prudké klesanie do sedla a následne strmý výšvih po takmer kolmej skale. Hanba - nehanba, ďalej nejdem! Monika sa pridáva na moju stranu a Paľo už len bezmocne rezignuje. Sám si to prejsť netrúfa, ale na druhej strane to nechce vzdať tak blízko k cieľu a navyše za ideálneho počasia. Pokúšame sa aspoň ukecať niekoľkých horských vodcov, aby ho so sebou zobrali do lanového družstva, uplácame, no bezvýsledne.

Skalný hrebeň zaistený tyčami Minúty bežia jedna za druhou a my sa akosi nechceme rozlúčiť s myšlienkou na pokorenie vrcholu. Po asi dvoch hodinách (!) sedenia a premýšľania naberáme odvahu vďaka povzbudivým slovám jedného Maďara. Skúsime to! Naväzujeme sa na lano a vyrážame vpred. Po pár krokoch naberáme v nohách istotu a zisťujeme, že nič nie je také zložité, ako to vyzerá na prvý pohľad. Ani sa nenazdáme a už sme na Kleinglockneri. Odtiaľ treba klesnúť kolmo do sedla asi 20 metrov, tento úsek je však zaistený oceľovým lanom, ktoré to značne uľahčuje. Problém tu trochu robí vzájomné obchádzanie proti sebe idúcich skupín. Niekedy je to „o držku“. Hlavne po nemecky hovoriace skupiny s horskými vodcami si to šibú hlava-nehlava, vôbec im neprekáža, že sa tam križujú už dve iné skupiny a laná sa im navzájom spletajú, ani po upozornení nemienia počkať. Som z nich nervózna, vykoľajená a v duchu používam veľmi škaredé expresíva. Choleru na nich!

Na Kleinglockneri Medzi Klein a Groβglocknerom je najužšie miesto celého výstupu. Sedielko má dĺžku asi 2 metre a šírku ani nie na dve nohy položené vedľa seba, napravo aj naľavo veľmi prudko padajú do doliny zasnežené žľaby (ten napravo je preslávený Pallaviciniho žľab). Aby nebolo adrenalínu málo, toto je jediné zaľadnené miesto celého hrebeňa. No super! Prechádzam to dvoma veľmi rýchlymi krokmi. Za sedlom nasleduje kolmá stena s obmedzeným množstvom chytov. Vyhýbať sa v tomto mieste iným skupinám ma oberá aj o zvyšky chladnej rozvahy, v duchu si nadávam, prečo práve ja sa nechám vždy ukecať na takúto ... ehm... píp... Silou vôle sa držím pricucnutá ku skale a štverám sa posledné metre hore. Už ho vidím - vrcholový kríž! Ešte tri kroky, dva, jeden... Moja psychika to akosi nezvláda, opadá zo mňa nervozita, strach, vypätie. Nemôžem si pomôcť, teším sa a plačem ako malé decko. Ešte pred hodinou som považovala za nemožné dotknúť sa tohto kríža a teraz si pri ňom podávame ruky a objímame sa od radosti. Fotíme neodmysliteľné vrcholové fotky, no dlho sa tu nezdržujeme. Využívame situáciu, keď je na hrebeni len minimum ľudí, aby sme sa bez stresu vrátili tou istou cestou dole.

Naspäť to zvládame už „s prstom v zadku“. Vieme, čo nás čaká a preto si to aj viac vychutnávame. Cestou fotíme, pózujeme, trochu vystrájame. Na chatu sa neponáhľame, rozhodli sme sa aj druhú noc stráviť tu a času do zotmenia je habadej. Večer dopĺňame tekutiny aj soli fantastickou palacinkovou polievkou a plní eufórie si líhame spať. Veď to tak aj vyzerá - nie a nie zaspať...

S pokoreným velikánom Ráno sa budím s trešťaním v hlave. Asi si ma predsa našla tá výšková choroba. Nevadí, už nás čaká len zostup do civilizácie. Podľa mapy si vyberáme južnú trasu do Kalsu cez Stüdlhütte a Lucknerhaus. Priamo od chaty začíname krátkym, ale prudkým zostupom po zaistenom chodníku. Ten sa krúti smerom k ľadovcu Ködnitzkees, kde je vidieť vyšliapaného „hadíka“ do údolia. V úzkom mieste tesne pod skalou nasadzujeme mačky, aj keď má tento ľadovec len mierny sklon. Čím nižšie klesáme, tým viac sa topí. Voda vytvára v ľade rôzne korytá, tunely, bizarné útvary. Chvíľami sa dokonca brodíme vodou po členky. Orientácia je v nižších častiach ľadovca sťažená, stopy tu zmýva voda, a tak len poctivo sledujeme skupinky a jednotlivcov pred nami. Ľadovec sa postupne mení na skalný terén. Z týchto miest sú krásne výhľady do doliny aj na južnú stenu Groβglockneru, ideálne miesto na oddych. Rozbaľujeme zvyšné zásoby rybičiek, paštét a poslednú cibuľu. Mňam! Konečne sa mi opäť vracia chuť do jedla.

Na topiacom sa Ködnitzkees Ďalej chodník vedie k chate Stüdlhütte (2802 m.n.m.). V týchto miestach je to nenáročná, oddychová trasa, ponúka úžasné výhľady, svahy obsypané kvetmi, kocháme sa krásou ľadovcových vodopádov. Na chate si dávame zaslúžené pivo a závistlivo sledujeme ostatných turistov, ktorí si tu objednali polievku. Dostávajú ju na obrovských tanieroch, ktorých objem odhadujem cca na 1 liter. Málokto to dokáže všetko zjesť. Od chaty pokračujeme cestou Adlerweg do doliny. Krajinné scenérie sa postupne menia, pribúda zelene, stromov, ľudí. Usudzujeme, že z tejto strany je výstup na najvyšší vrch Rakúska oproti našej výstupovej trase len prechádzkou ružovou záhradou. Do budúcna už budeme vedieť. Míňame chatu Lucknerhütte (2241 m.n.m.) a naše kroky končia pri Lucknerhause (1918 m.n.m.). Zhodou okolností tu chytáme skvelého stopa (autobus dôchodcov) a prášime domov. Ale to už je iný príbeh...

Doplňujúce informácie:

Mapa:
Kompass č. 39, Glocknergruppe, Nationalpark Hohe Tauren
Doprava: Z Zell am See chodí každý deň (v sezóne) na Franz-Josefs-Höhe jeden autobus o 9:25 ráno. Cesta trvá cca 1,5 hodiny, potom berie turistov zase naspäť. Cena za dopravu je necelých 25 € za osobu. Pri stanici v Zell am See je aj stanovište taxíkov. Sú to všetko vany, do ktorých sa okrem šoféra zmestí 8 ľudí + batožina. Za túto trasu pýtajú 200 €, nám sa podarilo zjednať na 180 €/6 osôb.
Ubytovanie:
Priamo na Franz-Josefs-Höhe ani počas sezóny ubytovanie nefunguje, ale cestou sme videli aj prevádzkované chaty. Na Erzherzog-Johann-Hütte vás ubytujú za 21 €/noc v lágroch, kde je však dostatok miesta, aby ste sa nemuseli tlačiť. Deky a vankúš sú samozrejmosťou. Potešujúcou správou je, že pre členov Alpenverein a KST (!) stojí noc na tejto chate 14 €. A v roku 2009 tam bola aj slovenská obsluha :o)
Prevýšenie:
1. deň - klesanie 300 m, stúpanie 1350 m
2. deň - stúpanie 350 m, klesanie 350 m
3. deň - klesanie 1500m
Čas:
1. deň - podľa sprievodcu 4 ÷ 5 hod, podľa pána na informáciách cca 7 hodín, nám naša verzia výstupovej trasy trvala cca 9 hodín
2. deň - cca 5,5 hod (v našom prípade + 2 hod úporného rozmýšľania, či ísť alebo nie
3. deň - 5,5 hod vrátane prestávky na obed a zastávky na pivo

Text: Jana Jaraba
Foto: Jana Jaraba, Paľo Orság

Fotky „Normálkou“ na Groβglockner - časť druhá


Súvisiace články:

Diskusia




RE: „Normálkou“ na Groβglockner - časť druhá
Martina 25.10.2009
nooo, tak sa to dobre skončilo :) som rád!

RE: Martina
Jaraba 04.11.2009
S dobrým tímom na večné veky. Amen! :-D

RE: „Normálkou“ na Gro
dino (dinoboy@post.sk) - 13.10.2011
Nahodou som objavil tento clanok. Ozivil som si pekne spomienky. My sme boli toto leto na Glockneri normálkou. Tiez podobné "problémy" s tlacenicou v sedielku medzi Klein-a GrossGlocknerom. Navyse riadna kosa a huste snezenie. Vdaka za pekne fotky - na tych nasich je viditelnost cca 20 metrov :)

Sportful | Eshop so športovým oblečením
©  Vetroplachmagazin 2007 - 2017  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 2904214